OUAT - Pristrihnuté krídla, 8. kapitola

 

OUAT

8. kapitola

pristrihnuté

krídla

Dnešné včerajšky

      Doliala si do automatovej kávy vodu a potom to oľutovala. Ale predtým vypila. Len v tielku a rifliach, čo boli beztak jediné, čo sa spodných dielov jej garderóby týkalo, sa čudovala, že nemá ešte pod pazuchami nie mapy, ale rovno celý atlas severnej pologule. Tú si predstavovala ako studenejšiu a tej aj pripísala, že sa teraz toľko nepotí a tričko si bude môcť vziať do roboty aj zajtra. Ak sa jej dnes nebude chcieť prepierať. Neznáša ručné práce! Akékoľvek! Odjakživa! Alebo tak nejak.

  - Ty koky, to sú čo toto za podrážky?! - odšmaril nedojedený kúsok späť na misku, ktorú s nadšením pred ním držala a tvár sa mu mlela v grimasách.

  - Kekse. No, tvar nemajú ideálny, ale suseda hovorila, že na prvýkrát sa mi celkom vydarili. - obhajovala placky v rôznych odtieňoch hnedej, čo na prvý pohľad naozaj nevzbudzovali veľkú dôveru. 

  - A ja som zas hovoril, že sa nemáš dávať do reči s tou pliagou odvedľa! - zhúkol. -  Veď sú to všetko sociálne prípady! To chceš medzi takýchto zapadnúť?! Ty nemáš ani trochu pud sebazáchovy a sen dotiahnuť to niekam vyššie?! - čaroval rukami pred tvárou a vyzeral, že sa naozaj hnevá. 

  Podľa tašky, ktorú šmaril na stoličku a zahrmotala rovnako, ako keď ju ráno odnášal na plac,  vedela hneď, že kšefty ani dnes, rovnako ako včera, či predvčerom, nevyšli. 

  - Mal si ma vziať so sebou... - dívala sa na svoj výtvor v miske, čo sa jej začínala triasť v dlaniach. - Kedysi sme sa na záťahoch dobre bavili. Bola zábava. Smiali sme sa. Boli sme stále spolu...-

  Drsne ju objal okolo krku celou pažou a oprel hlavu o tú jej. Ešte  jej z vlasov voňala vanilka, alebo nejaký podobný kuchynský sajrajt. Trochu ho to obmäkčilo.  Pritvrdil objatie. 
  - Emma, Emma, robím to pre nás oboch. Pre teba! Nechcem, aby si chodila. Bojím sa o teba. Si stále moja malá, slabá, naivná  Emma... - 

  Dych sa jej ustaľoval, mohla dať ešte jednu sériu, ale... 

  Už pridlho debatoval s trénerom v kúte. Smiali sa. Nebolo jej to jedno. Paranoidne si vždy myslela, že to na nej a vymýšľala si k tomu dialógy. Sekala ich do zhybov, a medzi kliky s drepmi, pekne v rytme, a keď sa spomaľoval, aspoň stíhal jej slovnej zásobe.

  Teraz videla, ako ju v tej zastavárni osudov, na čo premenovala reedukačné, zanedbala. Prečo ju nenapadlo prečítať si tam aspoň zopár knižiek?! Mala pocit, že rezignáciu si užila len prvých pár týždňov, potom ju vypoklonkovala a... 

  ...spomína si iba na cvičenie. Na hrdlačenie v telocvični, kedy jej bolesť svalov vyrovnávala tie ostatné.

  V polovici tehotenstva jej ju zakázali. Improvizovala na izbe. Bolelo to viac, aj bolo viac mozoľov, odrenín, modrín. Prečo sa už k tej drine nevrátila po...? Bola jej zima. Vtedy, aj teraz.

   - Boli by ste taký láskavý a požičali mi bundu? - vykročila k nemu rovno s natiahnutou rukou. Bez okolkov, bez rozpakov.

  Zachoval sa príkladne. Svojsky...šiel príkladom. Zvesil z vešiačika za sebou prvú, čo tam visela, a na svojej si povytiahol zips o pár centimetrov a o dva navyše zas stiahol, aby dal jasne najavo, kto je, aj zostane, jej pánom. 

  Iba si ju prehodila cez plecia, zaliezla do výklenku za švédskou bedňou a v tureckom sede zahájila protest proti všetkým všivavým telocvičniam a cudzím bundám.

  - Tréning tu býva dvoj až trojfázový a prestávky určujem ja. - usmial sa na ňu samozvaný tréner, popravujúc si čosi zvnútra v plantavých trenírkach, následne si potľapkajúc po zrejme čerstvo vyholenej hrudi.  

  Zagánila na neho. Si myslí, že keď je trochu vymakaný a leskne sa ako psove gule, že ju bude riadiť, respektíve jej radiť?! Ani sa nepohla. Iba sa jej grglo. Včerajšie fašírky.

