OUAT - Pristrihnuté krídla II., 11. kapitola

OUAT

11. kapitola

pristrihnuté

krídla 
II.

Nálezy

ANOTÁCIA

  Na ff  PRISTRIHNUTÉ  KRÍDLA  nadväzuje  ďalší, kde sa zas posúvame o pár rokov dopredu.  Robert s Emmou tvoria celkom zohraný team dvoch policajtov v utajení, ale začína sa ozývať ponorková nemoc. Emma sa chce osamostatniť, Robert sa vracia do rodného mesta, do rodičovského bytu…a pokračuje v službe. Prípad  nepolapiteľných  drogových dílerov je stále výzva… nepočíta však s malými rodinnými komplikáciami.

      Bytovka nebudila dojem domova. Skúšala si na ňu matne spomenúť z čias puberty, keď tu raz s Nealom kempovali pri prepadovke mladého ucha od polície, ale skôr si vybavila jeho igelitku plnú škatúľ keksov, než to, či tu bolo schodisko, či malo zábradlie...

  Iba muž s igelitkou bol ten istý. Osobné veci nahádzané do dvoch tašiek, čo mu žičil kolega s vysvetlením, že sú to vlastne vrecia na smeti a to, čo vyzerá ako uši, tak tým sa to celé zviaže, ale že jeho manželka usúdila, že odpadkové vrecia sú praktickejšie a lacnejšie pri veľkých nákupoch...

  - Emma, myslíš si, že je to dobrý nápad? - vytiahol na ňu otázku namiesto kľúčov.

  Díval sa zamračene kdesi dohora, zrejme do konkrétnych okien. Skopírovala jeho pohľad a mlčala. Čo len ona má čo povedať k tomu, že sa chce vrátiť do bytu, kde predtým býval. Celkovo do mesta, kde chvíľu začínal, na stanicu, na ktorú vo veľkomeste dávno a rád zabudol. Ale ak chce argumenty, má ich mať.

   - Chrápeš, ako keď sa starý kanec prediera chraštím, nechávaš vlasy v kefe a ani raz za tie dva roky si nekúpil zubnú pastu. Je to dobrý nápad! Navaľ kľúče! - vystrela dlaň.

  Prevesil jej cez ňu jednu z igelitiek a neochotne doloval čosi v druhej. Ťažko povedať, či boli staršie kľúče či prašivý plyšový medvedík, kvázi kľúčenka, hompáľajúci sa, obesený za kariku na nich. Kľúč od vchodu aj tak medzičasom vymenili. Našťastie niekto práve vyliezal z útrob vestibulu, tlačiac pred sebou identické odpadkové vrece, ako boli "nákupné tašky" v ich rukách. Nič trápnejšie ich nemohlo stretnúť na uvítanie so staronovým miestom, kde mal nenápadne zapadnúť. Muž v strednom veku si ich premeral s nedôverou a snažil sa ubrániť vchodové dvere vlastným telom a smradľavou nádielkou akejsi rybiny raziacej z obrieho brucha igelitu.  

  - Hľadáte niekoho konkrétneho? - obrátil sa na Emmu, čo aspoň nebola zarastená a ráčil ju vyrušiť z  pozorného lustrovania zvončekov a mien na nich.

   - Ronia Weavre...to bude naša adresa. - usmiala sa na mužov, ale oni na ňu nie.

   - Taká tu nebýva. Ten byt je pár rokov prázdny. Nikdy ho ani neprenajímali. Je prázdny. - zopakoval naliehavejšie a jednou rukou pridŕžal kľučku vchodových dvier vzadu za chrbtom.  

   - Naša? Takže si si to rozmyslela a ideš do toho so mnou? - spamätal sa ako prvý a konečne sa mu tvár trochu viac rozjasnila.

  - Zabudni! Dovolíte pane, mám veľmi naponáhlo. - odsotila muža odo dvier a prešmykla sa dnu, šuštiac svojou mega igelitkou.

  Pohol sa za ňou, úklonkom pozdraviac zhrozeného muža prilepeného ráznou Emmou o presklenú výplň vchodu, ktorý mu nič nehovoril. Zrejme sa ostatné byty prenajímajú, prípadne obsadzujú novými nájomníkmi v prirodzenom kolobehu tohto nudného, ale nutného sídliska. Kam by inak všetci obyčajní šli...

    Vyskúšala zopár kľúčov, kým našla ten pravý.

