Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

nedeľa 22. októbra 2017

OUAT - Pristrihnuté krídla II., 13. kapitola




OUAT
13. kapitola
pristrihnuté
krídla 2.
Detaily

      Rozkývané noviny, čo kryli tienidlo na lampe, aby prežilo pokus o výmaľbu stropu, zaujali krpca, našťastie, dostatočne na to, aby sa mohol pohrabať vo veciach, čo mu k nemu pribalili. Veľa toho nebolo. Pár papierových plienok, zájdená fľaša na čaj, po ktorej okamžite vystrelili drobné rúčky. Bola prázdna. V chladničke pivo a skysnutý džús. Odšróboval hlavičku a pokúsil sa vyžvatlanou gumou utíšiť dnešné miliónte vysielanie netradične zostrihaného záznamu rockového koncertu.
   - Ani dudel ti nedala? To je sketa lakomá. Aj mne vždy kradla ten môj. Iste rovnako vybabrala aj s tebou, chlape...- prihováral sa nadhadzovaným častiam telíčka, pod ktorými márne hľadal niečo, čo by mu aspoň trochu pripomínalo detstvo. Plienka, fľaša...nejaká čudná vec s lievikom zboku, strieborný zagumičkovaný prášok, celkom sladký. To by mohlo byť žrádlo, ale nebude predsa riskovať. Svetrík, deravé štrinfláky, puknutá hrkálka.
   - No, vyzerá to tak, že si nielen bezdomovec, ale aj bezvecovec, malý! Pozývam ťa na nákupy, lebo ak nám sem ešte raz nabehne tá fúria z prízemia, aby sme držali huby, máme po chlebe. Chleba asi nebudeš, čo? Mám včerajší, máš pravdu. - pokračoval v bezmocnom monológu, do ktorého mu chlápätko s vypúlenými očkami naprázdno poťahovalo vzduch cez koncovku fľaše.
  Ešte poriešiť formu presunu. Auto neprichádza do úvahy, nemá autosedačku. Pešo by to neustál ani neudržal...
  Podobral chlapca a hoci kočík pred chvíľkou zložil, vlastne rozložil, opačný pokus už s jednou rukou taký úspešný nebol. Prižmúril oči. Pri botníku sa váľala taška z IKEAy, kdesi pri mozgu, lebo z neho to vyjsť nemohlo, zas nápad. Naložil malého tam, potriasol, či uši nepoddajú a zavesil "nákup" na vešiak pri vchode. Chvíľu pozoroval.
  Nerozplakal sa, dokonca, keď nakukol dnu, mal pocit, že sa krpec spokojne usmieva na stlačené steny, hoci ho jej odtieň vymaľoval na modro ako Avatara.
  Potom to už s kočíkom, nadávkami, všetkými svätými a dvoma novými navyše, šlo pomerne hladko.
  Opatrne, aby dieťa nevyrušil z modrého obdobia, zvesil tašku a prvýkrát zavrel za sebou dvere kľúčmi, namiesto pritresknutia. Nikto ho nemusí vidieť. Počuť. Cítiť asi hej. Taška podozrivo ťahala so sebou nepríjemný odór. Škoda, že nie je zazipsovateľná. Magor?
  Pod pazuchou so zramovaným kočíkom, v druhej ruke s veľkou tučnou taškou, pokojne opustil vchod a zastavil sa až na zastávke autobusu. Malý zaspal. Ľúto mu ho bolo budiť a prekladať do kočíka, čo ak to nedá a revy sa obnovia? Keby bol tušil, že si ide schrupnúť, ani sa s blbým kočom nenamáha a nechá ho doma.
  Zaplatil za nadrozmernú batožinu, dvojnásobok a sadol si, opatrne tašku uložiac na kolenách. Hlavu strčil dnu, ale puch ho neoslovil. Plienky. Mal ich použiť ešte doma. Ale ako? A čo potom, keď minie poslednú vzorku. Tá je nosná. Všetko mal premyslené. Detaily sú dôležité.
  - Vaša dcérka bude mať ohromnú radosť. Taký krásny darček. Vyzerá ako živá, tá bábika. - drzo zhora nakúkala akási poloslepá teta do jeho nákladu na kolenách. Zalial ho pot. Rýchlo pritakal.