  Ak ešte jednu nájde v Klárikinej chladničke s pripojenou ódou na božské jedlo od neho, vymení im miesta. Jeho narve do chladničky a ju nenápadne strčí Klárike do knižnice medzi strany 236 a 237 jej vzácnych v koži viazaných románov. Nech sa zgrcia Jana Eyrová, aspoň ju pán Rogers skôr zaňuchá... nebol to Rochester?! Trapka nesčítaná...

  - Vyzeráš, že máš chuť na kus romantiky. - zle dešifroval jej dvihnutý kútik úst, narovnávajúc špičkou tenisky karimatku, ktorej sa obdobne vlnil jeden rožok. 

  - Bavíte sa dobre?! - otočila oči stĺpkom a odkopla mu nohu, aby jej zelenú priateľku neobťažoval.

 Sadol si na zem k nej a pritakával. Začal niekde zo stredu pomyselného kalendára, ktorý tak rád námatkovo otváral a z vytrhaných listov robil lastovičky, čo po nej hádzal a nestaral sa, či ju náhodou niektorá aj trafí. Aj papiere vedia zarezať do živého.

  - Mala si to v spise. Ty a telocvičňa. Myslel som, že ti urobím radosť. -

  - Ako môžete byť policajt, keď sa v kuse mýlite? - chcela odohrať afektovane, ale vyšlo to z nej skôr boľavo smutne.

  Vyvrátil hlavu a díval sa kdesi do stropu a späť. Jej lastovičky sa minuli, že by skúsil poskladať nejakú zo svojho kalendára...

  - Na strednej som makal na sebe, ako väčšina kamošov. Na výške som sa naučil podvádzať. Fyzička má niečo do seba, ale aj bez namakaných svalov na mňa vždy nejaké dievča vystalo. Zameral som sa potom skôr na taktiku boja. Vo vysokej tráve. V tom som bol lepší ako oni... - vykladal obkladu stropu.

  - A pýtal sa vás niekto? - buchla temenom o plagát na proteíny kúsok vedľa neho. Ale keď ju chcel zamerať, sklamaný z odfajču, odvrátila tvár bokom.

  Obzrel si ju zboku. Obyčajný profil. Klasický. Bezkazový. Možno až trochu nudný.

  - Možno nie som dobrý policajt, ale nedá mi nepátrať po detailoch. Testoval som, priznávam, tvoje priority. Fakt by ma zaujímalo, aký bol... - neusmial sa. 

   Ona hej. Alebo to skôr bolo akési vyfúknutie z nosa. 

  Zarezal. 

  Opatrne vyťahovala ostrú hranu krídla papiera z rany.   

  - Ako vy. Nebol ani namakaný, ani to nevedel so ženami. Bol skôr tuctový, ale bol. V tom čase som mu bola vďačná aj za to, ...že bol... - načiahla sa po fľaške s vodou, ale tá jej rástla v ústach a to, čo pregĺgala, boli skôr nechcené spomienky.

   - Mrzí ma to, Emma. S trénerom som sa dohodol, máš sem voľný vstup. Videl som, ako ti to ide... Mal som pár fáz v živote, ktoré som tiež riešil sebazničujúcim zápalom na bradlách... keď to inak nejde, také boxovacie vrece je pomerne obetavý kamoš. -

  - Kto by to bol povedal...- zatiahla ironicky stlačiac mu drsne sval na ramene. Sval, ktorý nenašla. - A apropó, teraz som už dospelá, nepotrebujem pestúnku, ani bodyguarda. Už nikdy, nikomu nebudem vďačná, len za to, že je! Nikdy, nikomu! Druhý raz, keď niečo budete chcieť, spýtajte sa rovno. A vyhoďte si z hlavy, že práve ja budem vaším zajačikom. Testovacím...- dotiahla v rovnakom móde a vyšvihla sa hore.

  Medzi lopatkami mala vytlačených niekoľko písmen zo starého plagátu. Asi mu nedovolí umyť jej to v sprche...Asi jej o nich ani nepovie. Alebo...

  Zviechal sa a vstal tiež.

   - Emma, niečo chcem. A idem sa pýtať rovno...- skúšal ju dohnať. 

  V neblahej predtuche si radšej pohla. Už len tento tu by jej chýbal ku šťastiu...a do postele?! Už dávno sú preč časy, keď bola naivnou pubertiačkou a on jej idolom. Hádam si len nenamýšľa... hádam by nechcel... Chcel?! Aby tak prišla o jediného kvázi "kamoša", ktorému to však nemieni prezradiť, že ním je...

   - Nie! - vyprskla tak, až cúvol,  zatarasiac mu cestu do spŕch a toaliet.

    Zamračila sa, zhlboka  sa nadýchla a buchla dverami, len tak zahučalo.

  - Dobre, dobre, len som sa chcel spýtať, či si nepotykáme. - vysvetlil nápisu desať centimetrov pred nosom: "...keď si uľavíte, tak sa ohliadnite, či zostalo čisto po vás."

  Nezostalo. V kúte po nich zostali nedopovedané vety a možno aj niekoľko otázok, ku ktorým nie sú odpovede. Zatiaľ.

domiceli