OUAT - Pristrihnuté krídla II., 14. kapitola

OUAT

14. kapitola

pristrihnuté

krídla 2.

Útržky

      Nestihol dôjsť k svojmu poslednému slide momentkovému albumu v tomto zapadnutom meste. Pripomenula sa radšej sama.

  - Pamätáte sa na tú pestúnsku rodinu na kraji predmestia? Striedali sa tam síce chovanci častejšie ako inde, ale na Emmu ste hádam nezabudli? - prižmúrila trochu oči, aby jej neušiel jeho autentický výraz tváre. Podľa neho sa bude pokračovať. Emme nikdy neodpustila, že sa k nemu dostala bližšie ako ona. Ani roky a dospelosť vám z depozitov nevymažú niektoré resty a pocity nespravodlivého riadenia osudu.  

  - Jasné, že som zabudol! - tľapol sa zas po čele. A nechal ruku kempovať, lebo sa potreboval hlbšie zamyslieť nad niektorými výpadkami pamäte, ktoré nesúviseli s rokmi, skôr so zraneným egom. Zradeným.

  Prečo ho nenapadlo rovno jej zavolať? "Prečo? Lebo ...Respektíve ako...?! Čo by jej tak akože povedal? Ponúkol? Prepáč Emma, viem, že práve hľadáš syna, ale čiste náhodou jedno decko u seba mám, nechceš sa trochu zacvičiť? Ja totiž neviem, čo s ním..."

  Pozorovala jeho mimiku, ale veľa toho neprečítala.

  - Zabudli?- neuverila, ale na iróniu to bolo akosi nejasne vyslovené. -  Myslela som si, že ten prípad so psíkmi sa vám natrvalo vryje do pamäte, najmä, keď ste vy zapríčinili, že Emma musela od nás... Ale vraj vás povýšili a poslali na zahraničnú stáž, za to...vyšetrovanie...- skúšala to ďalej, ale on zrovna kráčal inými cestami spomienok.

  Vtedy ho nenapadlo informovať sa o dievčinke so stále skleslými kútikmi úst a smútkom, čo jej sedel v tvári a na pleci a v každom geste. Nechal ju vyplaviť sa mu zo života bez rozlúčky a bez záujmu. Priznáva. Potreboval roky, aby si vtedy na ňu spomenul a vytiahol ju z reedučáku na vlastnú zodpovednosť. Dnes by šila niekde v závode tepláky na tri smeny...Emma?! Žartuješ?!...

  Usmial sa až po chvíli a pozornejšie očekoval lekárničku. Ak jej vlasy v pamäťovom skicári prefarbí na špinavý blond a zmenší ju o dve čísla, odmyslí si výrazný makeup, prsia a zadok, tak toto musí byť...

   - Emilie? - spýtal sa rovno, aj keď vyraďovačka z blonciek jeho života ešte nebola celkom dokrútená.

  Nadšene prikývla až ju nadhodilo  a drobca to rozplakalo.

  - Taký malý a už žiarli, pozrime ho...- skúsila mu ponúknuť svoje vlasy, aj bradu, potriasajúc nimi, ale už nemal záujem.

  Ani o ňu, ani o ujka, čo sa trápil s dvojplatničkou a rýchlovarnou kanvicou, aby zrýchlil proces vyvárania a kulinárskych hodov, ktoré sa mu ako prášková strava vôbec nepáčili. Ale kde vziať cecok? Aj by sa bol obzrel. Nenašiel odvahu.

   - Skúsim radšej rozložiť ten...kočík. Keď už v rozkladaní ohňa som zlyhal... - ponúkol jej absolútny matriarchát v kuchynke a šiel po tú skrútenú kopu tyčiek a plátna.

  Drncal ho v ňom hore-dolu na ploche dva krát dva metre, ale márne.

  Snažila sa zarobiť potrebnú dávku rýchlejšie, ale márne.

  Načahovalo to ruky z kočíka za fľaškou, ale márne.

  Keď víťazoslávne nadvihla primerane teplú fľašku ako kráľovské jablko, malý už fikal z posledných síl a veľký detto.

  - Zoberte si ho do náručia a sadnite si tam do toho kresla. Je pohodlnejšie. Môže to trvať dlhšie. - ponúkla mu sterilný, gumou obalený trón, kde meriavali pacientom tlak a popíjali kávu na vyrovnanie toho svojho. Nepáčilo sa mu to. Nejako jej slovám nedôveroval, že to s ním myslí dobre. Síce "náručie, kreslo, aj dlhé trvanie" nezneli až tak beznádejne, zrejme ale v inej rozprávke.

