OUAT
14. kapitola
pristrihnuté
krídla 2.
Útržky
Nestihol dôjsť k svojmu poslednému slide
momentkovému albumu v tomto zapadnutom meste. Pripomenula sa radšej sama.
- Pamätáte sa na tú pestúnsku rodinu na kraji
predmestia? Striedali sa tam síce chovanci častejšie ako inde, ale na Emmu ste
hádam nezabudli? - prižmúrila trochu oči, aby jej neušiel jeho autentický výraz
tváre. Podľa neho sa bude pokračovať. Emme nikdy neodpustila, že sa k nemu
dostala bližšie ako ona. Ani roky a dospelosť vám z depozitov nevymažú niektoré
resty a pocity nespravodlivého riadenia osudu.
- Jasné, že som zabudol! - tľapol sa zas po
čele. A nechal ruku kempovať, lebo sa potreboval hlbšie zamyslieť nad
niektorými výpadkami pamäte, ktoré nesúviseli s rokmi, skôr so zraneným egom.
Zradeným.
Prečo ho nenapadlo rovno jej zavolať?
"Prečo? Lebo ...Respektíve ako...?! Čo by jej tak akože povedal? Ponúkol? Prepáč Emma, viem, že práve hľadáš
syna, ale čiste náhodou jedno decko u seba mám, nechceš sa trochu zacvičiť? Ja
totiž neviem, čo s ním..."
Pozorovala jeho mimiku, ale veľa toho
neprečítala.
- Zabudli?- neuverila, ale na iróniu to bolo
akosi nejasne vyslovené. - Myslela som
si, že ten prípad so psíkmi sa vám natrvalo vryje do pamäte, najmä, keď ste vy
zapríčinili, že Emma musela od nás... Ale vraj vás povýšili a poslali na
zahraničnú stáž, za to...vyšetrovanie...- skúšala to ďalej, ale on zrovna
kráčal inými cestami spomienok.
Vtedy ho nenapadlo informovať sa o dievčinke
so stále skleslými kútikmi úst a smútkom, čo jej sedel v tvári a na pleci a v
každom geste. Nechal ju vyplaviť sa mu zo života bez rozlúčky a bez záujmu.
Priznáva. Potreboval roky, aby si vtedy na ňu spomenul a vytiahol ju z
reedučáku na vlastnú zodpovednosť. Dnes by šila niekde v závode tepláky na tri
smeny...Emma?! Žartuješ?!...
Usmial sa až po chvíli a pozornejšie očekoval
lekárničku. Ak jej vlasy v pamäťovom skicári prefarbí na špinavý blond a zmenší
ju o dve čísla, odmyslí si výrazný makeup, prsia a zadok, tak toto musí byť...
- Emilie? - spýtal sa rovno, aj keď
vyraďovačka z blonciek jeho života ešte nebola celkom dokrútená.
Nadšene prikývla až ju nadhodilo a drobca to rozplakalo.
- Taký malý a už žiarli, pozrime ho...-
skúsila mu ponúknuť svoje vlasy, aj bradu, potriasajúc nimi, ale už nemal
záujem.
Ani o ňu, ani o ujka, čo sa trápil s
dvojplatničkou a rýchlovarnou kanvicou, aby zrýchlil proces vyvárania a
kulinárskych hodov, ktoré sa mu ako prášková strava vôbec nepáčili. Ale kde
vziať cecok? Aj by sa bol obzrel. Nenašiel odvahu.
- Skúsim radšej rozložiť ten...kočík. Keď už
v rozkladaní ohňa som zlyhal... - ponúkol jej absolútny matriarchát v kuchynke
a šiel po tú skrútenú kopu tyčiek a plátna.
Drncal ho v ňom hore-dolu na ploche dva krát
dva metre, ale márne.
Snažila sa zarobiť potrebnú dávku rýchlejšie,
ale márne.
Načahovalo to ruky z kočíka za fľaškou, ale
márne.
Keď víťazoslávne nadvihla primerane teplú
fľašku ako kráľovské jablko, malý už fikal z posledných síl a veľký detto.
- Zoberte si ho do náručia a sadnite si tam
do toho kresla. Je pohodlnejšie. Môže to trvať dlhšie. - ponúkla mu sterilný,
gumou obalený trón, kde meriavali pacientom tlak a popíjali kávu na vyrovnanie
toho svojho. Nepáčilo sa mu to. Nejako jej slovám nedôveroval, že to s ním
myslí dobre. Síce "náručie, kreslo, aj dlhé trvanie" nezneli až tak
beznádejne, zrejme ale v inej rozprávke.
