Mr.Gold ŠTVRTÁ... 29. kapitola NEVYSLOVENÉ

ŠTVRTÁ...

29. kapitola

Nevyslovené...

1.

   Aj tak sa im to zdalo celé pritiahnuté za vlasy, aby vošli, snorili po zásuvkách a sekretároch. Napriek tomu, že dostali zvolenie, kľúče, aj inštrukcie. Inak im zatiaľ pomôcť nemohol.

  Neal držal kľúčiky, ale skôr sa s nimi hral, než hľadal ten pravý.

  - Potrebujete poradiť?... Pán Gold momentálne nie je doma, ale môžem mu niečo odkázať, ak chcete, zajtra sa za ním chystám do nemocnice! – ziapala spoza plota všetečná, zvedavá, všadeprítomná suseda.

  S hrôzou pozreli na seba.

  - Tak to bude mať iste veľkú radosť ! – zakričala jej Emma. Ironicky.

  - Vás ja ale poznám, slečinky! ...ste tu už boli! Vy ste tá blondína, čo sa minule nemohla dozvoniť a potom ho vtlačila drzo dovnútra, chudáka,  a tá malá hnedovlasá, tak vás si tam stiahol vtedy sám!... Som to videla. – pokračovala na celú ulicu.

  Neal zhrozene pozrel na obe ženy prirýchlo neveriacky žmurkajúc.

  - To som sa pekne dožil ! Môj otec je miestny Casanova? – pokrčil  čelo a Hookom spomenutý revír zrazu dostával jasnejšie kontúry.

  - Nie ! Eštežečo ! V živote sme sa tak nenadreli so žiadnym chlapom... však Bella?!...On sa fakt bránil, ale obe sme ho jednoducho opreli o dvere a znásilnili. – vytrhla mu nahnevaná Emma kľúče a rýchlo otvorila.

  Priala si, aby ten správny nenašla hneď na prvý pokus, ale osud je v takýchto chvíľach riadna sviňa.

  Bella radšej mlčala. Keby tak tušili, že nielen susedka, ale aj sarkastická Emma majú viac-menej pravdu. Teda skôr viac... Ako menej.

 

   V byte bolo ponuro a ticho. Celý pripomínal svojho majiteľa.

  Jedine Bella sa zdržiavala pomalou dôkladnou prehliadkou. Prstami prechádzala po nábytku, všímala si detaily a ukladala pekne všetko do depozitu. Večer bude robiť inventúru. Dôkladnú.

  Emma s Nealom na chrbtom  horúčkovito prehadzovala papiere okolo počítača a v zásuvkách sekretára podľa Goldovho návodu.

  Bolo to dávno. Keby bol pred desiatimi rokmi tušil, že služba, ktorú robí Regine je vlastne čiastočne medvedia, nebol by sa do toho dal. Keby bol tušil... bol by si poručníctvo, adopciu alebo čokoľvek iné, vybavil sám pre seba...ale bola to neznáma žena, neznáme dieťa z neznámeho mesta. Pre známu. Vďaka tomu má dnes miesto na škole. Odjakživa mal dobrý nos na dohody...

  - Má to byť modrý fascikel. – opakovala si Emma indície a Neal ju pozoroval s úzkosťou v očiach.

  Videl to jasne. Čas v nej sfúkol šibalské ohníčky v očiach, ale spontánnosť jej nechal. Vzal jej naivnú radosť z dňa, ale nedovolil, aby sa poddala a prestala bojovať. Prakticky stáli na opačných koncoch neviditeľných barikád postavených pod hladinou mora. Jemu tieklo do lode a jej prischli veslá. Narozdiel od neho sa ich nebála zabárať a...vlastne zachraňovať aj jeho.

  Dospela priskoro a zrazu sa bál, že nebude mať dosť odvahy zaútočiť na jej zatrpknutosť a dokázať jej, že aj on už nie je stratený burič z periférie...teda vlastne už nechce byť. Kvôli nej. A kvôli Henrymu.

  V zásuvke komody našla fotky. Neodolala.

  Trináste komnaty sú skrátka také. Napriek upozorneniam, veľkým nápisom o zákaze vstupu, lepiacim páskam a tabuľkám: nedotýkajte sa vystaveného tovaru, pozor nebezpečenstvo či podobným varovným prstom, stále v nás drieme čertík, ktorý bez väčších problémov automaticky preberie riadenie a sparalizovanému rozumu zostáva spoza mreží iba so zamrznutou grimasou hľadieť na následky katastrofy, ktoré bude odstraňovať poriadne dlho a splácať možno aj celý život.

  Prekladala jednu na druhú a pred každou ďalšou prešla ňou vlna ako prasknutie biča z kozlíka, na ktorom sa rehotal čertík.

  Nevšimla si, že ju  pozoruje.

  Pozorne pozoruje.

  Jej potuteľný úsmev rozprával jasnejšou rečou, ako všetky doterajšie narážky, ktoré bral jedným uchom dnu, druhým von. A to pozerala len fotky.

  - Jediná matkina fotka bola v tom medajlóniku....ak hľadaš ju... Ostatné spálil, hneď ako zistil, že nás opustila kvôli Hookovi... – stal si za jej chrbát a pokračoval. – Chcel ju vtedy možno späť, ale len kvôli mne. Dnes to už viem... aj tak to zbabral. Už predtým... Keby nebol začal piť, možno by zostala, možno by sa k nám aj sama vrátila. Ale bol zbabelec, vzdal sa... Aj jej...a aj mňa. Hneď po tom zranení. Vyschla kariéra, vyschli príjmy a jemu vyschlo hrdlo...nenávidel som ho. A naprosil som sa ho dosť....Aj vtedy bol spitý do bezvedomia, keď si po mňa prišla sociálka a odviedla ma k mame. Chcel som zostať s ním. Chcel...Pomôcť mu...- zdvihol kútik. – Nemal záujem. Vždy myslel len sám na seba...-

  Držala v rukách jeho portrét a usmievala sa naň stále rovnako.

  „Buď má sklony k masochizmu, alebo je fakt zaľúbená,“ nechápavo zrazil obočie k sebe Neal. 

  Nešlo mu to do hlavy...

domiceli