RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 30. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

30. kapitola

      Pretmolila sa pomedzi seberovných, županových a pyžamových, aj ich rovnako znudených, násilím tu zo slušnosti trčiacich rodinných príslušníkov. Jediná s krikľavou gýčovou kabelkou v jednej a šteklami v druhej ruke, namiesto obligátnych mandarínok v sieťke a horaliek v mikroténovom sáčku.

  V kabele si intenzívne zvonil mobil. Dlabala naň. Zaiste Ruby, prípadne iná z klubu. Na upišťané neúprimné reči, o nudnom nerátajúcom sa ani lete bez nej, nemala náladu. Nestála ani o otcove výhovorky o nadrábaní si v práci, preto dnes nemôže... Aj chcela byť sama.  Chce byť sama. Chce ticho. Chce...pssst... jasné. Kroť sa. Pomlč. 

  S plánom, že sa zašije na chodbových veckách, šinula si to rovno k nim.

  Len automaticky mrkla smerom do svojej izby, s miniatúrnou ešte nádejou na pokraji vyhynutia, že bude tam, on a jeho sestra a rozbláznený Robko. A ona. A ona nenápadne vpláva, akoby nič a... 
  Izba bola prázdna. 
  Izba bola prázdna! Spätila sa a vrátila. Overené! Prázdna!

 Zmizla detská postieľka. Zmizla posledná nádej! Veď... "keď nie dnes, potom zajtra! ...už nikdy?!" Zmätene sa obzerala po nejakej sestričke, ale tie boli tradične zalezené, aby ich prípadné bonboniérky a kytičky našli na správnom  mieste, so správne uťahaným fejsom, hrabať sa v zdravotných záznamoch a ukladať striekačky.

  "Načo ti je sestrička? Malého zaiste prepustili, pobalili, odniesli už na začiatku návštevných hodín. Navyše, ten ťa ani nezaujíma, priznaj si to. A veľký..."

  „Tak to bol bozk na rozlúčku!“  doplo jej.

  Šmarila veci na posteľ a vyštartovala späť. Musí ho nájsť. Musí sa na to spýtať. Musí... 

  Musieť, možno musíš, ale môcť už nemôžeš. Návštevné pominuli. Cŕŕŕn. Zvoní na hodinu. Dnešná preberaná látka bude BOZK. Teória znie... píšte si poznámky k danej téme: "Bozk sa nevysvetľuje, bozk sa opakuje...!"

  - Kam sme sa rozbehli? Há?! Nestačilo motania sa po chodbách? – s nevôľou na ňu zazrela sanitárka s cieľom čím skôr zahladiť stopy po návštevníkoch v čakárňach oddelenia a započať fajčiarsku.  Kozmetička podlahových krytín... v bezchybne vydepilovanom vestibule. Linoleum, čo už zažilo všetko a sníva už len o liatom betóne. Nech mu je zem ľahká.

  Už bol beztak prázdny.

  Vysedené plytké lavičky so zvedavým žltým molitanom vykukujúcim už z dier po štibravých prstoch nervóznych čakajúcich, odovzdane, s vykrútenými nohami stáli popri oplieskaných stenách, kde-tu už bez opierok. 

  Koše plné banánových šupiek, mastných a napolitánkových papierov, často už katapultovaných. 

 Okná dokorán zapasiace s prievanom, čo drzo nadvihoval odšpendlené rožky výkresov s kresbičkami „vďačných“ drobcov donútených "nevďačnými" mamičkami, ktoré to takto výjde lacnejšie.  

  A rady, ako si umývať ruky pred jedlom a zuby po, prípadne bez časovania. Len obrie tlamy plné raz bielych, raz žltých, dokonca aj čierne sa objavili, zubov! Morbídne info tabule, ktoré mali odjakživa skôr opačný efekt. "Neotvorím a neotvorím!" Vynoril sa jej truc u zubárky.

  Prešla si jazykom preventívne po zuboch. Spredu. Zozadu. Či sú hladké. Ešteže jej dal len obyčajný bozk. Mala nutkanie skúsiť aj vôňu dychu. Mala predsa pootvorené ústa. Bolo to tak správne? Odteraz bez žuvačky, najlepšie ovocnej, ani na krok! Nie, nie mentolová alebo eukalyptová bude lepšia! Figu, by páchla ako mŕtvola v márnici. Nie, tak páchne kadidlo. Figu, to je myrta! ...si zmagorená.
  Čo ak? 
  Čo ak, čo...?!

