RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 33. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

33. kapitola

      S pootvorenými ústami bola fakt rozkošná! Ale leda tak do fotoknižky: "Môj prvý rok života". Zabudla aj žmurkať. Aj nevinno-naivne vypúlené očká by boli do knižky in.

  - To...to čo to má akože byť? Skrytá kamera?! Zbierka prírodných katastrôf? Veď tamtí sú predsa ako my, len  dospeláci! – nechala po chvíľke ustrnutia voľný priechod svojim poplašeným myšlienkam hodiac do jedného vreca outfit, vizáž, osadenstvo, prúsery na rováši  aj kulturák.

  Emma na ňu zboku pozrela.

  - Veď si chcela niečo medzi dvadsaťpäť – tridsať, polodlhé vlasy a aj ten nos má akurát ako zobák, tak čo teraz vyšiluješ?! A máme aj ďalšiu ponuku...Pozri ten druhý. O level vyššie, ale v civile bude tak uradníček. Podľa strihu vlasov  a dôkladného oholenia, fakt ich má ryšavkasté, sviniar. A tá baba je zlatá. – okomentovala komparz usádzajúci sa na improvizovanom pódiu blondínka. 

  Pár indivíduí, vedľa sa vyskytujúcich v ich podpalubnom ležovisku, jej však rovnako ako šokovaná Belle nedalo vôbec za pravdu. Vedúci ich nenadchli. Nejakí trapkovia, vyžití...dospeláci! Celé zle!

  Tlačovka môže začať. Zo strany Belle, aj začala. Natlačila sa na Emmin chrbát. Zozadu. Za žiadnu cenu si ju nesmie všimnúť. Čo tu vlastne chce? Čo tu robí? Prečo? Začo? Načo?...

  - Nezdá sa ti, že si trápna? Je mi akože málo teplo v tejto sardinkárni? A ak si myslíš, že sa nedíva akurát sem, tak sa mýliš. Trčí ti beztak polka rite a kraťasy to neistia, aby si vedela...- komentovala Emma dianie okolo, nenamáhajúc sa otáčať sa na vnútorne a ako tak zhliadla na tie kraťasy aj zvonka totálne rozloženú kamošku.

  Vpredu sa miešali uvítačky s „konzerváciou muriva záklenku kaplnky“, všetci boli očividne strhnutí nadšením zo „sanácie“ a s nádejou hľadeli na bránu do kulturáku, ktorá sľubovala útek a slobodu pred „statickým zabezpečením silne deštuovaného vstupu do objektu horného hradu“. Radšej otrčiť päty hneď, ako sa podieľať na „obnove päty vonkajšej plenty severného hradbového múru“.

  Našťastie podaktorí, vrátane Emmy s Belle nedokázali ani správne dešifrovať jednotlivé úlohy, tak sa len slaboducho usmievali a „ukladanie muriva nasucho“ si pomýlili so zákazom vstupu do miestnej krčmy, prípadné „škárovanie“, „doplnenie klenby na podlaží po statickom zabezpečení“ a „opravu torzálnej architektúry“ už si radšej nepredstavovali vôbec, lebo im z toho vychádzali riadne prasačinky.

  Nemohla vidieť, ako mlčí, nesmelo sa usmieva a fakt sa díva na jej zadok. V duchu sa ešte zhováral s Emmou, ale tá len žmurkla a potuteľne sa nenápadne tiež uškrnula. Bola by mu odoslala i like, ale mohli by ju odhaliť.

  - Teraz k organizačnému zabezpečeniu...- vstala babenka, ktorá na prvý pohľad vyzerala v ich veku, ale to im len príroda urobila natruc, že aj v jej veku sa dá vyzerať lepšie ako ich „nástka“.

  Už to, že tárala o varení, príprave jedál, kuchyni a vôbec ju nemilosrdne zaraďovalo medzi staré mrochty.

  - To si akože budeme sami variť aj umývať tie...riady?! – vyrašila z pobúreného mrmlotania zúfalá otázočka.

  Baba sa len láskyplne usmiala ako ministerka zemetrasenia a povýšenecky zalomila ruky vbok.

  - Potrebnú zeleninu nám veľkoryso, ako zbytkovú, venovalo miestne bývalé JRD a v súčinnosti s pridruženou mliečnou farmou máme zabezpečené aj čerstvé mlieko. My si spravíme ranné hliadky, ktoré poň vždy pôjdu. – pre odobrenie pozrela na svojich mužských pomocníkov, ale predstava bielej tekutiny v nich vyvolala pračudesné vnútorné pochody jasne vyjadrené všetkými tými vráskami, aj kyslým úsmevom.

  Publikum sa tvárilo obdobne nadšene.

  - Som alergický na mlieko a mliečne výrobky. – krúžil si striedavo po prsiach a po rozkroku vytiahnutý mladík, lascívne sa pritom za  rehotu kamošov ksichtiac.

