RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 34. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

34. kapitola

      Mrvila sa v láskyplne naloženom tanieri so zeleným prúžkom po obvode a napájala naň gulášové cestičky. Taktika z detstva. Čím viac je tanier polepený kol-dookola, tým viac ubudne z polievky v ňom a tým menej bude treba zjesť. Nezaberalo. Ale hlavne, že nemusela dvíhať zrak a riskovať, že ju na milimeter presne zacieli z akejkoľvek ostreľovacej pozície iskrivý a jednoznačný náboj toho jeho.

   Netušila, že už tam dávno nie je. Aj Emma kdesi zmizla. Všetko je zrazu pusté, prázdne...

   - Šak vy nič nejete. Toľká ste jak vytrasená cigaretľa. Bledá jak hruškové hovienko. Ale sa mi v tom aspoň nemrvte, kto to bude po vás jesť! To takto teda nie, slečinka. Nechutí? Tak treba ísť tuto hľa za chlapcami, usmiať sa dakus a ponúknuť im: „Chceš? Dám ti!“ – dobroprajne sa jej prihovárala miestna predstaviteľka dôchodcovskej jednoty tasiac svoju protézu po mládeži, čo im sem zavítala.

  Jasné, že mala hneď niekoľko ponúk na krku a rozverné búchanie lyžíc na prázdne taniere večne nadržaných chlapčiskov zas rozvírili prach. A smiech. Cha! Chlapčiskov. Kútikom oka sa nebadane obzrela, či na tetkinu poslednú vetu nezareaguje aj jeden muž. 

   "Belle, ovládaj sa! Kontroluj! Čo si si predsavzala?! Há?!..." dráždilo svedomie.

  On tu fakt nikde nie je! Ani Emma! Tá by sa jej zastala! Tá by to takto nenechala...

Dlabe na to. Všetko ešte ani poriadne nezačalo a ona už toho má plné zuby, spolu s nedovareným, šľachovitým gulášom. Zahryzla do chleba. Koľko má?! ... týždeň? Dva? Jedovato urvala trhnutím kusisko a trápila sa s ním v obdobne suchých ústach.

  Kancelária na poschodí bola ako všetko ostatné. Špinavá, neobriadená, gýčovo zariadená čímsi, čo v polovici minulého storočia hrdo nazývali kvalitný nábytok. Po stenách fľaky z nevyťahanej maľovky, ku ktorej sa nedostalo pražiace slnko, kým tam ešte donedávna viseli propagandistické plagáty, portréty čelných predstaviteľov, prípadne niečo podobne morbídne a poplatné dobe. Nechali len výšivky amorfných kvetiniek. Aj pavúky musia niekde bývať.

  Nič sa nepýtal, iba stál uprostred toho všetkého, bojac sa k čomukoľvek tu sa aj priblížiť, hoci poznal pajzle rôznej kvality. Možno práve preto.

  Ani nečakala otázky. Vedomá si svojej služby, "poslania"  a svojho perfekcionizmu, nedbalo si obzerala detaily miestnosti a popritom vypúšťala kusé informácie. Hltal ich vďačnejšie ako guláš, ktorý sa mu, pravdepodobne, aj tak už neujde.

  - Je presne, ako si vravel. – zodvihla z vyschnutej podušky pečiatku a skúsila si ju otlačiť na dlaň.

  Neplatný pokus. Nutkalo ju plochu obliznúť a opakovať ho. Vzal jej ju z prstov.

  - Nič som o nej nevravel. – nainštaloval artefakt späť, kde bol. Majú to tu len prenajaté.

  - Ale, hej. Meno, priezvisko, číslo zložky, spisu, prípad s osobnou zainteresovanosťou...- opakovala mu zrejme zabudnuté indície. - Nemá tu čo robiť. V každom prípade. Ona sem nepatrí. Vžila sa síce do úlohy drogovej dílerky priam hrdinsky, ale je z toho celá vykoľajená. Nie, že by sa sťažovala, obviňovala, či hádzala vinu na niekoho. To nemá v povahe. Mlčky trpí ...to v sebe spracováva. Bude ťažké ju dostať z tej letargie, do ktorej upadla, keď si ju podrazil, oklamal...- naberal jej preslov na hranej dramatičnosti, ale Emma sa len dobre bavila.

  - Už som ti to vysvetlil, že sa inak nedalo. Myslíš si, že ja som tu dobrovoľne?! – zavyl takmer fistulou.