- Ja? Ja?! -
záporne mykal hlavou. - Vám to lepšie pristane...- cúvol o krok, ale jej našpúlené
pery naznačovali, že matriarchát znamená, že bude mať pekne sklopené uši a bude
šúchať nohami.
- Je to váš synovček? Je! Sadnúť! - prestrelila vysedené kreslo ukazovákom.
Stačil tento jediný argument. Krv nie je
voda. Ale mlieko?... Pokorne vybral
dieťa z tepla kočíka a skúsil formáciu "náručie". Cha, s babami je to
tak, aj tento mu skončil v sede v lone s nohami od seba tvárou v tvár, len jeho
pás nebolo také ľahké nájsť. Je to chlapec.
- Ste si istý, že je to tá správna poloha? -
skúsila ironicky a malý aj veľký sa obzreli, čo zas rýpe a kde dala tú fľašu.
- A nechcete nám to, tetuška milá, láskavo
ukázať? - zatiahol obdobne zas nájduc novú rozprávočku.
- Papú!... - zakontrovala hlavná hviezda a
raz-dva vedela, ako sa skrútiť a zaujať polohu: "a la kŕmenie". Že
by prirodzený reflex? Nie, to je inteligentný iste po ňom. Hrdo sa vypol, akoby
bol v pažiach mal prinajlepšom diplom z prestížnej univerzity s doživotnou
rentou. Trochu oľutoval, ukážka by sa mu mohla páčiť. Prichytil tiež akosi
reflexne telíčko pažou, nechal ju, nech mu ešte vycentruje prsty a prevzal
drahocennú bielu tekutinu, čo aspoň na pár minút utíši orkán. Utíšila.
S úľubou sledovali, ako mu šmakuje.
O niečo s menšou, ako grcia, lebo jedol
pažravo.
- Mal si len odgrgnúť! - skonštatovala,
spomenúc si na detail zo školy.
- No, dovoľte, je to slušne vychovaný
gentleman a nebude predsa grgať v spoločnosti dámy.- obhájil ho ujko s mokrým plecom, bruchom aj všetkým odtiaľ-potiaľ.
Prijala poklonu s poklonou. Sukienka jej
nadskočila.
Asi ich hodí viac, ten pohyb sa mu páči.
Grcka na pleci vsiakavajúca do podložia ho ale zahamovala pred
flirtom. Gentlemana.
Dívali sa a hľadali pokračovanie algoritmu.
Piť či nepiť?
- Keď sa to tak vezme, má asi zas prázdne
brucho. Skúsim druhú dávku. Menšiu. - navrhla náhradná "matka roka",
čo už-už začínala byť hrdá, ako bravúrne sa dokázala postarať o batoľa, hoci to
preberali len na nejakých dvoch hodinách v treťom semestri a aj to sa vtedy
uliala.
Dlabal na označkované tričko, hoci páchlo mliekom
aj čímsi hnusným a aj chladilo a lepilo sa už o telo. Život je otázkou priorít.
Táto je nečakaná, ale on je predsa chlap. To ustojí. To usedí, to si nechá
uležať. Vsiaknuté už bolo.
Prispal mu nakoniec narobený z cucania, schúlený
do klbka s nedopitou fľaškou, z ktorej už len vo sne občas mliaskavo poťahoval.
Nemo sa pýtal, čo teraz.
Netušila. Iritovali ju holé nohy malého.
Páčili sa jej červené tučné líčka. Dementne sa usmievala, mlela prsty v
dlaniach a natáčala sa a rozcítene mrvila nosom...
"Hej, ja som tu! Pod tým veľkým hríbom,
kričím kvôli orientácii!" revalo jeho vnútro, že je tu jediný plnohodnotný
samec v revíri a ona si všíma tohto malého tučniaka, čo zas... Ono to prdí!
Nahol sa k plienke. Oľutoval.
- Bude mu zima...aby sa od chladu zas
nepocikal. - zašepkala.
- Mne
treba cikať...- odšepkal a myslel to vážne.
Zahryzla do spodnej pery, odbehla a vrátila
sa so šálom.Vždy lepšie ako s bažantom, či nebodaj plienkou na inkontinenciu. Mávajú to aj chlapi?
