OUAT - Pristrihnuté krídla, 9. kapitola

OUAT

9. kapitola

pristrihnuté

krídla

Toto?

      Istil ju zozadu. Podľa bontónu, ale nebolo by mu jedno, keby neudrží balans. Nech to prerátaval akokoľvek, vychádzalo mu z toho, že sa radšej primkne k stene a nechá osud plynúť voľným pádom. Aj ju. To ako fakt?! Radšej sa hanbiť, ako skončiť niekde na JISke. 

  Driapala stenu bruškami prstov, ale prehrávala. Eliminuje zrejme nadávky, bude ich ešte potrebovať pri vyzliekaní sa a ak zvolí aj modul s večernou sprchou... nie, nezvolí.V tomto stave to vidí na núdzové pristátie. Kdekoľvek.

  - Aj...tak...ste mi mohli, nemohli... ísť príkladom. Bola by som vyhrala! On ...podvádzal! - otočila sa mu nečakane spredu, zapretá o zábradlie a stenu, ale vidiac priepasť pod sebou, skúsila sa radšej vyrovnať. Húpavo, ako loptička na pingpong odrazená vždy pár centimetrov od steny a výťahu z druhej strany.  Asi anjelom strážnym.

  - Podvádzal! - konečne kolotoč zastal.

  - Vždy podvádzal. - ozvalo sa zboku.

 Ktosi tam práve tipol cigaretu. Dym sa plazil k nim.

  Skúsila sa viac zakloniť, ale tma vonkajšej chodby prezrádzala len siluety. Hranaté, oblé. Tmavé. Siluety.

  On však hlas dôverne spoznal. Palcom a ukazovákom chytil jej sveter pri zápästí a uvoľnil závoru. Len dopoly, ostatné už podliezol. Pošmátral po stene a osvetlenie ospalo zablikalo. Emma si siahla na obe uši, potom prehodnotila výber zmyslov a priložila predlaktie k práve vypáleným očiam.

  - Ak chceš začať obligátnymi výhovorkami typu, že si nečakal môj návrat, tak ti verím, poštu už dobrý mesiac nikto zo schránky nevyberá. - ozvalo sa chrapliakom, ale neprirodzeným, nastajlovaným do tejto, kvázi erotickej podoby.

  - My máme aj schránku?! - skúsil sa žene pred sebou dostať pod veľký klobúk, aby sa zvítali, ale uhla sa a so záujmom si prezerala tackajúcu sa divožienku za jeho chrbtom. 

  Z vrkoča jej trčali vlasy na všetky strany, fľaky na odeve boli hnusne čerstvé a alkoholový opar neelimonoval ani zadržaný dych.

  - Ja mám schránku, panáčik. Nemýľme si dojmy a pojmy. - dovolila si pristúpiť k neznámej bližšie a dostať sa jej za barikádu paže.

  - V kuse klame! Zavádza...a podvádza! - konečne strhla Emma ruku a čudovala sa, kto zatarasil celý priestor, kde kedysi boli dvere do bytu.

  Pred ňou stála malá korpulentná osoba vo veľkom širáku, ktorý bol asi rovnako starý ako ona sama.

   - Zdravííím...Ako bolo na karnevale? - skúsila vytočiť mušketierske gesto klobúku, ale preložená noha cez nohu ju prilepila k stene a zviezla sa po nej na nižšie poschodie. Dlážka, konečná, nevystupovať.

  Žena nad ňou hrdo dvihla hlavu a spomalene ju natočila k mužovi s jasnou otázkou v elegantne namaľovaných očiach.

  - Vidíš, keby si nebola súťaživá, nemusela nás Klárika vyšmariť z bytu! - snažil sa udržať jej hlavu nad smetným košom, aby triafala rovno do otvoru. Čo tam po tom, že za vrkoč. Ale tie tenisky už nikto nevyperie.

  Nad nimi zahrmelo. A zas. To nevyzeralo dobre. Do ubytovne pre bezďákov ich nezoberú kvôli nej a koho otravovať uprostred noci? Len aby sa fakt nerozpršalo. Putiky pozatvárané. Všetko pozatvárané. Dalo by sa ponevierať  po hypermarkete, ale čo ona?!

  Vypľula ešte čosi a pokúsila sa zbaviť svoje vlasy jeho drsnej tlapy. Ešte si dovolil zatiahnuť raz za vrkoč, aby sa aspoň trochu vyrovnala. Na líca jej dopadli prvé kvapky dažďa. Potom druhé a potom nespočetné. Smiala sa.

  Nemal to srdce ju tam nechať samú krútiť sa uprostred chodníka, tak len vyhrnul límce, vydoloval tenkú čiapku z vrecka a natiahol si ju až pod uši.

  - Hanbíte sa za mňa? Hanbite sa! - lapla tyč dopravnej značky a skrútila sa obratnejšie ako opica, lenže z druhej strany práve pálilo auto nie štandardnou povolenou rýchlosťou. Strhol ju k sebe a pokúšal sa ju radšej dotiahnuť k najbližšej autobusovej zastávke.

  - Nejdem, určite je...otentovaná a potentovaná a pľujú tu po zemi...ľudia. - protestovala proti nonkomfortu vskutku ohavnej plechovej búdy, na ktorej niekto vybil bočné sklá s reklamami a zrušil osvetlenie.

  - Emma, je jeseň, nemám chuť investovať do liekov...- strkal ju pod búdu, ale vytáčala sa a vymieňala si s ním miesto, tlačiac tam jeho aj s obrovským vakom na chrbte, kde natlačil všetko, čo rozzúrená rafika vyhadzovala zo svojho apartmánu.

  - A na čo máte chuť?! No, prezraďte, načo?! - zatiahla lascívne, držiac ho za klopy a ťahajúc sa k jeho ústam.

