OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 47. kapitola

OUAT

47. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Záhradníkom

      Vážne uvažoval nad druhým kolom. Síce vynechal hotely a lukratívnejšie priváty, ale všetky dostupnejšie verzie motelov, penziónikov, ubytovní vrátane úschovne batožín, už prelustroval. Cudzia žena v cudzom meste s cudzím deckom. Keby aspoň ten škriatok malý dával okoliu najavo, že bol práve unesený, ale ako ho poznal, bahnil si v kočíku v jej prítomnosti, ako v Ronniinej či jeho. Možno ešte viac. V tomto veku už žrádlo pre neho dokáže nakúpiť kdekoľvek. Posteľ, keby príde útlm, má krpec so sebou. Čo by mu ešte chýbalo... Zúfalo pozrel na hodinky. Šesť. V bruchu mu škvŕka, hrdlo suší.

  Odporné zvončeky s ešte horšou melódiou vo vnútri ho prebrali aj bez jedla a vody. Zvláštne, že skončil práve tu. Zasa tu.

  - Budete si priať? Ste hosťom naším. Prijmite pozvanie u šálku lahodného moku. Kvalita táto, čaju tohto najvyššia je daná...á, doriti, to ste zas vy? - vypľula čašníčka pozvanie a stratila sa za závesom.

  Po chvíli sa zas vytiahla a capla mu pred nos nápojový lístok.

  - Nebudem si hubu drať, aj tak to bude zas len blbá medovka, že mám pravdu? - prekrútila očami, spoznávajúc starého zlého zákazníka, čo tu kempoval niekoľko dní, zaberal miesto a vyhrážal sa polišmi v kombinácii s nabubralými mafiánskymi rečičkami.

  Plastovo sa usmial. Dnes mu tu asi fakt napľujú do čaju.

  Mladá úsmev nepochopila. Respektíve videla stále len medovku.

  - Nechcete si radšej kúpiť škatuľku domov a navariť si ten blivajz sám? Hádam máte rýchlovarnú kanvicu, čo?! - ponúkala znechutená baba ďalej.

  Kto by odolal.

   - Nebodaj prišiel kuriér s tovarom? - oprel lakte o pult a zalomil dlane ako pri modlitbe.

  Je mu fuk, čo mu naleje, koľkokrát mu tam napľuje, ale chce konečne niečo piť.

  - Pro... prosím, mohli by ste mi tú fľašku ...poriadne opláchnuť ....v horúcej vode? - vybehol stále spomaľujúci preslov  do šušťania závesov, ale kým sa obzrel...

  Vytrielil za ozvenou.

  Načapal dva olizujúce sa páry z toho troch mužov a jednu babu, chrápajúceho tučka a dve plačúce tetky a malého Robka rozvaleného vo vankúšoch ako alipašu za posledným zo závesov, čo bral drzo rad radom.

  - Lobko! - zvrešťalo dieťa a natrčilo ruky totálne dobabrané medom hore k zadýchanému ujkovi. Okolo boli desiatky nahádzaných hygienických vreckoviek, ale zbaviť ho lepidla sa Em zrejme nepodarilo. Kde je ale Emilie?

  Nabral polepenca na ruky a vracal sa späť k recepcii tohto lepkavého pajzlu.

  - Nevideli ste... -

  - Nevidela! - nedala mu ani dopovedať. Praskla pred neho vypláchnutú novučičkú fľašku a účtenku.

  Pochopil. Emilie je zas preč. Aj baba bola preč. A keď prišla, tlačila pred sebou kočík.  A oprašovala si ruky.

  - Manželka neposlúcha? - zatiahla ironicky, konečne spokojná, že aj tento tu už nebude hrať bohorovného hrdinu, ale zrejme prinajlepšom paroháča, alebo chlapa pod papučou. Už pochopila, čo tu minule celé dni stváral, aj koho poloskapatý ako lama v tajge čakal. Podsunula mu pod nos účet.

  Nemal chuť sa s touto tu vybavovať. Našmátral peňaženku a vydoloval desinu.

  - Vy neviete ani čítať? A tvárite sa tak inteligentne...- capla ruku s natrčeným ukazovákom na účet.

  Až teraz si ho obzrel. Tvár sa mu skrivila.

  - Ona odkúpila tento podnik?! Aj ...s príjazdovou cestou?! - zatiahol neveriacky skusmo rátajúc čísla na účtenke.

  - Nie, ona je naším stálym zákazníkom a toto tu, je jej sekera za posledných pár dní. Jej a jej kumpánov. - vyškerila sa ženská.

