Mr.Gold ŠTVRTÁ... 22. kapitola ODVOZ

ŠTVRTÁ

22. kapitola

Odvoz

1.

  Aj cez dvoje presklené dvere dobre z vrchného schodu vestibulu videla, že komparz na ďalšie dejstvo je vonku nastúpený, vozový park pristavený, nervózny Neal si klopoce prstami po prilbe, necháva sa očumovať a čaká sa už len na ňu.

  A opona v nedohľadne.

  A tak rada by bola sama. Úplne sama, len so svojimi pocitmi, ktoré si musí stokrát prežiť. Prelial sa ňou zvláštny pocit a pot dolu chrbtom...na ktorom ešte stále cítila jeho ruky. Pocit z jedného, jediného pár sekundového okamihu...po ktorom skončila aj tak vonku pred dverami. Tentokrát, ale ušla sama. Nečakane, bezmyšlienkovite, rýchlo oľutujúc to už len za posledné tri hodiny miliónkrát...

  Neustála to...

  Potrebuje sa trochu vymáčať vo výčitkách, rozosmutniť replayom, vypustiť do života pár motýľov a zabiť ich spŕškou pádneho deratizačného prostriedku s prímesou argumentov.

  Po jednom brala schody a klesala hlbšie a hlbšie do melanchólie.

  - Emma ma poprosila, aby som ťa vyzdvihol. Len mi povedala zlý čas... Mrznem tu už pol hodiny. – privítal ju.

    Emma nepovedala zlý čas, Emma potrebovala, aby ho tu videla väčšina školy...:-)

  Neal zrejme nie je zasvätený do hry. Vie len to najnutnejšie...O otcovom statuse na jej nástenke nemá tušenia...Ale aj tak... ako sa Emme podarilo zmanipulovať úplne cudzieho chalana, chlapa...? On tak „úplne cudzí“ asi nebude...

  - Prepáč, ale mohol by si ma pobozkať ? – zašepkala nenápadne a bolo jej to patrične trápne. Plán je plán...

Hľadel na ňu ako na vyvarenú mandelinku na bobkovom liste v zemiakovej omáčke. Počul dobre ?!...Čelo sa mu skrčilo do harmoniky vrások...

„Aha...ďalší ťah, čo má identický s otcom!“  pousmiala sa.

  To ho povzbudilo a nacapil jej na jedno aj druhé líce bratské pusy, len tak cmuklo.

  Podoba s otcom tentokrát nenájdená...

  - No, nič moc, ale pre tie zvedavé sliepky to stačí. – prešla okolo nich uponáhľaná Emma s poznámkou.

 Bella v jeho prilbe nasadla a závistlivé pohľady nechala prilepené na svojom modrom kabátiku.

2.

  Ten nechutne romantický výhľad z okna ho iritoval. Akoby nestačil malebný srieň po obvode rámu, akoby nestačilo celodenné útrpné vysvetľovanie a odbíjanie trápnych pohľadov, ešte sa musí dívať, ako mu vlastný syn bozkáva...

  Koho?!

  Ako by vlastne označil tú jemnú, takmer amorfnú bytosť, ktorá sa rozplynie vždy, keď k nej pristúpi ?! Tú pokojnú, tichú oázu, ktorá vonia a keď sa jej chceš ostatnými zmyslami dotknúť, zmizne ako fatamorgána...Tú...

  „Dievča ?!“ Šibe ti, v tvojom veku, chceš mať ešte dievča ?! ... „Milenka?!“ ...Ešte lepšie ! Až na tú scénku pre susedu, kde ťa natrela svojim leskom, si ju ani len nepobozkal...tak čo sa vystatuješ?!... „Láska?!“...Svedomie čušalo. Iba mozog si už hodnú chvíľu naťahoval boxerské rukavice. Mäkneš? Topíš sa? Len aby si nezačal oslizievať, kámo...Počkaj, ťa krv zaleje!...

  Vrazil mu do suspenzora...a zostalo ticho.

  Schválené. Pousmial sa a potom videl, ako ju Neal pobozkal. Dvakrát!  A ako ho ona objala... a už ich niet.

  Na motorke sa nedá inak. Ten, čo sedí vzadu, musí objímať toho vpredu. „Kúpim si motorku!“ uzavrel.

  Krv sa vracia...opäť preberá mozog k životu.

  „...Kam ju vlastne odviezol?...Čo bude ďalej?...Čo ak...“

  Ty žiarliš?! Normálne žiarliš !...  caplo mu svedomie z jednej a potom preventívne aj z druhej strany požičajúc si rukavice od stále inzultáciou zloženého rozumu.

  

3. 

  Držala sa a premýšľala, kam ju to vôbec vezie, keď sa ani nespýtal, kde býva.

  Čo bude ďalej...

  Čo ak...

  A bolo jej to zrazu jedno.

  Tak krásne jedno.

  Spoľahla sa na Emmu. Tá žena je celá rozviedka v jednom. Zatiaľ jej všetko klape. Nezostáva nič iné,  ako jej veriť.

  Zažmúrila oči a opäť sa ocitla v priehlbine pleca chránená obručou jeho ramien. A vdychovala jeho prítomnosť a vnárala sa do tlkotu jeho vnútra a bola šťastná, hoci strach, že ten moment skončí, stiahol jej srdce, že nemohla ani dýchať...

  Možno preto ušla...

domiceli