Mr. Gold ŠTVRTÁ... 35. kapitola HODVÁBNA

ŠTVRTÁ

35. kapitola

Hodvábna

1.

   Moderátori čosi brblali o spomienkach a nádejach a náročky naťahovali čas, aby mali baby ten svoj k dispozícií navliecť sa do svadobných rób a zapôsobiť na city svojich zákonných zástupcov.

  So závisťou preventívne hľadeli jedna po druhej, ale každý, kto videl toľko bielej, respektíve smotanovej pri starších modeloch, pokope, všetko na sotva zrelých modelkách, nestíhal zaklapnúť ústa a vôbec neriešil, či sú to aktuálne, či modely nejaký ten rok po záruke.

  Ak boli originál po mamkách, platní tatkovia si vypočujú ješitné sebahodnotenie svojich polovičiek, ako im to v ten deň náramne pristalo, ako pršalo, slnko žiarilo a oni sa cerili a hľa, tu už dospelé dieťa...tí náhradní zožnú len nevraživý pohľad, prečo...

  Mala krásne šaty. Našla ich v sekáči ešte pred rokom a získali si ju okamžite. Stačilo ich len zúžiť. Poriadne zúžiť. Korzet sa zvažoval k pásu aj kúsok pod neho a obe jeho časti spájali len tenké napnuté prúžky nedotýkajúce sa tela, postupne sa rozťahujúce, ako obopínali napnutú hruď na vrchu, odokrývajúce viac, ako sa možno na nevestu patrilo. Nad riasením na prsiach sa menili na štylizované kvety. Krátka naberaná časť vpredu sa smerom dozadu zvažovala až po zem. Skrátka nenormálne úžasné. Nenositeľné, ale úžasné.

  Biela bola skutočne bielou. Bella bellou.

  - Fakt nejdeš ? – mocovala sa Emma s pridlhou sukňou a skúšala ju aspoň pohľadom presvedčiť.

  - Nemôžem ho ani cítiť! Neznesiem, aby sa ma čo i len dotkol! – precedila lesklými perami a v očiach mala naozaj vzdor.

  - Bude to škoda. Si ako princezná. – schytila ju za pás a potočila. – Fredy vie, že so mnou nejde do páru, normálne ma skoro vybozkával od šťastia, keď som mu to vyklopila. Postráž ho, ale, aby sa v šatni veľmi nenaladil, kým dotancujeme... Idem teda na Gastona. Taký tanec ešte nezažil...- napravila jej vrkoč a žmurkla, že je všetko v poriadku a krytie je dokonalé.

  Slabo sa usmiala a vytratila dozadu šatne, skryť sa.

  Nevesty sa vyrojili a Gaston sa nestačil čudovať, kto ho to drsne vzal za lakeť a vykrútil mu ho bolestivo za chrbát.

  - Budeš držať hubu a krok... Ja som tvoja nová partnerka a neznesiem žiaden odpor, je ti to jasné ?! – pritlačila jamku v lakti, až mu vykrivilo pery.

  - Kde je Bella? – skúsil.

  - Grcia z predstavy, že by mala s tebou niekedy tancovať, hrdina. Si aspoň na seba pyšný?...Vystri sa...Nastupujeme!...- šliapla mu drsne kovovým opätkom na nart nohy tak, že na parket dokrivkal.

  Obecenstvo sa smialo v domnienke, že to patrí k programu a napodobňuje triedneho. Triedny sa nebavil. Vpredu predsa mala stáť s Gastonom Bella, nie Emma...

  „Kde je Bella ?!“

  Keď DJ odštartoval prvé tóny klasiky a parket sa rozvlnil krútiacimi sa sukňami, zachytil ju pritajenú za paravánmi pri zadnom východe. Na pozadí krvavočervených ťažkých zamatových závesov pôsobila ako vzácna perla. Skrytá síce ešte v mäsitých útrobách lastúry, ale jasne naznačujúca, že je pripravená oddať sa dobrovoľne do rúk šikovnému  lovcovi perál a zaskvieť sa v nejakom šperku, tam hore, nad hladinou. „No, len aby si sa vo vlastnom pote neutopil skôr, ako k nej doplávaš, ty lovec perál...“ zarehotal sa mu vnútorný hlas zalievajúc ho slanými nádielkami v čoraz vyšších dávkach. Mozog to vzdal už v nemocnici. Odpísal ho ako beznádejný prípad a dal  na adopciu. Prvé sa prihlásilo srdce. „Už len vyhrať boj s pečienkou“...zablahoželal mu mozog sarkasticky a stiahol sa...

