RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 35. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

35. kapitola

      Našla ju flegmaticky zainteresovanú posledným kúskom suchej kôrky. Predsavzatie venovať ho na charitatívne účely pre krajiny tretieho sveta jej zmarila kamarátka. Skončil v jej ústach.

  - Dúfam, ...že si si... naložila aj za mňa....si mi mohla... aspoň za lyžicu nechať! - mordovala sa s kôrkou obdobne, ako Belle pred pol hodinou.

  - Chceš? Dám ti. - vrhla sa na kôrku, ironicky opakujúc vetu dôchodkyne, ktorá už stihla zľudovieť a bude sa niesť celým podujatím, vytrhla ju Emme z úst a šmarila za seba, nahnevaná na celý svet.

  - Čo vyšiluješ zas? Som nám náhodou vybavila pomerne slušnú pozíciu na tomto kempe a ani nás to nebude nič stáť. No, skoro nič. Ale nočné služby mi nerobia problém. - obzerala sa Emma po okolí v snahe nájsť nejakú misku s jedlom. Prípadne jedlo aj bez misky.

  - Nočné?! To ako...to nemyslíš, že... že ako ja a  ty a ...nočné? –zahabkala s vytreštenými očami patrične zhrozená.

  - Čo zas máš?! – roztiahla blondína ústa do širokého úsmevu ešte plného zvyškov chleba. - Nevravela si pred chvíľkou, že mi "dáš"? Ja síce nemám lesbické sklony, dievča, ale na nočných by sa aj to mohlo hodiť...- chvíľu si bahnila v priateľkiných rozpakoch, kým ju uviedla na pravú mieru, vidiac, ako sa začína potiť a zhrozene obzerať po playliste možných zákazníkov.

  - To vieš, krompáče, lopaty a fúriky, čo budeme hore na hrade strážiť, sú veľmi cenný artikel a „dať“ niekomu do frňáka, keby si trúfal ich odcudziť... Ozaj, biješ sa rada? – ukončila ponuku.

  Belle do nej strčila, uspokojená, že Emmine „nočné“ sú iné „nočné“, než aké „nočné“ si predstavovala ona sama so spomienkou na Ruby a jej "nočné". Ale to je Ruby. Toto je Emma. Našťastie.

  „Nič si si nepredstavovala. Okrem vlahého súmraku a mäkkej trávy a dvoch objímajúcich sa tiel...To bude z tepla, moja!“ 

  Medzitým, akčná a večne namosúrená babenka, ktorú cvične nazvali Cruela, lebo sa rozšírilo, že nielenže miluje zvieratká, najmä tie v guláši, ale naozaj pracovala v útulku, svižne rozdeľovala úlohy odchytom bezbranných a priraďovaním pracovných miest.

  Chudery z kuchyne to veľmi nevychytali, ale horšie dopadli už len leňosi, čo sa včas nepostavili do šóry na náradie, lebo, keď sa na vážny proti podpis za jeho vyfasovanie a prísľub starostlivosti o svojho na tento čas adoptovaného zverenca minulo, zistili, že ich úlohou bude vynášať suť z miestnych búračiek späť hore na hrad. Po tom, než z nej suť vôbec učinia. 

  Rozoberať staré, burinou obrastené stodoly zahádzané odpadkami z celej dediny, čistiť a triediť ich od cementu, betónu a podobných moderných výdobytkov, rozlišovať kvalitnú tehlu od ešte kvalitnejšieho kameňa...

  V podstate dedinčania celé stáročia využívali hradný kameňolom, čo ani kameňolomom nebol, skrátka postupne rozoberali múry a stavali svoje príbytky. Teraz ich, už nepotrebné,  búrajú a vracajú hradu, čo jeho jest, lebo moderné stavebné matroše sú predsa len iné a pohodlnejšie ako prachsprostý kameň. A tehla sa vraj výborne hodí ako tmelivo. To tí s krompáčmi, čo ju budú melniť v pote tváre, ešte netušia.

  Zostali im síce na začiatok náletové buriny, ale to čakalo všetkých počas prvých dní, kým sa dostanú k podložiu a pamiatkari rozhodnú o ďalšom postupe.

  A ešte prístupová cesta, z ktorej po skončení prác bude vážny náučný chodník. Dovtedy bude oprskaná nadávkami a slinami úbožiakov, vlečúcich ťažké šutre do kopca späť na hradné nádvorie, aby splynuli s ťiťorivou piaďou obnoveného múru.

  - Ochranné pomôcky vyfasujete u kolegu. – ukázala Cruela na neho, dosiaľ nečinného a nič nevraviaceho, iba ničinne  postávajúceho pred malou dodávkou.