   Dlho nevetraný byt ich privítal puchom potuchliny s prímesou nenápadne rozdrolených mŕtvych izbových rastlín. Otvoril dokorán balkónové dvere a s ľútosťou poodsúval kostričky byliniek, aby mohol vyblednutú záclonu zastoknúť za radiátor, nech sa tu zbytočne nevíri prach, rokmi nachytaný do všetkých jej záhybov. A kútov. A stien. A spomienok. Všade.

  - Prepáč, ale tvoja sestra mala príšerný vkus. - ukazovákom ďobkala do dečky na stole, pod ktorou bol ešte plastový obrus sýtofarebný. - Nemohla by som tu žiť. Skanzen zo sklonku storočia? - prekrížila paže na hrudi, aby mu bolo jasné, že ju ani nemusí prehovárať.

  Neprehováral. Zmizol kdesi v inej izbe a vrátil sa s fľaškou čohosi akiste tvrdého a hoci sa to snažil mäkko položiť na stôl, podarilo sa mu zhodiť a rozbiť jeden z pohárikov, ktoré neobratne držal s tým medzi prstami.

  - Ak mi chceš povedať, že črepy nosia šťastie, dlab na to a radšej skús v akom stave je voda, inak budeme piť z fľaše.

   - Radšej z fľaše. - chopila sa jej, kým si vycucával krv z porezaného prsta. Privoňala a odpila si. - Na tvoj nový prípad, poručík! - lapla ho za zápästie, pritiahla k dresu a jeho porciu alkoholu vyliala na poranený prst. - Ty už beztak moc piješ. V poslednom čase. -

  -Toto bol tvoj posledný hrdinský čin, Emma Swan! Nielenže si so mnou nevydržala bývať dlhšie ako dva prašivé roky, kradla  mi žiletky z holiaceho strojčeka, zožrala vždy viac ako dve tretiny pizze a odplašila mi všetky nevesty - čakateľky trápnymi príhodami z môjho prenatálneho veku, ešte aj dnešnú tabletku na spanie si mi musela vyliať do umývadla?! - oprel sa lakťom o vrchnú skrinku, ale zrejme vyrušil nejakú háveď, lebo v nej čosi zašramotilo. Poplach nočných múr.

  Ju viac zaujímal pavúk, čo obratne vyliezal zo sifónu, momentálne nakladaný trochu v liehu, čo dlhými nohami opatrne sondoval nerezovú strechu svojho bývalého domu, zasiahnutého potopou. Na nitkách pavučinky sa objavili drobučké perličky alkoholu. Aj jej bolo ľúto skúšať púšťať vodu.

  - Kedy sa to nemajú zabíjať pavúky? Doobeda alebo večer? Jedno z toho vraj nosí smolu. - tvárila sa, že jeho "chválospev" na nútené spolužitie za posledné obdobie, kedy prelustrovali väčšinu mestských slobodární, podnájmov a potuteľných objektov len krok pred sqoutterstvom, prepočula, tak, ako on jej nenápadné vety o jeho nasávaní, ktoré jediné jej robilo vrásky a odsúvalo čas začať sama, na vlastných nohách.  

  Nechala pavúka pavúkom a zahájila prehliadku miesta činu. Starý zanedbaný byt. Šiel po jej stopách a s rovnakou nevôľou sledoval stopy času.

  - Bude mi chýbať ženská ruka. - skúsil niečo nakresliť do skla sekretára.

  - Každá šľapka má dve... Možno ti aj budú povďačné za zmenu v náplni práce. - zaryla do živého.

  - Bola to moja práca! Stále to je moja práca! - obhajoval sa a "E" čo nakreslil, radšej začmáral.

  Už vedel, že nepochodí. Toto je Emma. Dnešná Emma. A ani včerajšia nebola iná. Zo dňa na deň dominantnejšia a zásadovejšia. Trpezlivá už nie. Asi jej nemal ovracať ten spomienkový štrikovaný sveter, ani ju poslednej dámskej návšteve, čo si dotiahol do ich spoločného podnájmu, predstaviť ako svoju matku. Možno keby bol povedal starostlivú alebo nežnú, ale on jej dal prívlastok otravná a... na ten druhý radšej ani nepomyslí, nieto ho vysloviť.

  - Stále sa hneváš? - odhrnul deku z váľandy predpokladajúc, že pod ňou nájde čosi menej zašpinené a čakal na odpoveď. Prestala sa hrať so šnúrkou rolety a sadla si vedľa neho.