- Ja? Ja?! - záporne mykal hlavou. - Vám to lepšie pristane...- cúvol o krok, ale jej našpúlené pery naznačovali, že matriarchát znamená, že bude mať pekne sklopené uši a bude šúchať nohami.

 - Je to váš synovček? Je! Sadnúť!  - prestrelila vysedené kreslo ukazovákom.

   Stačil tento jediný argument. Krv nie je voda. Ale mlieko?...  Pokorne vybral dieťa z tepla kočíka a skúsil formáciu "náručie". Cha, s babami je to tak, aj tento mu skončil v sede v lone s nohami od seba tvárou v tvár, len jeho pás nebolo také ľahké nájsť. Je to chlapec.  

  - Ste si istý, že je to tá správna poloha? - skúsila ironicky a malý aj veľký sa obzreli, čo zas rýpe a kde dala tú fľašu.  

  - A nechcete nám to, tetuška milá, láskavo ukázať? - zatiahol obdobne zas nájduc novú rozprávočku.

   - Papú!... - zakontrovala hlavná hviezda a raz-dva vedela, ako sa skrútiť a zaujať polohu: "a la kŕmenie". Že by prirodzený reflex? Nie, to je inteligentný iste po ňom. Hrdo sa vypol, akoby bol v pažiach mal prinajlepšom diplom z prestížnej univerzity s doživotnou rentou. Trochu oľutoval, ukážka by sa mu mohla páčiť. Prichytil tiež akosi reflexne telíčko pažou, nechal ju, nech mu ešte vycentruje prsty a prevzal drahocennú bielu tekutinu, čo aspoň na pár minút utíši orkán. Utíšila.

  S úľubou sledovali, ako mu šmakuje.

  O niečo s menšou, ako grcia, lebo jedol pažravo.

  - Mal si len odgrgnúť! - skonštatovala, spomenúc si na detail zo školy.

  - No, dovoľte, je to slušne vychovaný gentleman a nebude predsa grgať v spoločnosti dámy.- obhájil ho ujko s mokrým plecom, bruchom aj všetkým odtiaľ-potiaľ.

  Prijala poklonu s poklonou. Sukienka jej nadskočila.

  Asi ich hodí viac, ten pohyb sa mu páči. Grcka na pleci  vsiakavajúca do podložia ho ale zahamovala pred flirtom. Gentlemana.

  Dívali sa a hľadali pokračovanie algoritmu. Piť či nepiť?

  - Keď sa to tak vezme, má asi zas prázdne brucho. Skúsim druhú dávku. Menšiu. - navrhla náhradná "matka roka", čo už-už začínala byť hrdá, ako bravúrne sa dokázala postarať o batoľa, hoci to preberali len na nejakých dvoch hodinách v treťom semestri a aj to sa vtedy uliala.

  Dlabal na označkované tričko, hoci páchlo mliekom aj čímsi hnusným a aj chladilo a lepilo sa už o telo. Život je otázkou priorít. Táto je nečakaná, ale on je predsa chlap. To ustojí. To usedí, to si nechá uležať. Vsiaknuté už bolo.

 Prispal mu nakoniec narobený z cucania, schúlený do klbka s nedopitou fľaškou, z ktorej už len vo sne občas mliaskavo poťahoval.

  Nemo sa pýtal, čo teraz.

  Netušila. Iritovali ju holé nohy malého. Páčili sa jej červené tučné líčka. Dementne sa usmievala, mlela prsty v dlaniach a natáčala sa a rozcítene mrvila nosom...

  "Hej, ja som tu! Pod tým veľkým hríbom, kričím kvôli orientácii!" revalo jeho vnútro, že je tu jediný plnohodnotný samec v revíri a ona si všíma tohto malého tučniaka, čo zas... Ono to prdí! Nahol sa k plienke. Oľutoval.

   - Bude mu zima...aby sa od chladu zas nepocikal. - zašepkala.

   - Mne treba cikať...- odšepkal a myslel to vážne.

  Zahryzla do spodnej pery, odbehla a vrátila sa so šálom.Vždy lepšie ako s bažantom, či nebodaj plienkou na inkontinenciu. Mávajú to aj chlapi?

