OUAT
2. kapitola
Prestrihy
Pozajtra
Vťahoval teplý vzduch premiešaný s kadečím,
čo tvorilo domácnosť. Ale len oklieštenú na mama a dieťa. O to nástojčivejšie
vťahoval ničím nemiešanú prítomnosť ženy, sladko-mliečnej, jemne vyprchanej,
ale o to mäkšej. Niečo sa mu však po chvíli nezdalo.
"Nie je už prilepená o jeho
chrbát!" Prevalil sa a natiahol ruku bokom. Kým si sliepňavé oči zvykli na
príšerie v izbe, spotené čelo aj uležanú polku boku mu oblial pot a ofúkol chlad z pootvoreného vetráka.
-
Vyspinkaný? - zaznelo nežne v škárke dvier.
Natiahol aj druhú ruku.
Po kolenách prišla k nemu, pomaly spúšťajúc
dlhé vlasy do tváre a tvár na jeho tvár, na krk, hruď až po brucho. Niečo mu všade zamumlala, šúchajúc sa
a brumkajúc mu do vydutého bachorčeka pod vykasaným tričkom. Bolo to milé, ale primárne len testovala
stav plienky.
Zakvačiť sa jej do vlasov bolo jediné
ponúkajúce sa riešenie, ako zahájiť obranu, lebo to šteklilo viac, ako zniesol. Pokus o ňu, lebo šikovné prsty a
nezrozumiteľné mrmlotanie ho dočista obláznili a kým sa spamätal, ležal tu
polonahý.
- Šikovný chlapček, - láskala mu bruškami prstov spánkovým dizajnom pokreslené polky
držiac ho druhou rukou za oba členky naraz s nohami vysoko nad práve odpadnutou
suchou plienkou
- Veeeľký chlapisko! Pôjdeme
na nočník, maminka pripraví papu. - vypustila nôžky a natrčila prsty ako slnká.
Jasné, že sa po nich načiahol.
Nočník už až taký zábavný nebol. Tlačil. Studenil. Možno
niekoľkonásobná naháňačka, keď sa pokúsil vrátiť sa do spálne po kocku, ale bol
ako zbeh vždy odhalený a transportovaný späť. Na riť. Bude musieť počkať, kým
sa nevzdiali, alebo to fakt urobí. Trapas.
Pohľadom po kuchyni hľadal hodiny. Na
mikrovlnke sa mu čísla nepáčili. Zimný čas? Letný? Prestavuje to? Ak to aj
sedí, zostáva mu pár hodín a ešte ani nezačal! Spánok bol síce príjemný, ale...
-
Žiža...? Čeče, všaaak. - zachytila jeho namosúrený pohľad na blikajúci elektrospotrebič a skúsila zmeniť jeho náladovú polaritu. Kde len berie toľko toho optimizmu...
Podbradník a lyžica čohosi, z čoho sa asi
zgrcia skôr, ako to pristane v ústach. "Ja ti dám lietadielko" Zanovito krúti
hlavou a nezaberie ani prst smerujúci k stropu, kde na lustri visí sušiak na
ponožky a namiesto nich pripnuté farebné pohľadnice a pierka. Hmýri sa to a je
to pestré, ale málo na to, aby otvoril ústa od úžasu a prežrel zelenú žbrndu na
lyžičke.
Nie, papať ani kakať sa nebude. Ostentatívne
vstal a zistil, že si s tou krátkou rukou takmer nedosiahne do rozkroku, ktorý
chcel pred dámou zahaliť. Dostal po pracke.
- Púha! Nonono...nesmieš! Kako, fuj! - dostal
manuál, z ktorého mu bolo jasné, že onými malými prackami sa niektoré veci
medzi nohami skrátka nechytajú.V tomto veku...
A ona môže motať sa mu tam celou tvárou?!
Môže. Fakt to urobila?!
Dvihnutý až nad jej hlavu, pristál vo vysokej stoličke.
Odtiaľto sa už
ku kocke v spálni asi tak ľahko nedostane. Skúsi rev. Figu. Akurát, čo mu
narvala kašu do tlamy a ubabral jej ten pekný podbradníček so sovičkou vypľutými slinami. Viac
hubu neotvorí. "Nevysvetľuj, nenamáhaj sa, škoda rečí... Nie, ani táto hračka ma nezaujíma!"
Na, tu máš! Nahádzal rozjedovaný všetky hračky zo stoličky na
zem a schoval pracky za chrbát. Po papuli mu hádam nedá. Nedala. Otočila sa mu chrbtom. Počuť vodu. Prúdik vody. Prúd vody... "Niééé...Pánabeka! Ten nočník mal použiť. Čo teraz na
stoličke?!"