  - Za tú pribrzdenú stíhačku? - záporne potriasla hlavou. - Uvedomila som si, že máš vlastne pravdu. Ak sa chcem hrať na život, musím si zariadiť ten svoj a nie sa miešať sústavne do tvojho. Si slobodný muž a máš právo na všetko, čo robíš. A hoci si nemyslím, že všetky tvoje metódy sú košér a správne...aj tak...nemám právo ti organizovať ani prácu, ani život. A už vôbec nie súkromie. Som ti vďačná, že si ma vytiahol z najhoršieho, podržal, zniesol moje nálady aj výkyvy a že za ten rok a pol, alebo už dva... ich nebolo málo. Teraz je však už čas postaviť sa na vlastné nohy. - natiahla ich pred seba, akoby stále neverila, že budú schopné ju niesť k cieľu.

  - Mohol som ti pomôcť. -

  -  Nie, nemohol. Musím to spraviť sama. Ty musíš pokračovať vo svojom  prípade. Aj tak je náhoda, že nás stopy priviedli akurát sem. Nemyslíš? - stiahla zas nohy k sebe a skúsila sa usmiať.

  Prikývol kladne, potom záporne.

   - Neviem. Prežil som tu veľkú časť života, ale teraz, keď tu mám byť sám, sa na to necítim.-

   - Sám?! Do týždňa tu máš nejakú silikónovú brunetu vyvalenú vo vani a ty jej s vervou budeš rajbať chrbát, kým ona bude počítať bublinky v šampuse po desiatkach preliatych hrdlom. Prepáč, kámo,  ty nedokážeš byť sám! - zaťahovala škodoradostne.

   Nebude mu hovoriť, ako tým trapkám vo vedľajšej izbe, so stenami tenšími ako papiere, čo po nociach namiesto neho vypĺňala, aby šéfstvo malo správy včas a na úrovni, vždy tak trochu závidela jeho nežnosť. Čím väčšia rajda, tým jemnejší bol, akoby ich chcel presvedčiť, že život nemusí byť nevyhnutne nanič. Väčšina sa skôr zľakla, že to myslí vážne a zdupkali skôr, ako sa rozvidnelo. Niektorým musela pomôcť kávou s "rozprávkami". Väčšinou hororovými, s pridaním nejakej tej pikošky, ktorú si s láskou k priateľovi vymyslela, usúdiac, že ani tá, ani hentá nie sú ho hodné.

  V alkoholovom opojení potom detailne pitvali príčiny náhlych rozchodov, ktorým najmä ona, čudujsasvete, nevedela prísť na kĺb a s úprimne zahranou účasťou na agónii ho ľutovala najnevinnejšie ako len vedela.

  Dobre vedel, že má program na automatickú separáciu nevhodných samičiek z jeho dosahu. A bol jej vďačný, že skracovala karanténu ich vplyvu na minimum, lebo sa pridobre poznal. V stave eufórie nebol schopný makať na prípadoch a prípady nečakali. Na ľudí mala nos. A zároveň bola prirodzeným diplomatom, schopným do čerta poslať každú tak, že sa na ten výlet začala tešiť. Niekedy si až myslel, že tie magnetky na chladničke budú bonusy za dobre mienené rady, ako sa ho zbaviť. Nie, to bola len mánia. Pretrpel ju, hoci ho nešetrne prezrádzali, keď chodil v noci tajne vyjedať spoločné  zásoby. Natruc kupovala také s klepetami a vysunutými časťami, čo sa s radosťou zapierali o plech a oznamovali votrelca.

   - Čo mieniš robiť? - natočil sa k nej, aby reč nestála.

  Stojí už dlho. Už pár týždňov je nesvoja. Inak, ako na začiatku, keď sa vyvaďovala a s nadšením ho strápňovala. S láskou, ako neskôr tvrdila.

   - Našla som stopu. Pôjdem po nej. A chcem späť syna. Možno. Ešte neviem...- zahovárala...akoby sa zľakla priveľkej úprimnosti.

  Tušil to. Ale bol rád, že o tom hovorí konečne sama.

  - Viem, že teraz už môžeš. A viem aj, aké ťažké bolo vydržať podmienku a bezmocne odrátavať dni, kým ...budeš môcť. - načiahol sa po jej ruke a stisol ju. Opatrne, lebo porezaný prst bolel jak sviňa.

  Preložila ju svojou a prst-neprst stisla viac.

   - Emmaaa, pozor! ...- zavyl od bolesti.

   - Rozkaz, šéfe! - vrátila mu ruku aj s obnoveným krvácaním.  

   - Začínaš mi piť krv! - strčil si ranu do úst.

   - Samoobsluha...- pritakala jeho náplasti.

domiceli