  - Požičiam vám ho. -

  - Načo? Mám si spraviť uzlík? - šepkal stále, lebo mozog mu už o tomto čase odpájal synopsy od riadiaceho centra. Teraz by sedel s pivom na balkóne a chválil sa, koľko práce na byte dnes zas spravil.  Koľko?

  Bol jej vďačný, že nepokračuje v dialógu, len opatrne zamotáva dieťa do čohosi mäkkého, skoro mäkšieho ako jej ruky. Má mäkké ruky. Preložila ho do kočíka, našla čosi ako striešku.

  Bol by jej vďačnejší, keby mu ukáže, kam sa môže vyložiť. O plienky pre dospelákov nemal záujem.

  A bol jej najvďačnejší, keď po výmene oleja a akom-takom vyčistení karosérie, našiel všetky potrebné veci pobalené v kufri. V jeho slávnej IKEA taške. Účtenku - pokutu, k nim, jej veľkoryso odpustil, aj zaplatil.

  - Ten šál vám vrátim...Osobne ho zajtra prinesiem. - ešte stále šepkal zapriahnutý už za kočíkom, pod ktorý pchala nákup. Nechápal, prečo sa mračí. To ešte nebolo pozvanie na rande. Jáj, to asi preto. Synopsy odpojené? Aké synopsy? Čo mali odpájať...

  - Nepustím vás samého. Musíme dokúpiť veci. Tie v lekárni nevedieme. Máte pančušky? Pyžamko? Košieľky? Ponožtičky? Body?... - tlačila vak do prúteného koša a druhou stranou jej vyliezal. Priveľký nákup. Musí mu pomôcť! Je to predsa ON! Robert, jej pubertálna láska. Ukáže mu, akú fatálnu chybu urobil, že si vtedy viac všímal tú malú žabu Emmu a nie ju!

  - Body? Body by som nejaké k dobru už získal, aj keď názorná ukážka by bodla zopakovať...- skúsil nohou pridržať už druhýkrát vyzvraciavané položky z kočíka.

  - Fajn, že máte aj v tomto prípade zmysel pre humor, ale je to vážne. Toto nie je vec. To je živá bytosť. Má svoje nároky a sú na plný úväzok...- vykladala tichúčko a vážne vážne.

  Ešte mu to nedošlo. Aký plný úväzok? Jeho mama už iste čaká vyplašená pred vchodom a lamentuje, kde sú. Keď ju vyšticuje, ako zamlada, vyčistí jej žalúdok a zožerie žlté bonpari, čo stále nosila po vreckách, strčí jej ho do rúk a vyhodí ich z domu! Aj s bonparami! A táto nemusí byť svedkom. Tá nech si zachová jeho image... rytiera ochraňujúceho biednych pocestných a posraté decká. Zajtra s čokoládou bude vyzerať lepšie ako lynčujúci sestru.

  - A čo váš autobus? - spomenul si.

  - Chodievam pešo. Bývam tu za rohom. - žmurkla.

 - To malo byť pozvanie? - naklonil sa.

 - Zas až taký vtipný byť nemusíte. Podržte si zvonček, nech vám malého nezobudíme. -

Pozrela zhora dolu a jemu sa zazdalo, že skončila na slabinách. Príjemne to zašteklilo, ale... Život je otázkou priorít. "Ja ti dám malého!" ohlásilo sa nadôvažok ješitné ego. Na špičkách držal zvonček nad dverami, aby obratne vyparkovala z lekárenskej garáže. Aj tak zazvonil. Oba. Zadrnčali.

  Dobre, skúsi byť k sestre dnes milý v prípade, ak ho táto násilím vyprevadí až ku vchodu. Ten matriarchát zas nebol až taký dobrý nápad.

  Počkal, kým zamkne a vyberie smer. Kde asi tak nakupujú konfekciu takíto miniľudkovia? Bolo mu to fuk. Spiace dieťa je vskutku dobré antidepresívum a prechádza večerným mestom po boku jednej krásky mu nemôže uškodiť.

  Len aby nestretol nejakú bývalku...

  Len aby nestretol sestru! Práve si znovu vystavil povolenie zabíjať, lebo malému zrejme dotrávilo. Kde je druhý chod? 

Kde to mááá, preboha, vypííínaaač?!

domiceli