  Tentokrát vychytal šťastné úsmevy od chlapčiskov, ktorým „ochranné pomôcky“ otvárali široké spektrum využitia, najmä popracovného času. Žiade "široké", jedno jediné, len v rôznych akčných obmenách, plus exteriér a interiér ako bonus. Že s tým ráta aj organizácia, ich milo prekvapilo. O niečo menej, keď videli, že z dodávky trčia akési farebné ničotnosti, z ktorých sa vykľuli sprosté prilby, akési nič nehovoriace popruhy, debilné reflexné vesty a hrubé, neforemné rukavice.

  - Nemusíš ísť. Vyfasujem aj pre teba. - vychytila sa Emma, ale skoro ju stiahla za nohu späť.

  - Ale ja chcem ísť! Som zvedavá, či bude mať tú odvahu pozrieť sa mi do očí! - zamračila sa na kamošku.

  Emma povzdychla. „Do očí?!“ Ten bude mať odvahu pozrieť sa ti všade, moja. Do očí, na prsia na ten trčiaci zadok v primalých kraťasoch, preroluje nohy, najmenej dvakrát s príchodom a tri pri odchode s dokreslením dokumentu o ôsmom dive sveta, kde končia.   

  Ale videla, že jej nemá ako zabrániť, sa pred ním pretŕčať. Skúsila ešte poslednú inváziu do svedomia kamošky.

  - Ty, Belle, ja mám pocit, že ho chceš zbaliť. – stopla ju otvorene a čakala, čo jej odpovie.

  Nečakala. Doplnila informácie, aby mladá vedela, čo ju vlastne zaujíma.

   - Najprv si ideš oči vyočiť, keď sa zjaví na pódiu, potom sa mi skrývaš za chrbtom, a mrmleš si modlitby alebo nejaké zaklínadlá, aby si zneviditeľnela, teraz ideš rovno na vec! Mám taký neblahý pocit, že si mi o tajomnom neznámom, čo ti neschádzal z úst celú cestu vlakom sem, nepovedala všetko. Podľa popisu, nie je toto rovno on? Tvoj vysnívaný princ na bielom koni? Ten chrapúň, čo ťa z neho zhodil, keď už si bola jednou nohou v strmeni? - preriekla sa trochu na hrane so slovami.

  Hups...to nemala odkiaľ vedieť.

  Belle o podraze a zneužití, došľaka, hádam ju len... to zistí! ...vravela, len v množnom čísle, nekonkretizovala... ou-ou... čo ak sa prezradila? Taká amatérska chyba.

  - Dobrý postreh, poručík Swan! Mohla by si robiť na polícii. Tvoje kombinátorské schopnosti sú obdivuhodné, alebo som ja čitateľnejšia a to, že tamten mi trčí v hlave už pekne dlho, neviem ani tajiť, ani skryť. – priznávala Belle a nevedela sa rozhodnúť, či sa za svoje emócie bude hanbiť, alebo im nechá voľný priebeh.

  - O to skôr, by si ho nemala provokovať. Ignoruj ho, ako on teba. - skúsila Emma radu.

   „Drbká ti, on ju akože „ignoruje?!“ Veď je poolizovaná jeho zaslintaným pohľadom a on vyzerá ako namočený v pláste s medom, roztopený a nasiaknutý ním v momente, keď sa ich pohľady spoja, až sa normálnemu pozorovateľovi prevráti od toľkej presladenosti dekel“! oponovalo jej vnútro. 

  Belle po vojensky drsne, dlhými krokmi, rozhadzujúc rukami, pochodovala k autu.

  - Prosím si dve výrazne červené! – zadrela pred dodávkou tónom vyvolávajúcim zemetrasenie a on zrazu  nemal odvahu pootočiť k nej tvár.

  Našmátral prilby, doložil vesty a rukavice a spoza kopy ho takmer nebolo vidno.

  Otvorila, alebo skôr natrčila pred seba náruč a prešla ňou nechcená triaška, keď sa ich paže pod nánosom nefungujúcej ochrany dotkli. Obojstranná.

  Trhla sa, vystrela, čo to šlo a vycúvavala.

  - Ber to symbolicky! – ozvalo sa po chvíli spoza dvierok. - Sú to dve červené karty. Ako vo futbale. Stopka, kámo. Od nej k tebe, aj od teba k nej. V hre už nikto z vás dvoch nebude pokračovať! Ona mi to odobrila. Ty sa s tým zmier. – trepla Emma do dvierok a nešetrne ho nimi "nechtiac" ovalila pri ostentatívnom odchode smerom ku kamoške.

domiceli