CHIPPED CUP, 1. kapitola SPOLU

...pozor, pozor, pozor...pred touto bola zas nultá kapitola...:-)


CHIPPED  CUP

1.kapitola

Spolu

   Každý na svojom brehu a medzi nimi nebola ani rieka, ani priepasť. A predsa vzdialenosť. Predsa niečo, čo ani jednému z nich nedovoľovalo vykročiť smerom k tomu druhému. Hrdosť? Nedôverčivosť ? Strach ?...

  „Čo ešte odo mňa chceš ?!“ doznievalo jej v ušiach.

  -  Neviem síce, kam máš namierené, a takto otrasne nastrojený, ale pôjdeme tam spolu. – povedala rázne, hľadiac jeho smerom, ale ruky si trela jednu o druhú od nervozity, váhajúc, akú dostane odpoveď.

  Hlavu nechal sklonenú, skrytú pod rozstrapkaným zakončením bezfarebnej kapucne. Chvíľu hľadal správne slová, ale rýchlo pochopil, že nemá veľa možností. A povedať pravdu, čistú pravdu, zdala sa tá najlepšia zo všetkých, hoci dôsledky si ani sám nedokázal predstaviť.

   - Nemám ti už čo ponúknuť, Bella...- začal ticho, zahanbene.

   Nebola to však výčitka. Tomu rozumela.

  - Ale...- chcela mu povedať, že netúži po poctách, bohatstve a čomkoľvek, na čom stojí tento svet, chcela mu povedať, že len chce, aby smela zostať s ním, lebo...

  Zastavil ju.

  - Mlč, prosím...Nechcem tvoju ľútosť... Áno, pred sebou už nemáš človeka...Som obyčajný chudák, troska, ľudský odpad...zbabelec...Som nikto, ale neznesiem, aby si ma ľutovala! Ty nie, Bella, prosím, ty nie...- kýval hlavou a bol rád, že sa jej nemôže pozrieť do očí.

  Oprel sa o kmeň stromu a odvrátil hlavu. Videla jeho ostro rezaný profil olemovaný kapucňou, ktorú občas jemný vánok nadul. Videla, ako sťažka prehĺta boľavé sliny, videla jeho zlepené viečka a nešťastím poznačenú tvár. Tak rada by hneď priskočila k nemu, vzala tú tvár do náručia a pohladila perami...Bála sa. Obávala sa toho, aby to naozaj nepokladal za prejav ľútosti a neodvrhol ju úplne.

  Mlčala teda a počúvala...

  - ...už nie som mocný Temný pán...Som obyčajný smrteľník... Tvoj bozk, bozk z pravej lásky ma zmenil...Nie, nevyčítam ti to. Aj keby ten bozk zabíjal, urobím to zas a zas...Smieť tak zostarnúť vedľa teba, hoci aj v obyčajnej chatrči, ďaleko od všetkých, hoci aj živoriť v pote práce, ale s vedomím, že každý večer si ma privinieš pod hrubú zrebnú prikrývku a každé ráno vyprevadíš takým istým bozkom a budeš dlho stáť na prahu, kým nezájdem za kopec...Naozaj by mi stačilo tak málo. Ver mi, Bella...Ale ty si taký život nezaslúžiš ! Ty nie, láska...Chcel som ti dať viac...Chcel som ti dať všetko...A mohol som...Mal som tú moc, bohatstvo...ale bál som sa. Bál som sa, že budeš mojou slabosťou a ...neveril som ti... – zmĺkol.

  Možno čakal, ako zareaguje, čo povie, urobí.

  Stále iba stála. Do vnútra jej tiekli slzy, lebo mala pocit, že za jeho nešťastie môže iba ona.

  A to nechcela...Nikdy...Toto nie !

  A jeho ďalšie úprimné slová boli ešte horšie...

  - ...mala si právo vziať si čokoľvek... Za ten bozk, za ten okamih svetla v mojom temnom živote...Neviem, načo ti boli moje oči, ale dal by som ti ich aj sám, keby si bola povedala...Vytrhal by som si všetky orgány a so srdcom na vrchu ti ich položil k nohám...- na chvíľu sa odmlčal. - ...a predsa si to bola zas ty, kto prišiel, kto sa vrátil a dal mi viac, oveľa viac, než som kedy dúfal...To milovanie s tebou, Bella...Ja už viem, čo je láska. Skutočná láska...- sťažka prehltol.

  Netušila, o čom hovorí...

  „Blúzni,“ pomyslela si... „Zbláznil sa. Zošalel bolesťou...“ Priložila si ruku na ústa, aby nevykríkla zhrozením, čo všetko spôsobila.

  - ...ale chápem ťa... Chápem, prečo si ma ráno opustila...Keď si si uvedomila, čo by ťa po mojom boku čakalo, musela si odísť...- dych sa mu zrýchlil, prsty sa zaťali do trávy.

  Sen, napadlo ju ako prvé. Iste sa mu snívalo, že...Krásny sen...pousmiala sa...Kiež by bol pravdivý...

  - Choď domov, Bella. K svojim...Mňa nechaj svojmu osudu...- zašepkal a odmlčal sa.

  - Nechám...Ja som tvoj OSUD. – konečne sa ozvala. – Kvôli mne si prišiel o všetko, zapríčinila som to a zostanem preto s tebou ! Nie z povinnosti, nie z ľútosti...ale z lásky...- dodala rázne a chytila ho za rameno, aby mu pomohla vstať.

  - Mlč ! Prestaň mi klamať, Bella...- vytrhol sa.

  - Nadávaj mi koľko chceš, krič na mňa, hnevaj sa, pokojne ma aj udri...ja sa nevzdám. Ja s tebou zostanem ! Navždy...- opäť sa k nemu sklonila a aj keď sa jej pomoci bránil, nevzdala to.

   Pochopil, že toto už nie je krehká, ohybná, poddajná žena, ktorá tajne plakávala vo svojej cele a strhávala sa, keď trochu zvýšil hlas. Táto žena, ako sama povedala, sa nevzdá...nezľakne sa ničoho...a len s jej pomocou zvládne to, o čo sa odhodlal pokúsiť sa.

  - A smiem vedieť, kam to bude ? – spýtala sa, keď už obaja stáli a zdalo sa jej, že mlčia pridlho.

  - Budeš sa mi smiať...- začal neisto.

  - Ak to bude smiešne, tak hej. – nadvihla plecia.

  - To si ma teda „upokojila“ ! – dodal ironicky.

  Konečne. Konečne pocítila, že sa vracia sám k sebe. Prestáva sa ľutovať, prestáva brániť jej pomocnej ruke a odháňať ju od seba.

  Ale tušila, že to aj tak nebude ľahké. Bude musieť byť opatrná, aby ho nezranila ešte viac, ako doteraz. Potrebuje ju. Silnú a milujúcu...To jej zatiaľ stačilo.

  - Chcem nájsť vešticu. – vyslovil a čakal, či sa nezačne predsa len smiať.

  - ...spýtať sa na svoj osud ? – v jej vete bol strach.

  - Chcem späť všetko, čo som stratil ! – buchol palicou do piesku.

  - ...moc...bohatstvo...silu temného...mágiu...a oči... – začala vymenovávať.

  - Nie ! Syna a teba ! – zastavil ju rázne. – Bella, iba vy dvaja ste boli v mojom živote jediným  skutočným bohatstvom. Teraz to už viem a naozaj netúžim po ničom inom, len vás získať späť! – otočil hlavu jej smerom.

  Usmiala sa, zavesila o jeho rameno a donútila vykročiť.

domiceli