  - Tak to si tu budem musieť asi odpracovať. Beriete aj obličky? - zamrmlal, prehodil malého na druhú ruku a vzal inkriminovaný papier do rúk, márne však hľadajúc jednotlivé položky.

  - Sú nejaké problémiky? - vysúkal sa z úzadia malý namakaný samček bez krku.

  - Beriete ...aj kreditky? - s úsmevom skúšal vydolovať kus plastu.

  Nešťastne sa mu však malý pohmýril v náručí a zavadil o vedľajšie vrecko. Na zem dopadla iná karta...

  Na orientálnom koberčeku, tak neladiacom s ostatným inventárom, ležal v žiari svetiel a svetielok a sviečočiek a všetkých tých vyvalených očí,  preukaz policajta. Tvárou v tvár jeho majiteľovi. Podobali sa. Sivé obe. Zohol sa poň, ale načo ho už skrývať.

  Čo tam potom, že bol na karte škaredý, Robkovi zasvietili očká, vyceril tých zopár drobných zúbkov a chňapol po ňom, ako po čerstvom rožku 

  - Vedela som, že si fízel...- fľochla po ňom škaredo žena natlačená v úzkom kimone.

  Chlapíka tam už nebolo.

  Prešiel mu po chrbte mráz. Dočerta. Má malého na rukách. Toto nebol dobrý ťah.

  - Vrátim sa...neskôr! Musím do... kávomatu... bankomatu. Ma tu...máte. O chvíľu. - lapol kočík za rúčku a zas ho pustil, aby si otvoril a splašene ním drncajúc a škrípajúc všetkými súčasťami karosérie, dostal sa von.

  Stmievalo sa. Mráz na chrbte škrabkal ďalej.

  Na druhej strane ulice sa rozrehotala skupinka násťročných polcoloviek. Asi preto, že malý sa chaporil späť za dvere s výkrikmi:

  - Kočkýýý... kočkýýý... -  a tvárička sa mu krivila do tvaru skrkvanej gule papiera, akých po sebe v čajovni zanechali slušnú kôpku. Spolu s novými kockami.

  - Teraz nie, Robko. Teraz nie je čas. - snažil sa ho prekričať, navigovať neposlušné predné kolieska rozheganého kočíka a udržať pritom metajúce sa dieťa na rukách. Baby na druhej strane sa zachádzali od smiechu nad jeho nemožnosťou.

  Malý sa rozkašľal. Malý zbledol. Stíchol.

  Mráz sa mu zahryzol hlbšie.

  - Volaj záchranku! Dusí sa...! - ťahala mu ho z náručia žena v baloňáku.

  Dlhými krokmi premeriaval žltú chodbu nemocničného príjmu. Päsťou si búchal po zaťatých perách, ako mikrofónom pri srdcervúcom výkone pred vypredaným hľadiskom. Ale tu bol sám. Nemal odvahu ani volať Ronii.

  Až keď ho sanitárka zvozila, že jej nemá špacírovať po čerstvo umytom lenoleume a odvelila ho  do čakárne, ocitol sa medzi ľuďmi. Rovnako tichými, zamĺknutými, zahľadenými len do seba.

  Kávomat mu na tretí pokus načapoval čistú horúcu vodu. Uškrnul sa nešťastne a šmaril to do nádoby vedľa neposlušnej nápojovej skrine.

  - Šak sú tí ľudia hovädá dnes, šak to nemá obdobu! - pretiahla ho náročky čiastočne portvišom po nohách sanitárka, vidiac, ako z odpadkového koša vyteká tekutina a zasiera jej pred chvíľkou umytú čakáreň.

  - No...nemôžete si hentam lofnúť na riť a ticho čakať, ako všetci ostatní?! - prekliala ho, začarovala na kôpku na okraji lavice, čo sa už neodvážila ani hnúť.

  Šľahla handru na voz s náčiním a obliala ho ešte pohľadom hodným medúzy. Ani hadov okolo hlavy nemusela mať. Ale mala. Jasné, boli to dredy. Babka s dredmi. Čo ešte morbídnejšie dnes uvidí?!

  V kapse sa mu rozvibroval mobil. Z vysvieteného displeja sa ťahali nové medúzy s vražedným kukučom. Poručíčka a desať zmeškaných hovorov od sestry. Skamenel.

  Prekryl mu to obrázok veľkého šteniatka.

  - Priniesla som mu ich. Ak by ich hľadal...- ozvalo sa z baloňáku nad škatuľou s kockami.

  Psí pohľad z blata už ani cvičiť nemusel.

domiceli