Mr.Gold ŠTVRTÁ... 7. kapitola NESKORÁ

ŠTVRTÁ...

7. kapitola

Neskorá...

1.

   „Poznaním sa približujeme k Bohu...a potom si hádam, môžeme oddýchnuť...“

  Ashley sa ešte bránila. Mala toho napoznávaného už dosť, Bella si cestou nenechala pre seba ani detaily, k tomu zhruba dva litre tekutej pravdy, takže sa pekná bonzáčka nebude mať ako v noci zohrievať, a predsa „priblížená“ ďalej rozhadzovala rukami aj slovami a prskala na nich svoje výčitky ako marcový jež. 

   Dnešný návrat nadobro nemožný. Pochopili na prvý pohľad.

  Spacifikoval ju rázne, akoby to vskutku robieval denne. Donútil vyvrátiť „spomienky“, umyl ľadovou vodou, natlačil do spacáku, zapol až po krk a nechal fňukať do šuštiaku, z ktorého vyložil pôvodne svoju provizórnu posteľ.

  - Mám skúsenosti... Sám so sebou... – odpovedal úprimne na Bellinu nemú otázku vyjadrenú len oným zbožným pohľadom, ktorý mu už začínal liezť na nervy.

  Pripadal si ako Timur a jeho družina, konajúci nezištne dobré skutky, len si nevedel spomenúť, či natreli starenke plot, či narúbali a naukladali k podstienke drevo. Literatúra pre deti a mládež už bola prihlboko. Asi sa vyberie skôr po to drevo, lebo urobiť paralelu s natieraním plota: štetka = Ashley mu prišla prisilná káva.

  - Kávu som zabudol ! – vyčítal si nahlas.

  - Pokiaľ máte hrnček, navaríme si čaju. Poznám bylinky. Vy nachystajte oheň, ja idem nejaké pohľadať. – navrhla.

  Ale, ale. Aká akčná. Kto by to bol do nej povedal. Asi bude naozaj sčítaná...

2.

  - Čajové lístky som síce nenašla, ale ani toto nás neotrávi. – dokvitla Bella s plnou náručou kadejakej buriny.

  - Tak, to si ma neveľmi nepresvedčila...- pokýval hlavou a zamrmlal si sám pre seba, márne sa pokúšajúc udržať chabý ohník pri živote.

  - Prečo tu stále tak fúka ? – pošúchala si zimomravo ramená.

  - „Bez vetra sa ani lístok nepohne“...takže to môže súvisieť s tou tvojou legendou, ktorú si iste mala na mysli, keď si spomenula čajové lístky...- fúkal do umierajúcich plamienkov a najradšej by to všetko rozkopal dookola.

  Snažil sa ovládať.

  - Myslíte cisára Šen- nunga, ktorý pil len prevarenú vodu a  pri jednej prechádzke lesom unavený si nevšimol, že mu vietor dofúkol do kotlíka tri čajové lístky? - kľakla si k nemu a pomáhala s fúkaním, rýchlo to však rozkašľaná vzdala. - ...a cisára prekvapila... omamná vôňa...- kašľala ďalej.

  „Aj mňa prekvapuje tvoja omamná vôňa“...pristihol sa pri nie celkom adekvátnej analýze jej výpovedí. ..."Mýliš sa. To bude tá burina, čo dovliekla. Burinu si zaňuchal ! Burina !"...snažil sa ho zas usmerniť zdravý rozum...

  - ...tá vôňa sa šírila z kotlíka...- pomaly doň hádzala výber z vädnúcich vňatí a lístkov. – ...a keď cisár ochutnal...aj mu nápoj chutil. – vhodila ešte zopár kvietkov, usmievajúc sa na každý osve.

  „Ani to neskúšaj s asociáciami !“ prikázalo mu čosi hnusné z lebky...“Nijaké ochutnávanie nebude ! Nechaj si rýchlo zájsť chuť ! Neprilievaj olej do ohňa...ostatne nemáš ani jedno ani druhé"...vysmieval sa mu jeho zvrásnený protivník.

  - To je tvoja romantická legenda. Ja poznám ale lepšiu. – zahľadel sa na ňu.

  Sadla si do tureckého sedu a nedočkavo prikyvovala ako plastový psík z auta.

  - Darum, svätec z Indie, zakladateľ zen-budhizmu... – zdvihol prst.

  - Nevraveli ste, že vás odchovala katolícka škola ? – prerušila ho.  

  - Budeš do mňa rýpať, alebo ma počúvať?! – namieril na ňu svoj zdvihnutý prst.

  - Čik-čik-čik...už mlčím...- zvolila detské gesto a uzamkla ústa.

  Nemal chuť pokračovať. Díval sa na jej nadšenie a úprimnú zvedavosť a premýšľal, kedy a kde tieto vlastnosti sám stratil.