  - Hej, ty si tu dobrovoľne, kámo! – zaprela sa za vrch pracovného stolíka o obe natiahnuté ruky a nahla sa tvárou k tej jeho. - Mňa neoklameš, tak sa o to ani nepokúšaj! Z revíru a z protidrogového sa do dobročinnosti nelezie! Obzvlášť nie ku práci s mládežou. Na šikmej ploche... si teraz ty! No, tak, teraz hraj neohrozeného poliša. Pred touto bandou výrastkov, ktorým nikto a nič nie sú sväté! – zamračila sa. – Od teba to bolo svinstvo jak tlačiť vidly do zdochnutého psa! Posral si jej život! Chodí na strednú. Koľko tomu malému zapadákovu odkiaľ pochádza bude trvať, kým sa o nej neroznesú tie fámy s drogami?! Ako sa k nej postavia spolužiaci, učitelia, vedenie školy?! Prinajlepšom bude chodiť kanálmi, alebo rovno zostane v tej stoke, do ktorej si ju namočil! – dívala sa na neho s opovhnutím a predstavovala si svoj vlastný pobabraný život, z ktorého sa sama sotva zviechava.

  - Preto...som tu. Preto...som oslovil aj teba. Tebe verím...že ju ochrániš, postrážiš, aby... a nedovolíš...- habkal.

  Nečakal protiútok. Keď sa pred pár dňami s Emmou na oddelení opätovne stretol, ošacoval ju podľa seba pomerne presne. Stále rovnaká. Zvolil si dobre. Bláznivá, trochu zranená, ale silná a neoblomná. Táto tu vie bojovať. Ona...  Pozrel na Emmu stále sa mračiacu, tentokrát von oknom, kde zas miestnu zeleň započali okupovať mladíci s premnoženou muníciou v močových mechúroch. Díval sa a porovnával. Akoby tušila, čo sa mu melie v hlave. 

  - Je naivná a nevinná. Dôverčivá a fakt zranená. Viem ju pochopiť a vžiť sa do jej situácie. Sama... Všetko v jej živote sa zrazu  prevrátilo a nikto nestál a ani nestojí vedľa nej! Chalana má podľa vlastných slov len trpáka na parádu, otec podpísal pod vplyvom kamoša doktora všetko v nádeji, že tak je to  pre jeho jedinú dcérenku najlepšie. Kamoškám preventívne nesmie ani ceknúť a ty? ...- obrátila sa zas na neho, aby ho prešpikovala pohľadom.

  - Hovorila ti o mne...? ...niečo? - spýtal sa potichu.

  Zakývala záporne hlavou.

  - Spoliehala sa na teba. Verila ti. - 

  Tentokrát kýval hlavou sám. Doznával.

  - Hovorila o akomsi mužovi. Zanietene, oči jej žiarili, snívala, vykresľovala, dosť podrobne opisovala a nádejala sa... ale ja tu pred sebou vidím len malého posratého hajzlíka! Zbabelca, ktorý sa bojí len o svoju kožu a ide aj cez mŕtvoly! – hlesla mu s opovrhnutím a chystala sa na odchod.

  - Urobíš to...pre mňa? Pre ňu? ...prosím. – zastavil ju naliehavo.

  Vrátila sa. 

  Skúsila mu zamerať zreničky. Neuhol. Vydržal jej skúmavý pohľad. Tušila to. Mäkké. Presne, ako o nich Belle so svojou naivnou dušičkou hovorila. Ale ani zaľúbenosť ho neoprávňovala konať, ako konal a ešte v tom aj pokračovať. Navyše, to dievča je jej sympatické už od prvej chvíle.  

  - Ja som tu ako integráč. Infiltrovaná medzi násťročných. To dobre vieš. Mojou povinnosťou je selektovať a ochraňovať možné obete. A ja budem! Hlavne pred takými, ako si ty! – bola by na neho vytrčila aj prst, ale nestál jej za tú námahu. Tento tu, nie. - Neviem, prečo si sa sem dal preložiť a aké máš úmysly, ale budeš sa od nej držať na hony ďaleko. O to sa postarám. A nechci, aby som k tvojmu nechutnému rovášu, čo už u mňa máš, pridala aj nejaké tie deviantné sklony. Je stredoškoláčka. Má sotva nejakých pätnásť.-

   - Má šestnásť. – opravil ju.   

   - Hovädo nadržané! -

   - Stačilo nežnejšie. Vy chlípnik, napríklad. – vyškeril sa na ňu práve do dvier vrážajúci ďalší z vedúcich, čo kolegu prišiel pozvať na jedno rezané a zvyšky gulášu, čo pre nich oboch ešte vybojoval.

  S úľubou si premeral dokonalé krivky baby, čo opúšťala kanceláriu a závistlivo prikývol nad vkusom muža, čo zostal dnu, dostrieľaný nekonvenčným  Emminým slovným arzenálom ako sitko na čaj.

  - Dám si len čaj...- precedil medzi zuby.

  Nikto mu to neuveril.

  Posledné Emmino „Pche,“ kým sa otočila a zostúpila dolu schodmi do sály kulturáku, kde už ramovali riady a ktoré si len domyslel, urobilo ďalšiu jazvu medzi tými ostatnými.

  Oj-oj...bude sa hojiť asi dlhšie. Zranené ego bolí viac ako facka...

domiceli