Bezmocne otvoril ústa, ale slovám, čo prekladač vytvoril z jeho
mozgom vyslanej zúfalej správy o akustickom podnete umývaného riadu na jeho močový systém, nerozumela. Ani vypúleným očkám, ani natiahnutým
rukám...až prúdiku, čo sa spustil po vysokej bielej nohe stoličky.
Vynadala sama sebe, že ho po neplatnom
pokuse na nočníku zabudla zas zabaliť.
Aké milé, že sa tu hádže vina na iných,
než na vinníkov.
- Ty sa mamičke smeješ? Ty sa mi budeš
posmievať?!- rútila sa k nemu s rovnakým úsmevom na tvári. Fóbiu z výšok musí prekonať. Zas nad jej hlavou.
Teplá sprcha fajn, teplý uterák z radiátora
fajn, teplo spálne - horí! Sme na správnej ceste ku kocke.
Horí! Na stolíku kocky niet!
Nespolupracoval
pri balení do plienky, len sa ťahal k stolíku. Zas a zas. Trpezlivo ho vracala,
natáčala, balila. Dobalila. A nechala štvornožky ísť konečne kam chce.
Ťapkal po dreve, po zemi, vliezol pod posteľ,
buchol si hlavu, zachytil tričko, padol na brucho. Nebolo jej. Zaťapkal ústami a
bol by rád, keby žvatlaniu konečne porozumie. Nič. Myslela si, že jej rozpráva
rozprávku a pokojne pritakávala, skladala bielizeň na obriu kopu a opakovala, čo počula, aj keď to nepočula. Vytiahla rolety.
Druhý
pokus pátrania po kocke. Nič. Nešťastne začal cápať po mieste, kam ju pred
spánkom uložila.
Došlo jej. Múdra to mama.
- Neni! Kocôčka nenííí!
Pápa, preč...- skúsila našpúliť pery a napodobniť jeho gestá. - Kým sa Robko
nenaučí pýtať sa, nepríde. - dodala vážne.
Bože, tá je trápna. Odťapkal do kuchyne a
hrdinsky doniesol fialový šerbel. Šmaril jej ho k nohám a sadol si naň. Aj v
plienke. S nádejou dvihol hlavu k tej jej.
Trochu sa začudovala, ale ignorovala pokus o
zmier.
Mračil sa. Musí sa k tej kocke dostať. Má už
len pár hodín. Emmu zabije za tento nápad. Emmin nápad? Kto sa chcel
presvedčiť, že sa potomstvu darí, há?! Uži si to!
"Dočerta, zas mi cvrklo! Kocka
je stratená..."
Hral sa. Vidieť dospelého chlapa, s nohami od
seba v strede letiska postele, ako si pozorne všetkými zmyslami obzerá obsah
jej kabelky zmiešaný s chabým vybavením kuchynského a kúpeľňového kúta motela,
bolo trochu scestné. Zvlášť, keď najvyužívanejší bola chuť.
Oslintané kúsky odoberala a znechutene ich
odnášala do vaničky sprchového kúta. Svoj nedopatrením neschovaný rúž rovno do
koša. Aké šťastie, že nemala ten nezbozkateľný. Skoro aj tak schytala, keď sa
mu pokúšala utrieť ústa. Sily má dosť. Nechala ho tak. Niečo jesť predsa musí.
Ešteže na wecko sa už vypýtal. Len nepochopila
jeho natiahnuté paže, keď žiadal o usadenie. Pochopila, len jej to bolo
smiešne, aj jeho hra a toaleťákom, čo celý čas behal ako veverica v kruhu, aj
šťastný úsmev na tvári po platnom pokuse. Splachovali šesťkrát.
Veta: "Robko je strááášne šikovný, veľký
chlap!" vyslovená jeho chrapliakom, sprevádzaná potleskom, s vyňatím
prstov, kým mu zapravovala košeľu do nohavíc, ju už nútila hrýzť si do pery, aby
nevybuchla od smiechu.
Veľkého chlapa Roba asi prizabije za tento
nápad! Ako sa jej na ňom mohlo vôbec čosi páčiť?! Musí skontrolovať, čo práve
robí. Niekoľkohodinový záznam ženského chrbta ju už iritoval.
"Kde je tá sprepadená kocka?" matkala
okolo telky, kde muž v rifľovej bunde niečo rázne vysvetľoval nejakému
bradáčovi s protézou. Ale márne. Došľaka. Veď je vyšší ako ja! Dočiahol. Zúfalo
pozrela smerom k dverám druhej izby, kde sa hral.
Ide sa spovedať!
- Kde veľký, šikovný chlap Robko dal tetinu kocku,
há?! - vrátila sa ako dobrá striga do spálne.
Bola prázdna.
Až na rozbordelovanú kabelku, kuchynské
náčinie a kúpeľňové doplnky.
domiceli
no...asi tuším, kam sa uberáme :D
OdpovedaťOdstrániť