  Stará sanitárka sa mordovala s vchodovými, zle doliehajúcimi dverami a zaklínala všetky kľúče a svetové strany, ktoré jej pošliapali chodboví priaznivci potulovania sa, lebo im bolo ľúto vyvaliť pár centov za návleky a ísť na izby k pacošom.
  Už pohľadom ju zasúvala späť na oddelenie.

  S povzdychom zaliezla. 
  Vydolovala mobil. Obligátna kontrola zmeškaných hovorov, správ, chatov a spol. Neznáme číslo. Jasné – bambusové ponožky, troje za cenu dvoch alebo holiaci strojček s piatimi náhradnými hlavicami. 
  "Ten by sa mu aj zišiel..." preblesklo jej hlavou jeho začínajúce strnisko. Skúsila si vybaviť ten letmý dotyk na líci. Vizualizácia nevyšla. Prižmúrila oči  a opáčila nechtami prejsť si po sánke, akože...

  Nevydalo. Nebolo to ono. Ale s tou babenkou z call centra sa nabudúce pozhovára! Celkom isto. Bude sa o neho starať. Ako sa patrí... Len musí zistiť, koľko stoja tie holiace kraviny v kamenných obchodoch. A porovnať. Otec používa staromódne. On je iný. On je ON!

 Konečne sa zamestnáva niečím zmysluplným. Pochválila samú seba. Dokonca sa pousmiala a cez predok postele prepadla do nej, len tak zalomozilo, ako keď chcete brnenie sušiť na radiátore.

  Ou-ou-ou...tlačí to! Vyhrabávala spod chrbta čosi...čosi...kocka! Robkova kocka so šteniatkom! Zabudol si ju tu? Schoval k nej do postele a teraz... plače. Je smutný. Nevedia prečo. Vedia, ale nepomôžu mu!

  Povzdychla a palcom pretrela zošúchané už skoro šteniatko.

  - Ani mi nehovor, že nemáš jej telefónne číslo! ...to ...si hovor tomu, čo seno žere! – prezliekala už spotená na zadnom sedadle malého, totálne usopleného, urevaného z nečakaných zmien v jeho monotónnosť preferujúcom detskom živote do domáceho, avivážou ešte stále raziaceho trička a bránila sa jeho zúfalým ručno-nožným knokautom.

  - Hovorím... – precedil po chvíli mdlo medzi zuby. 
  Márne sa snažil vytesňovať myšlienky, odosobňovať sa. Vracali sa mu sépiovo zafarbené diapozitívy slnečného átria, ich dvojka a jej jednotky...

  Aj by sa bol sústredil na riadenie, ale...

  - Lobko nete koníka, ...čo seno žele, Lobko chce hava! – dožadoval sa vzpierajúci sa červený človiečik. - Lobko chce... Beua! –zadrel úplne jednoznačne.

  Pozrela z malého na veľkého, ako na neho zapôsobí posledná zasoplená veta.

  Očividné. Zásah!

  Robko chce Belle.

  Vytočila Viktora.

  Vytočila Viktora!

   Nielenže jej odpovedal cez zuby  a pľul si do aparátu, ale zistiac, koho to vlastne koktavo zas urgentne hľadá ...a práve u neho!? Toľká opovážlivosť...Drzosť...Náhoda?! Krok ...ústretový? 
  Mal chuť rozdrúzgať mobil v dlani. Škoda, že má len pár mesiacov starý. Toho by bola ešte škoda.

  - Skús zmajkať sestričku z oddelenia, alebo primára. V správe majú iste kontakt. Ja sa už od celej záležitosti dištancujem, ak dovolíš! – zatiahol totálne ironicky, ale usúdil, že to tak nepochopila. Ani náhodou. To v akom bublinovom delíriu to momentálne existuje?

  Čo tak skúsiť zatiahnuť viac mentorsky.

  - ...ale mohla by si už konečne začať dospievať, Belle. V tvojom veku... a takéto bláznivé nápady...- radšej zmĺkol, aby mu nešvihla do preslovu spomienku na jeho "bláznivý nápad" napodobňovať hereckú etudu z OUAT. Tú "zo žartu". 

 Čakal v podstate všetko možné, ale úprimné poďakovanie...? V bubline je totálne vákuum!

  - Ty si ohromný, Viktor! Ešteže ťa máme! Mňa by to ...ani nenapadlo. Teda, asi napadlo, po čase. Iste. O chvíľu. Ale ušetríš nám kopu času. Chudáčik maličký... – tešila sa druhá strana.

  Štvalo ho to. Jej automatické množné číslo. Jej starostlivosť. A ten „chudáčik maličký“ to má byť teraz ktorý z nich?!   
  Takmer sa jej to spýtal. Nemal už koho. Zrušila ho.

  Zrušila ho!