  Až čerstvý vzduch o dve zastávky ďalej ho trochu odbremenil od ľadového potu, ale neohrial. Horúce mal len kolená. A tušil, že aj mokré.
  Na lekárni vrzli dvere. Musel sa do nej vsúkať zadkom, lebo kočík bol nadrozmerný. Oprel ho radšej hneď pri dverách. Našťastie táto pobočka zívala teraz prázdnotou.
   - Už zatvárame. Pohotovostnú službu má lekáreň na námestí. - ozvalo sa zozadu.
  - Nie, pohotovosť máte vy a basta! - precedil si medzi zuby, odmietajúc sa vzdať svojho jediného plánu na záchranu.
  Mladá magistra zbavená už plášťa ho našla vykúkať spoza veľkej tašky položenej pred ním na pulte. -
  Musíte mi pomôcť! Okamžite! - poprosil pokúsiac sa o mierumilovnosť, ale zrejme práve boľavosť v celkovom výraze ženu obmäkčili.
  Oprela sa a zhovievavo odpovedala.
   - Prosím, ale rýchlo, ujde mi autobus. -
  Nahol sa a z tašky opatrne vydoloval pokrčenú plienku.
   - Potrebujem toto. - vyložil ju pred ňu a vykladal ďalej. - Potom zrejme toto a toto vôbec neviem, čo je....a ešte takúto fľašku, alebo radšej dve a dudel. Ďakujem. - odpadol mu kameň zo srdca.
  Mladá žena sa na neho s nedôverou zahľadela. Čakala postopicný stav a žiadosť o nejaký vyprošťovák, smrad, čo tu rozniesol by zodpovedal, prípadne niečo na bolesť zubov bojka zubárov, ale že chlap začne pýtať doplnky pre dieťa... zvláštna choroba. O takej obsesii ešte nepočula.
  Opatrne vzala plienku, dúfajúc, že je nepoužitá.
  - Na koľko kíl to potrebujete? - zadala test na doplňujúce otázky a odpovede.
  Nadvihol opatrne tašku, poťažkal.
    - Tak asi na osem, možno desať. - zaváhal.
 Našťastie jeho provizórne váženie nezaregistrovala. On jej minisukňu hej.
  - Na noc, či na deň? Máme aj do bazéna. Nohavičkový typ aj na lepačky. - usmievala sa predavačka, čítajúc vignety na stene obloženej veľkými balíkmi a on sa začínal mračiť.
  - Bude stačiť na noc...a jednu na deň. - rozrátal. "Došľaka, dúfam, že dovtedy sa jeho mater ráči vrátiť!" - Inak, neviete, akú to má asi spotrebu? - vrátil jej kvíz.
  - Myslíte dieťa? Plienok? - zahabkala. - To závisí od toho, či je kojené alebo nie. Pohľadom siahla na pre neho čudnú vec na pulte.
  - A načo vám bude ďalšia odsávačka mlieka? Táto je ešte zánovná. - usmiala sa.
   Ním zas prebehla triaška."Odsávačka?!" Predstavil si kravu s vemenami strčenými do lievika zboku plastového čuda. Preboha, to čím ho tá ťapa kŕmila?! Zhrozil sa.
  - ...ale ako vidím, toto je dojčenská výživa, čiže pravdepodobne mamička kojí a dopĺňa stravu umelým mliekom. Kupujete Bebu, Nutrilon či niečo iné?! - to už magistra testovala lesklý strieborný sáčik, márne na ňom hľadajúc etiketu.
  Zhlboka dýchal a márne hľadal odpovede. Možno by aj dačo tipol, ale modrá taška sa práve začala prebúdzať. Ozval sa slabý mrnkot.
  Lekáreň zamrela. Žena namierila ukazovák na tašku. Neriskoval, strčil do nej obe ruky a vybral smradľavý, prešťatý batoh. A uvrešťaný. Hnusilo sa mu pritúliť si ho v takomto stave, ale dobre tušil, že jedine zakvačenie sa o jeho vlasy má šancu stíšiť decibely. Zabralo. Konečne mohol druhou rukou vybagrovať z tašky stratený provizórny dudel a ponúknuť malému. Chňapol po ňom a spokojne zamliaskal. Mohol odtiahnuť dlaň, ktorou ho skoro celého prekryl a jediný idiotský nápad, čo sa mu zrodil v hlave, bolo vyjavenej žene zakývať. Pá, pá, pá... Magor!