- Požičiam vám ho. -
- Načo? Mám si spraviť uzlík? - šepkal stále,
lebo mozog mu už o tomto čase odpájal synopsy od riadiaceho centra. Teraz by
sedel s pivom na balkóne a chválil sa, koľko práce na byte dnes zas
spravil. Koľko?
Bol jej vďačný, že nepokračuje v dialógu, len
opatrne zamotáva dieťa do čohosi mäkkého, skoro mäkšieho ako jej ruky. Má mäkké
ruky. Preložila ho do kočíka, našla čosi ako striešku.
Bol by jej vďačnejší, keby mu ukáže, kam sa
môže vyložiť. O plienky pre dospelákov nemal záujem.
A bol jej najvďačnejší, keď po výmene oleja a
akom-takom vyčistení karosérie, našiel všetky potrebné veci pobalené v kufri. V
jeho slávnej IKEA taške. Účtenku - pokutu, k nim, jej veľkoryso odpustil, aj
zaplatil.
- Ten šál vám vrátim...Osobne ho zajtra
prinesiem. - ešte stále šepkal zapriahnutý už za kočíkom, pod ktorý pchala
nákup. Nechápal, prečo sa mračí. To ešte nebolo pozvanie na rande. Jáj, to asi
preto. Synopsy odpojené? Aké synopsy? Čo mali odpájať...
- Nepustím vás samého. Musíme dokúpiť veci. Tie
v lekárni nevedieme. Máte pančušky? Pyžamko? Košieľky? Ponožtičky? Body?... - tlačila
vak do prúteného koša a druhou stranou jej vyliezal. Priveľký nákup. Musí mu
pomôcť! Je to predsa ON! Robert, jej pubertálna láska. Ukáže mu, akú fatálnu
chybu urobil, že si vtedy viac všímal tú malú žabu Emmu a nie ju!
- Body? Body by som nejaké k dobru už získal,
aj keď názorná ukážka by bodla zopakovať...- skúsil nohou pridržať už druhýkrát
vyzvraciavané položky z kočíka.
- Fajn, že máte aj v tomto prípade zmysel pre
humor, ale je to vážne. Toto nie je vec. To je živá bytosť. Má svoje nároky a
sú na plný úväzok...- vykladala tichúčko a vážne vážne.
Ešte mu to nedošlo. Aký plný úväzok? Jeho
mama už iste čaká vyplašená pred vchodom a lamentuje, kde sú. Keď ju vyšticuje,
ako zamlada, vyčistí jej žalúdok a zožerie žlté bonpari, čo stále nosila po
vreckách, strčí jej ho do rúk a vyhodí ich z domu! Aj s bonparami! A táto
nemusí byť svedkom. Tá nech si zachová jeho image... rytiera ochraňujúceho
biednych pocestných a posraté decká. Zajtra s čokoládou bude vyzerať lepšie ako
lynčujúci sestru.
- A čo váš autobus? - spomenul si.
-
Chodievam pešo. Bývam tu za rohom. - žmurkla.
- To malo byť pozvanie? - naklonil sa.
- Zas až taký vtipný byť nemusíte. Podržte si
zvonček, nech vám malého nezobudíme. -
Pozrela
zhora dolu a jemu sa zazdalo, že skončila na slabinách. Príjemne to zašteklilo,
ale... Život je otázkou priorít. "Ja ti dám malého!" ohlásilo sa nadôvažok
ješitné ego. Na špičkách držal zvonček nad dverami, aby obratne vyparkovala z
lekárenskej garáže. Aj tak zazvonil. Oba. Zadrnčali.
Dobre, skúsi byť k sestre dnes milý v prípade,
ak ho táto násilím vyprevadí až ku vchodu. Ten matriarchát zas nebol až taký
dobrý nápad.
Počkal, kým zamkne a vyberie smer. Kde asi
tak nakupujú konfekciu takíto miniľudkovia? Bolo mu to fuk. Spiace dieťa je
vskutku dobré antidepresívum a prechádza večerným mestom po boku jednej krásky
mu nemôže uškodiť.
Len aby nestretol nejakú bývalku...
Len aby nestretol sestru! Práve si znovu
vystavil povolenie zabíjať, lebo malému zrejme dotrávilo. Kde je druhý chod?
Kde to mááá, preboha, vypííínaaač?!
domiceli
prečo dieťa? :D
OdpovedaťOdstrániťmusím uznať, že sa ten dej naozaj pekne spája s predchádzajúcimi a budúcimi fanfikmi :) len čo bude ďalej? :D
OdpovedaťOdstrániť