Mr.Gold ŠTVRTÁ... 6. kapitola DRAČIE UZLY

ŠTVRTÁ...

6. kapitola

Dračie uzly...

1.

   Kopec klesal prirýchlo. Pod nohami sa mu zosúvali celé armády kamienkov a presušených listov skrývajúcich skalné výmoly. Mal čo robiť, aby udržal rovnováhu, napriek tomu, že okrem turistickej teórie ovládal aj  prax, aj skúsenosti s nerovným terénom boli na pohľad očividné.

  Čo však jeho oči nevideli, bolo dianie za chrbtom.

  Šiel rýchlo. V zmätku si dával dohromady indície a zároveň prehodnocoval aliby, ktoré ho v tom momente za jazdy pred odchodom napadali. Našiel zopár trhlín, ale ak bude Emma taká inteligentná, za akú ju má, Johanna taká dôverčivá, že mu fintu so strateným mobilom zožerie aj s navijákom a Bella taká mlčanlivá, akú si ju ani pri najlepšej vôli nevie predstaviť, malo by to všetko klapnúť.

  Nájde Ashley a ak bude v stave, aby zvládla presun, dovlečie ju do tábora a prinúti niekoho z tlupy sa s ňou do rána prechádzať, nech vytriezvie...Ak bude situácia horšia, odtransportuje ju do späť do mesta a zahrá prvú pomoc a nedodržanie pokynov.

  Čosi ho ďoblo. Svedomie ? „Sľúbil si jej, že pomôžeš, nie že ju podrazíš a zadupeš do zeme! Hrdina...“

  Na chvíľu zastal a oprel sa otvorenou dlaňou o kmeň stromu. Armády zastali s ním. Les stíchol.

  Ale iba na chvíľu.

  Akási nová armáda sa vrhla na neho zhora, a keď sa kamienky konečne zastavili, vytasila sa spoza stromu žena v trblietavom tope a napasovaných džínsových kraťasoch.

  - Dúfam, že to, čo máš na nohách, nie sú sandále ?! – ukázal na ňu prstom.

  - Remienkové. – usmiala sa nevinne.

  - Teba, keď priniesol bocian, dievča, tak si mali rodičia nechať radšej jeho! – pokýval hlavou. – Čo máš v tej peknej hlave ? ...- bolo treba zas urýchlene odoslať mozgu náležité inštrukcie...

  - Musím ísť s vami. Vy nepoznáte Ashley, ja áno... – snažila sa vysvetľovať, ale balans, aký predvádzala cestou k nemu, mrazil mu krv v žilách.

  Už-už otváral náruč, aby sa mu do nej zosypala, keď to ustála. Skoro mu prišlo aj ľúto. Výzva mozgu nedoručenááá.

   Obzrel si ju od hlavy po päty. Niekoľkokrát. Výzva stále nedoručenááá...

  Hop ! ...že by predsa...

  - Kam s tými nohami, slečna ? Na karneval ?! – zatiahol sarkasticky.

  - Nemám krivé nohy ! – vyprskla urazene.

  - Nie nemáš ! A nemáš ani rozum, dôkladné oblečenie, jedlo, fľašu s vodou ! Nemáš spacák, baterku a nemáš ani predstavu, aká chladná je jaskyňa v noci ! Dočerta ! – chytal druhý dych. – A nemáš ani hodinky, aby si videla, že o hodinu začne zapadať slnko. Mám jediné šťastie, že vtedy ťa už neuvidím ! – uzavrel dôkladne vytočený.

  Tak namiesto jednej opitej tehotnej ženskej bude mať na krku dve....ženské.

   - Dúfaj, že Ashley ti nechala trochu toho vína či čo si to tam vaši chalani nenápadne načapovali, aby si sa zohriala aspoň zvnútra, drahá! – dodal nahlas. – Ja to robiť nebudem...- dodal potichšie.

2.

  Kráčali a mlčali. Raz pozrela ona. Raz pozrel on.

  - Hneváte sa, pán profesor? – skúsila prelomiť bariéru.

  - Nie ! Zbožňujem zachraňovať ožraté študentky  s pučiacim životom v lone...- zatiahol okázalo.

  - Rozprávate ako naša katechétka, matka predstavená, teda len tú druhú časť vety som myslela. – usmiala sa.

  - Po toľkých rokoch kláštornej výchovy sa na mňa čo-to aj nalepilo...a prvá časť vety je zas výsledným produktom iného blázninca – vojenského výcvikového tábora, zlatko. – zamrmlal si popod nos

  - Vy ste boli v kláštore? – zastala.

  - Decák. Sirotinec...naučil som sa pokore, bázni...figu, hlavne  viere, že najistejšie miesto, kde hľadať pomocnú ruku, je na konci môjho vlastného ramena....Vzdelanie som si následne doplnil v elitných jednotkách ako vojak a naučil sa, že najväčšia istota, je odistená zbraň. – skrivil tvár a pozrel na ňu.

  Hľadela na neho so záujmom. Využijúc slovník z katolíckej školy, priam zbožne...

  To nie je s kostolným riadom...pridal magor mozog frazeologizmus na dôvažok.

  Dýchaj, dýchaj, zhlboka dýchaj...

  - Hmm...takže ste sirota. Bez rodičov....Už viem, prečo deti nemáte rád...Ale  prečo ste potom učiteľom? – naklonila hlavu k plecu.

  Zatína do živého...Bráň sa !

  - Chceš mi azda naznačiť, že neviem, čo je umenie milovať? – nahol sa k nej.

  Pootvorila z rozpakov ústa a začervenala sa až po korienky vlasov.

  V duchu sa pousmial. Finta vyšla. Teraz ju len rýchlo dorazí...

  - Mal som na mysli prirodzenú lásku matky a otca k vlastnému dieťatku, drahá...A na čo si pri tom slovnom spojení myslela ty ? Keď sa tak sladko červenáš ? – rozosmial sa na plné ústa.

  Dostal ju.

  Dolu kopcom sa rozbehla ďalšia armáda kamienkov. Kameňov. Čo jej popadali zo srdca.

  - To ste zabil, pán profesor...- odpovedala so slzami na krajíčku.

  Cítil sa trápne.

  Čo už.

  - Vypovedané slovo a vystrelený šíp už ani Boh nezastaví !- pozrel na ňu previnilo.

  Akoby ožila.

  - Máte na mysli tú grécku báj o Niobe, ako rozhnevala bohyňu Léto a tá prikázala svojim dvom deťom, Artemide a Apolónovi, aby jej pozabíjali sedem synov a sedem dcér a ako Apolón chcel toho posledného zachrániť, lebo mu Niobe prišlo ľúto, ale...bolo neskoro ?! – vybľabotala na jeden dych.

  - Ty vieš čítať ? – potriasol prekvapene hlavou.

  - Pán profesor, prečo si zo mňa stále uťahujete ? Ja náhodou milujem knižky...- zdvihla hlavu hrdo hore.

  „A čo ešte ?... Miluješ?“ ...napadlo zas jeho.

  A pohľad mal zrazu mäkký...a prst na spúšti zbrane namierenej rovno do mozgu, za to, že ho prestal pred ňou varovať.

 ...už ani Boh nezastaví...

domiceli