  Bizarný obrázok. Strhaný, spotený muž s neobriadeným deckom, ktorému z ústočiek trčí zažltnutý uzáver na čajovú fľašku. Jediné, čo ju napadlo bola sebaobeta.
  - To dieťa potrebuje urýchlene prebaliť, ...nakŕmiť ....a prezliecť... - spomaľovala preslov, lebo jej veľkodušne natrčil obsah náručia, dobrovoľne  aj s trsom vlasov v jeho zaťatej pästičke.
  Prijala ho. Bola to žena.
  Nezvládol ani úlohu asistenta, lebo veci, čo vymenovávala, aby jej podal, v živote nepočul, prípadne počul pred onými dvadsiatimi piatimi rokmi, keď obdobne ležiaval na lopatkách a príjímal služby mamy, čo bolo sakramenstsky ďaleko. Zvládol iba rolu strážneho psa, aby malý nezletel z prebaľovacieho pultu, ktorý lekáreň našťastie obsahovala v inventári. Ona stíhala odbiehať a nosiť všetko potrebné aj s komentárom, čo je na riť a čo nie. Všetko na riť!
  Baba bola šikovná, aj keď zbytočne urečnená.
   - Toto...vyzerá to byť ako list. - podávala mu mokrý papier, čo bol zasunutý za lepačky plienky, čo už razila viac, ako zniesla.
 Naozaj list. Znechutený stavom ho otváral.
  "Robo, bráško, musíš  mi pomôcť..."
  Prelietaval riadky a nerozumel, ku koncu ani nechcel rozumieť. Do slov sa mu miešalo džavotanie oboch vedľa neho, také žvatlavé a nezrozumiteľné, ale očividne viedli plodný dialóg, ktorý sa malému dokonca páčil, lebo thrash metal vystriedala akási mierumilovnejšia verzia toho symfonického.
  - Niečo vážne? To bude asi od Ronii... - otočila sa k nemu, vidiac ho držiac sa za čelo s pohľadom neprítomne zastoknutým medzi tabletky a spreje v regáloch.
  - Hej...od nej. Volá sa to Robko a som jeho strýko a... Došľaka to si ako predstavuje? Postráž, postaraj sa, urob to a hento a vôbec?! - skríkol na ženu, ktorej bradu ocucával drobec a ona si to nechala. Zhrozil sa pohľadu, ako jej z brady trčí lepkavá slina a chystá sa spadnúť na limček blúzky.  
  - Je hladný. Potrebujeme sterilizovať fľašku a zarobiť mu mlieko... Môžeme aj tu v kuchynke pre personál.  Pomôžem vám Robert ...Ronia bola vždy zvláštna...- natrčila pokojne bradu vyššie a malý žvatlal o sto-dvesto pridŕžajúc si ju za vlasy.  
- Na vašom mieste by som neznámeho chlapíka s deckom v igelitke nahlásil polícii a bláznincu. - dosadol na stoličku a s hrmotom sa oprel, akoby práve vyslovené malo byť jeho vyslobodením a len na to čaká.
  - Nie ste cudzí. To len vy si na mňa nepamätáte, však? - usmiala sa, ale potom mala čo robiť s malým, ktorý odkiaľsi vytasil prvé zuby a to už zabolelo. Nežne mu dohovárala.
  Márne v nej hľadal Roniu ako prototyp matky.  Márne v nej hľadal kohokoľvek z minulosti. Mladá pekná bruneta. Minisukne si môže dovoliť. Oslintaná brada sú body dolu. Aj keď...
   ...nemal by asi problém urobiť na jeho mieste to isté. Magor.

domiceli



2 komentáre:

  1. zlato, "tresh" myslím ani nie je slovo, ale predpokladám, že si myslela "thrash metal", čo si ale nemýľ so slovom "trash", ktoré znamená odpad ;) besides, prečo je Roni zlá? :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja som si naposledy Roniu poplietla so seriálovou Rony, prepáč :D aspoň kto je lekárnička viem! :D v každom prípade je toto mega dobre napísaná kapitola!!! normálne mám chuť znova začať písať...toto mi nerob v robote :D

    OdpovedaťOdstrániť