  - Pre intolerantných na laktózu, celiatikov a ostatných nešťastných alergikov mám jednoznačnú radu: nájdi si čo chceš, alebo zdechni! – prestala sa ovládať baba na pódiu, iritovaná masou pubertiakov vo vzraste tínedžerov, totálne flegmaticky rozvalených pod javiskom, s ušami zapchatými metrami káblikov, premieľajúcimi tlamou navigovanou dávno vyžuvanou poslednou žuvačkou, s očami slastne privretými, veď ich sa to predsa netýka.

  Ryšavkastý chlapík ju chytil za predlaktie a prísnym pohľadom k jej krátkemu zostrihu nad blesky metajúcimi očami dal najavo, že to trochu prehnala a nech ráči urýchlene a bezprostredne zaradiť spiatočku.

  Pochopila. Nadýchla sa, počas výdychu napočítala zrejme do päť a s rovnakým úsmevom, ako na začiatku, opravila svoju radu.

  - Je len na vás, milí naši učastníci projektu obnovy hradu, akým vlastným pričinením si pobyt tu, podotýkam, že dobrovoľný, ako ste potvrdili svojimi podpismi, zariadite. V dedine je samoobsluha. Naše bonusy vôbec nemusíte využívať, pokiaľ vám vaši pribalili dostatočné vreckové. – pozrela na muža pod sebou, či už je teraz spokojný. Bol.

  Pozerala ako žaba z prachu. Ani si neuvedomila, kedy sa vystrčila spoza hradby Emminho chrbta a zíza rovno na neho. Stále sa len rozpačito usmieval. Jediný nevravel zatiaľ nič.

  Jeho kolega medzitým dával adresnou obhajobou naporiadok neriadenú slovnú strelu svojej kolegyne preslovom o verejnoprospešných prácach, vďaka ktorým a veľkorysosti štátnych inštitúcií tu väčšina z týchto hoviadok, ktoré kvetne, prezieravo, nazval budúcnosťou krajiny, nesedí v lochu, v reedukačnom zariadení, prípadne v inom odvykačnom a môže bohabojnou prácou pre spoločnosť zveľaďovať naše kultúrne dedičstvo...bla-bla-bla.

  Hoviadka pritakávali. Síce sa im vidina niekoľkotýždňových prázdnin zredukovala na miestnu samoobsluhu a možno aj krčmu, ale stále tu bolo dosť pekných báb, aj dosť pekných chlapcov, aby to mohlo byť prijateľné, keď už nie vo dne, tak v noci na stopro.  

  - By ma zaujímalo, či sú to bachari, či len sociálni pracovníci. Podľa slovníka tej babenky by som hádala to prvé, čo myslíš? – otočila sa Emma na Belle.

  Tá záporne zakývala hlavou. A nešetrila ho. Nebude ho šetriť!

  - Ten na kraji, je obyčajný malý dílerík. Je od nás. Robí v pajzli na periférii mesta barmana a privyrába si kulehou. A tá baba ešte dávno robila v útulku u nás. Kedysi. Na malom gympli sme im chodili pomáhať. Mala nejaký prúser, dostala výpoveď. Takže to budú takí, ako my ...by som povedala. – s dešpektom.

  - Čože? Urobili z capov záhradníkov?! To akože fakt?! Malé  preškolenie a si veľký šéf?! No, jasné, babenka, čo miluje "zvieratká" ako šéfkuchárka zodpovedná za pravidelné výdatné stravovanie, maník s uliatym matrošom, bude mať na starosti kultúrne vyžitie a tretí je kto? – trhlo blondínou a spomalene sa vrátila k pódiu, kde medzi sebou diskutovali jej budúci nadriadení.

  - Asi zas nejaký psycho experiment za prachy z EÚ. Dnes už je možné všeličo...- kývala záporne hlavou a on sklopil uši.

  Nezaujímala ho debata kolegov, čo teraz a čo ďalej.

  ... zaujímala ho iba jedna jediná účastníčka. Nepočul síce o čom s kamoškou hovoria, ale jej záporné kyvkanie s pevne stisnutými perami  zobral osobne. Počítal s ním. Len sa trochu nádejal, že ho vezme na milosť. Asi to nepôjde tak ľahko.

  - Tak by som vás teraz ...poprosila...- vychádzalo to slovko z úst ženy z pódia veľmi ťažko, - ...aby ste si zobrali svoje veci a vyniesli ich von. Dnes vám naše milé dôchodkyne z miestneho klubu „Jesenný list“ pripravili na uvítanie guláš vo vlastnej réžii. Privezú ho vo varniciach asi o pol hodinku.  Je potrebné rozložiť stoly, stoličky, umyť ich, aby sme mohli kultúrne stolovať. Pre vegetariánov...- zaváhala, keď sa pozrela smerom k chalaniskovi, ktorého mliečne farmy nenadchli, - ...pasienkov je tu dosť! Samoobsluhu otvárajú až v utorok po 15-stej hodine! – neodolala a s uspokojením sebe vlastným si spokojne sadla. A pohniezdila sa.

domiceli