  Nerozumel, prečo netancuje, ale nebola možnosť sa jej pýtať. Pravidlá sú pravidlá. Aspoň niektoré formálne treba formálne dodržať.

  Pozerala na neho. Celý čas. A strážila dych. Nie a nie fungovať v rytme.

  Tiež netušil, čo sa na parkete deje, jeho oči mali iný objekt záujmu.

  A dialo sa dosť. Diváci až slzili od smiechu, pretože Emma si podala Gastona, ako sa patrí. V ročenke bude táto paródia na klasický valčík vyhlásená za najlepší herecký výkon programu, napriek tomu, že herec bol z ulice a o scenári nemal ani potuchy.

  Moderátori odbrblali ďalšie nacvičené frázy. Tanečné páry sa poroztvárali a každý s ružou v ruke zašiel po svojho rodiča, prípadne rodičku, podľa pohlavia. Na parkete sa ocitli aj macochy a otčimovia, dokonca i rovnopohlavné páry tých menej šťastných...

  Jej otec ju hrdo viedol pyšný na svoju bielu krásku a vytočil, až sa jej líca zafarbili do ružova a smiech rozžiaril oči.

  Celá zadýchaná rýchlo pobehla po svoju ružu, lebo po ďalšom bľabote o potrebe poďakovať sa i svojím druhým rodičom...Skrátka ide profesorský tanec.

  Uhladila si rozviate šaty, aj zakrútené vlnky po okraji tváre, vypla sa a vykročila.

  Sledoval,  ako kráča. Nevedela ani, ako kráča.

  Sledovala, ako vstal. Nevedel ani, ako vstal.

  Podala mu ružu a z celej ďakovnej frázy, čo patrila k povinnej zostave pred tancom si spomenula len na „ďakujem...“

   Kým ostatní ešte úctivo odrecitovávali ďakovné traktáty kymácajúc sa s ružami pred zasnenými dojatými učiteľmi, ona už zavesená o jeho rameno presúvala sa na parket.

  Dobehla ich Emma, ktorej sa už profák neušiel, vzala mu vychádzkovú palicu, aby nezavadzala a začala sa obzerať, kde je Gaston, kývajúc ňou výhražne nad hlavou. Vedela, ako upútať, aj odpútať pozornosť od nechcených divákov...

  Dvihol ruku a počkal, kým mu do nej dosadne tá jej. Ani ju nepocítil. A chcel. Pritlačil na ňu sieť svojich prstov a nedovolil, aby sa triasla.

  Pomalou cestou po bielej košeli, cez líca pristála mu v hnedej dúhovke. Nie, už sa nebála. Teraz sa cítila dobre.

  Druhú ruku jej jemne priložil pod lopatky. Neodolal. Zdalo sa mu, že je priďaleko. Chladný priestor zrušil. Pocítil mierny protitlak, ale  pohľadom  ju upokojil.

  Presne to potrebovala. Jeho pohľad. Upokojujúci, ochranný, nežný...a blízko pri tom jej.

  - Bližšie sa už nedá...- zašepkal nenápadne do výdychu. 

   Jemne sa usmiala.

  - ...ale chceli by ste... – položila si druhú ruku na jeho rameno a nebadane mierne pritisla prsty.

  - Ty so mnou flirtuješ...?! - otvoril oči dokorán od prekvapenia.

  - Nie, myslím to s vami vážne. – vážne aj odpovedala.

  Viac slov nezaznelo. Rozprávali sa iba očami. Rozumeli si aj bez slov.

  Vnímali hudbu ako pokračovanie svojich myšlienok a na vnímanie okolia im už nezostávali kapacity.

   Pamäť plná budúcnosti...

domiceli