  - ...teda, prišiel do Číny, aby priviedol ľudí ku šťastiu ducha, a to aj svojim príkladom. Postil sa a bdel. Avšak aj jeho, ako každého obyčajného človeka, premohol spánok. Keď sa prebudil a zistil, že porušil svoj sľub, bol nešťastný. Až natoľko, že bol schopný  obviniť svoje očné viečka, ktoré si vraj potom odrezal a zahodil na zem. Na druhý deň, keď sa na to miesto vrátil, neveril vlastným zmrzačeným očiam. Z viečok vyrástol malý ker. Ochutnal jeho lístky a zistil, že túžba po spánku zázračne zmizla... – spravil aj sám gesto akoby čaroval, potom si uvedomil, že pod jej vplyvom zdetinštieva a radšej stíchol.

  Aj tak sa mračila.

  - Fuj, to bola odporne drastická legenda. Tú ste si vymysleli, že?! – obvinila ho.

  - Len aby taký odporný nebol aj ten lektvar, čo tu chystáš. – ukázal na nevábnu tekutinu v hrnčeku na kameni. – Poď radšej rýchlo so mnou, ukážem ti niečo, čo stojí za to vidieť. – podal jej ruku.

  Neodvážila sa ju prijať a vstala radšej sama.

3.

  Pohol sa rýchlo za jaskyňu, predral sa hustým krovím, nešetrne jej ho nepridržiac, hoci mala holé nohy. Obratne sa vyštveral na skalu, čo sa osamotene týčila do priestoru.

  Opäť jej ponúkol dlaň a musela ju prijať. Hore by sa sama nedostala.

  Na skale bolo málo miesta.

  Rozochvelo ju to.

  Pocítil tú neistotu. Stal si za ňu, nahol tvár až cez jej rameno a rukou nad druhým ukázal na horizont.

  Mala strach, že z toho dostane závrat. Jeho blízkosť, vôňa, vpredu západ slnka. To zas bude polepených zaslintaných stránok v denníčku...

  - Videl som smrť veľakrát. Nie je to pekný pohľad, ale toto každodenné umieranie slnka ma neprestáva fascinovať. To množstvo krvi, posledné záchvevy agónie, zrak zakaľujúci sa beľmom a šupinami temných mrakov a strach. Nekonečný strach.Vidíš ten strach v očiach božského slnka, ako nemý výkrik topiaceho  sa v močiaroch? – šepkal jej pri uchu.

  Nevidela strach. Mala strach.

  Všetko okolo v okamihu potemnelo.

  - Slnko je mŕtve. Odchádzame. Ráno nás čakajú v pôrodnici...Príde na svet nové slnko. Niečo pre teba, ty romantička. – usmial sa a skôr ako sa stihla spamätať, zoskočil zo skaly a dolu pod ňou ho nebolo vôbec vidno.

  Hej, teraz ten strach aj videla. Bol čierny. Mal farbu noci a tmy, tvar malého priestoru na skale a navyše bol problémom, ako sa z nej dostať dolu.

  - Tak skoč ! Na čo tam čakáš?! Som tu. Možno ťa aj zachytím. – ozýval sa zdola ironický hlas.

  Váhala.

  Skočila.

  Nezachytil ju.

  Vymotávajúc sa z kríkov za zvuku nadávok a achkania s ochkaním, kontrolovali si, či zostali kompletní.

  - To vás ten Krasoň na telocviku neučil, ako sa správne padá?! – sŕkal medzi zuby, odliepajúc zo seba konáriky a suché listy.

  Nocou sa rozľahol jej smiech.

  - Čo sa furt rehoceš ako kobola ?! – prestával sa ovládať nahmatajúc dieru na kolene.

  - Prepáčte, prepáčte...ale my nemáme žiadneho telocvikára Krasoňa...to len...to len ho tak všetci voláme, lebo je fešáčik......Inak je to p.p.David Nolan...náš Charming - Krasoň!...- smiala sa, až sa zadúšala.

 - Ahá, takže to je ten típek, čo keď minule vošiel nabubralo -  bokom, kvôli nafúknutým bicepsom, do triedy, všetkým babám vám spadli sánky a rozblikali sa kontrolky v očiach?!... To ja keď vojdem, tak sa všetky rýchlo vypýtate na WC...Asi budem mať na vás močopudné vplyvy...- jedoval sa s konárikom v ofine.

   Pomohla mu ho vytiahnuť... Konárik...A usmiala sa.

  - Ja vždy zostávam ...Mám sánku dolu...a blikajú mi oči. – usmiala sa ešte viac a odbehla.

  Chvíľu nenašiel...rozum.

  - Bože môj ! Toľko žien som už v živote mal a stále som blbý ako Vianoce ! – zdvihol zrak k nebu.

  - To bola dosť nevydarená parafráza, pán profesor... – ozvalo sa z tmy. – V tom filme to vravela žena, majiteľka vykričaného domu...s opačnými osobami v replike...- dodala už spred jaskyne kontrolujúc Ashley.

  „Takže ono nám to pozná aj klasickú zahraničnú filmografiu...“ zadíval sa na ňu s o niečo väčším rešpektom.

domiceli