  Zdrsnil jednanie, odsekol si ju z hrude, chňapol za plecia a posadil na lavičku, takmer zaprašťala doska. Stále mala našpúlené pery a kus wrepu prilepený na brade. Dokonalá antikoncepcia, hoci dážď z nej zmyl aj ten chabý make-up, čo nosila a mokré vlasy sa začínali vlniť stmavnuté a prirodzené. Také sa mu odjakživa páčili. Viečka nechala privreté. Vreckovku nenašiel, premohol sa a palcom zotrel jediný škralup na umytej tvári. Na dvakrát, majonéza držala lepšie. Pocítil, ako sa zachvela a viečka prudko nadvihli rolety.

  - Si riadne prasa, Emma Swan, aby si vedela. - zašepkal pobavene, keď si obranne trela dotknutú bradu a oprašovala dávno oprášené, kým on jej zámerne ukazoval aj iné miesta, čisté, ale... a ona trela, netušiac, či ozaj nie sú zaprasené. Usmieval sa a bavil sa na nej. Opilosť, neopilosť, len nech vyzerám krásna... typická ješitná ženská.  

  - Hlavne, že vy nie ste sviňa. - odpovedala ticho a ústa sa jej vyrovnali do tenkej čiarky. Zase tej smutnej.

  Zhodil vak, položil ho pri ňu a sadol si vedľa neho z druhej strany.

  - Chvíľu počkáme a potom viem, kde otvárajú kaviareň už o piatej. Teplá káva ti urobí dobre. - usmial sa na kúsok jedla, čo jej pred chvíľkou odfrnkol z brady rozpíjaný dopadajúcimi kvapkami, čo sem presakovali z olúpanej ryhy striešky. Zmĺkli.

  Počúvali šuchot dažďa prekladaný mrnčiacimi mlákami, čo kolesá osobákov vyhadzovali na chodník z jazierok pod obrubníkom a on sa trochu usmieval.

  - Musím sa vám ospravedlniť...- začala.

  - Nechaj to tak. Ak si myslíš, že by nás tam nechala bývať, keby sa ukážeš v lepšom svetle, tak sa mýliš. Bola to jej podmienka. Nijaké ženské. - pomrvil sa, ale kabát bol primalý, aby ochránil pred chladom.

  - Musím sa vám ospravedlniť. - zopakovala a na tóne jej hlasu ihneď pochopil.

  Stlačil oboma rukami vak zvrchu a spozornel. Pozerala na neho vážna a...

  - Tak ty si to divadlo s ožratosťou len hrala?! - zaúpäl. - Liepaš sa tam na cudzieho chlapa v lokále, drankáš drinky jak socka, chlasceš vo veľkom štýle a... nakoniec si triezva?! Ako? Čo? Prečo? - zavyl stláčajúc vak a dvíhajúc sa zo sedadla.

   Vytiahla zo záhrenia pánsku peňaženku.

  - Pre toto. Ale musím vás sklamať. Nie je to náš človek. Na wecku som to prezrela, doklady vyzerajú platné a nič nesedí. Teda všetko v nich sedí. Aj vy si sadnite. - vysvetľovala a poryvy jeho ksichtu sa jej prestávali páčiť. - Keby ma násilím neťaháte von a domov...bola by som mu ju aj vrátila. Nebolo kedy. - nadvihla plecia a spustila ich späť nad peňaženkou, po ktorú si majiteľ zrejme naštartovaný príde ráno na stanicu, ak si spomenie, že ju včera mal.

  Chvíľu iba bezmocne balansoval rukami, kým z neho vyšlo.

   - Klárika ma vyhodila z bytu!  -

  Zasa len dvihla a spustila ramená.

  - Veď... ako ste vraveli, aj ako...s triezvou by so mnou nemala zľutovanie a na druhej strane, môžem sa ja blamovať, že by som triezva šla na byt s takým otrapom ako ste vy?! - striasala sa oko mokrý mopslík od zimy.

   - No, to ti pekne ďakujem! Emma Swan! - skúsil pofúkať práve zašliapnuté ego a právom sa zduť.  

  - Prepáčte. Ale...som rada, že ste ...že ste to nezneužili. Mohli ste, ale neurobili ste to. Ani v bare, ani cestou, aj tam...aj tu. Ja si to cením... - natiahla k nemu ruku.

  Neprijal ju.

  - Nemáš za čo! - zrúkol stále urazený. -  Keby nepríde...tá stará mrochta, vtiahnem ťa do bytu, umyjem, ošúpem, teda najskôr vyzlečiem, potom vyrajbem a potom...aj tam, aj tu...aj tam...aj tu! Aby si vedela, presne to som mal v pláne! - urobil pomerne vulgárne gesto.

  Chápavo pritakala s hlavou naklonenou k plecu.

  - Zase klamete. - žmurkla na neho a pohodlne sa oprela o plexisklo zastávky.

  Neklamal. Mal chuť, ale... Bol rád, že Klárika má svoje zásady. Musí sa to od nej naučiť. Ahá, nebude kedy. Nijaká ženská. Oprel sa tiež.

  - A na tú kávu o piatej vás pozývam. Možno si aj potykáme...To viete, podľa bontónu by to mala navrhnúť žena. Len teraz neviem, čo na to vaše ješitné zranené ego. - usmiala sa, ale ani sa nenatočila, ani viečka nedvihla. Aj tak vedela, že sa v ňom nemýli.

   - Pofúkaš...- rozhodol detinsky.

  Dostal like. Nie, bola to figa borová. Nie, bol to vztýčený prostredník. OK, tak tri v jednom. Aké veľavravné gesto. Aj to sa musí naučiť...

domiceli