RUMBELLE 2, Zrodenie ticha, 8. kapitola SNOVÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

8.  kapitola

Snová...

   Bol nervózny. Neskutočne nervózny a nebol si istý, či mu lesť vyjde. Pristihol sa pri pocite, že ak nie, nezvládne to. Nedokáže už tú cestu prejsť odznova a neisté je aj to, či vôbec ešte niekde zostala nejaká cesta...Zvlášť pre neho.

  Už hodiny stojí pri jej lôžku v cele, kam ju priniesol a spodnú peru má takú dohryzenú, že  ak nepoužije nejaké uzdravovacie kúzlo, dva dni sa poriadne nenaje.

  ...ale nemá odvahu ju prebrať. Len občas sa nahne, aby pocítil jej dych a vôňu a zhoršil tým svoje výčitky...Svedomia ? Našlo sa jeho svedomie ?!...

  Zazdalo sa mu, že sa pohla. Spanikáril.

 Poobzeral sa okolo, vymrštil sa za dvere a tichúčko ich privrel, aby ich nárazom zas otvoril a pripleskol o múr.

  - To som si mohol myslieť !... Deň sa už balí k odchodu a ona si tu pokojne vyspáva ! ...Na to ťa tu chovám ?!... Iste si zas celú noc čítala, oka nezažmúrila a toto je výsledok ! Keby máme hydinu a dobytok, tak to mi  tu všetko bučí a kvičí a umiera od hladu nenapojené, nevyhnané na pašu...- a drístal a drístal.

  Držala si ruku na čele a nechápala a nechápala.

  Mala pocit, že ju niečo alebo niekto riadne ovalil po hlave.

  - Nemal si ráno kakavko ? – spýtala sa neistá.

  - Mal...- neklamal a tým sa prezradil, že ráno hore predsa len bola.

  Radšej zmĺkol, aby celú situáciu viac nezhoršoval. Hľadel na ňu a čakal, čo povie. Čo urobí. Ako sa zachová.

  - Ty už nebudeš viac kričať ? – skúsila trochu drzo.

  Záporne pokýval hlavou.

  Usmiala sa.

  Ani nevedel ako, úsmev jej vrátil.

  - Mala...mala som taký čudný sen...- pozrela sa na neho s nevypovedanou otázkou.

  - Sny sú zväčša čudné, drahá...Hovorí sa, že sny sú nesplnené priania...- šliapol na ozaj tenký ľad, riskujúc, že sa prelomí skôr, ako bude mať akú-takú šancu stiahnuť nohu späť, hoci snom mu pekne prihrala na smeč.

  - Ešte to tak ! V tom sne bola Maleficent a strašne zúrila. Bola ti taká napuchnutá, samá vyrážka a škriabala sa ako divá...Mala by som jej byť vďačná, za tú záchranu pred zlobrami, ale poviem ti, úprimne, nemám rada, keď sem chodí...Ide z nej strach... Mám z nej strach...- zdvihla viečka a pozrela sa neho, či sa nehnevá, že ohovára jeho „priateľku“.

  Hladil ju pohľadom pozdĺž tváre, po vlnkách vlasov a zabudol aj odpovedať.

  „So mnou sa nemusíš ničoho báť, kráska. So mnou si tu v bezpečí...ja nedovolím nikomu, aby ti ublížil...“ nechal voľne plynúť myšlienky, ale odvahu na ich vyslovenie v sebe nenašiel.

  - A čo ten sen ? – nedalo mu. - ...to bolo všetko ? – zdvihol viečka pozrúc sa zboku a zatajil dych.

   Zamyslela sa, akoby vážne premýšľala a hľadala nitky k nemu.

  To čakanie ho znepokojovalo.

  - Vlastne, na  nič viac si nepamätám... Len aj ty si sa v tom sne hneval...asi tiež na Maleficent, že chodí večne neohlásená a ...provokuje...ťa....- usmiala sa zdvihnúc ramená.

  Ďalej to už nezniesol. Nevydržal. Zamával nekoordinovane rukami, ukázal von z cely a komentoval, čo mieni činiť.

  Ako musí ísť rýchlo pracovať... koľko tej práce vlastne ešte má...a že aj ona má prísť pomôcť a vôbec. Vyparil sa ako dym.

  Hľadela na miesto, kde predtým stál vážna a trochu smutná. Priložila si prsty na pery a sklamanie sa ešte zväčšilo. Povzdychla. Takto si svoj prvý bozk nepredstavovala. Takto nie...

  Zámerne mu nepovedala všetko zo svojho sna...Ani o padajúcich lupienkoch ani o náhlom bozku...keď už sú tie sny „Nesplnené priania...“ Na toto prianie radšej veľmi rýchlo zabudne...Kdesi zvnútra ozval sa však tichý hlas..:.“...ani rýchlo...ani zabudne...“

  Vyskočila zneistená. Už nedokázala klamať sama sebe. Ten muž...večne nahnevaný, nepríjemný a ukričaný muž, čo práve opustil jej celu...Ten muž...jej nie je ľahostajný...

  Spravila pár pomalých krokov. Zo záhybov sukne vypadlo niekoľko ružových lupienkov ruže.

  Obzrela sa. A doširoka otvorila oči...

  ...to nebol sen.

   Keď po chvíli vošla do dvorany, žiadne listiny  "zo sna" už na stole neboli  a na koberci ani lupienok. Ráznym krokom podišla k stolu  a vyhupla  naň. Sedel vo svojom obľúbenom vysokom kresle za vrchom stola a nad niečím akoby premýšľal. 

  Skôr ako stihla čokoľvek povedať, začal zhmotňovať svoje myšlienky do slov on. Myšlienky zrodené z nápadu Maleficent na "jej preskúšanie". Hrať mŕtvolu sa mu nechcelo, ale ten druhý nápad...

  - Čo keby si zašla do mesta ? Minula sa mi slama. Mohla by si mi nejakú priniesť...- povedal pokojne.

  - Mám ísť ...sama...do mesta... ? - opakovala si neveriacky indície. - Ty...ty mi veríš, že sa vrátim ? - nahla sa k nemu spýtavo.

  - Pravdupovediac si nemyslím, že ťa ešte niekedy uvidím !...-

domiceli