ŠTVRTÁ
20.
kapitola
Búrlivá
1.
Zvonček dobzučal. Už
niekoľkýkrát. Už ho to nebavilo. Chrčavý zvuk naznačoval, že zvonieva často
a často zrejme márne.
-
Skúste zatrieskať na tú sklenenú výplň hore, to ho rozčuľuje najviac. –
zaškrečala spoza nízkeho plota dobroprajná susedka a s rukami na
koloch čakala, či aj túto blondínu plavne objíme a vcucne do bytu, ako tú
dievčinku minule.
Emma hodila po nej nevraživý pohľad, celkovo
jej prekážalo, že ju vymákla. Náročky si privstala, aby ho stihla ešte pred vyučkom,
tak za radu ani nepoďakovala. Asi mala, lebo uškriekané ústa sa neráčili
zatvoriť.
-
Nič v zlom slečinka, ale tam sa asi takto skoro nedobúchate. Tak po prvé
nedele máva opijášske, tak po druhé, pondelky začína v škole až po
desiatej a tak po tretie je skôr na brunetky, ako som minule bola ráčila
byť svedkom. My blondínky...- siahla si do natočených prefarbených vlasov
a našuchorila ich. – ...nemáme asi šancu. Ale ako objímal tú malú hnedú
s kabelkou, to ste mali vidieť! – podala presne podstatné informácie.
Tak... takto...zamyslela sa Emma. Indície v popise zapadali na Bellu, ale kto ho
vie...Zvyšok rozprávania jej k nej nejako nesedel. Doliezať za
ním...nechať sa objímať vo dverách...vtiahnuť dnu...
Lenže máme tu dnešné čerstvé ranné internetové
novinky.
Dverami trhlo. A trhané pohyby
pokračovali aj za nimi. Ešte nebol celkom v stave skoordinovať pohybové
centrum s rečovým...o ostatných nemal bližšie informácie.
To nie je internet...to bude inFERNETové
vysielanie...doplo Emme.
Zhlboka sa nadýchla, vtisla ho do bytu
a zavrela dvere.
- Tie dnešné dievčatá sú čoraz otrlejšie...-
zamrmlala si sklamaná suseda. – Bez morálky, ale že úplne bez nej! Takto sa
ponúkať, podkladať, vnucovať... To by som jakživ neurobila...Jééminenku, koláč
pre pána Golda mi zhorííí...- zdvihla ruky nad hlavu a odporúčala sa
z rozhľadne.
2.
Pomedzi prsty na ksichte
sa mu skladala tvár Emmy.
- Moja žiačka Emma...- vytvoril si spoj
v pojmovom trojuholníku: objekt, pojem, slovo...
- No,
zoznámenie za sebou už máme. A teraz to, o čom zrejme nemáme,
respektíve vy nemáte, ani potuchy. Kde máte počítač? – rozkázala prísne.
- Tak to
náhodou viem celkom presne, „kde mám“... Bzučí mi v spálni sviniar. Spať
mi nedopraje! – posťažoval sa ironicky. –
- Spánok
vás hneď prejde, veď počkajte... – usmiala sa nasilu a pokynula mu, aby ju
k nemu doviedol.
Hoci posledné zvyšky alkoholu ho opúšťali len
ťažko sa lúčiac so svojím hostiteľom, snažil sa pôsobiť, že je OK. Sprcha,
káva, sprcha, druhá káva by proces urýchlili, ale Emma má zrejme naponáhlo.
Stačilo jej len pohnúť myšou. Dôkaz zostal od
svitania na ploche. Len k nemu pribudlo zopár likov, komentov,
blahoprajných telegramov a kombinácií tých najrozmanitejších
smajlíkov, prevládali žmurkance
a srdiečka. A ešte zdieľania sme opomenuli...ich počet narastal
geometrickým radom...
Pristupoval po
krokoch a čítal báseň, čo svietila teraz zväčšená cez celú plochu.
Vytrčil prst na
ňu...a nezmohol sa na slovo.
- ...že by to nebolo
vaše vlastné poetické dielo ? To by ste ma ale sklamali, keby vykrádate starých
básnikov...Tststs...- pokývala hlavou Emma a prekrížila si ruky na
prsiach.
Pozrela sa nahnevane na neho a bola by
ho prišpendlila vidlami o sekretár.
- Viete si
predstaviť...viete si vy vôbec predstaviť, do akej situácie ste chuderku Bellu
práve dostali ? Ako sa asi cíti ?...Čo ju teraz čaká ?! Je mi z vás zle
!... Pán Gold ! – zaprskala.
Pozrel na ňu zúfalo.
- Fakt si nič
nepamätám, Emma. – zašepkal.
- To má byť
riešenie?! Alebo nebodaj ospravedlnenie?! Zobuďte sa už konečne...- zatrmácala
ním.
Nebránil sa. Chápal vážnosť situácie.
Ešte chvíľu si ho vychutnala na kolenách, ale
čas plynul a ona nezačínala „na desiatu“...ako pán profesor.
Pretočila si stoličku opierkou dopredu
a sadla oproti nemu, opretému chrbtom o trapas, čo spôsobil.
- Ja mám riešenie. –
nechala doznieť.
Vzhliadol na ňu neveriacky, ale
s nádejou.
Vytiahla z vrecka retiazku
s medajlónikom.
- Kde ste ho našli ?
– siahol si na prázdnu hruď.
- To je dlhý príbeh.
Nemáme čas. V skratke. Našiel ho váš syn. Neal. Na cintoríne.
A cestou z cintorína našiel Bellu. A potom som tých dvoch našla
ja v Bistre u babičky. Máme šťastie, pán Gold. Videlo ich spolu dosť
ľudí, s Ruby na čele. Čo je dosť podstatné...– obrátila ruky dlaňami nahor,
akože mu má byť všetko jasné a ona čaká potlesk.
Nebolo. Pochopila. Pokračovala.
- Neviem, čo je,
alebo nie je medzi vami a vaším synom, ale musíte sa s ním udobriť.
Najlepšie by bolo, keby tu u vás aj býva. Na tom budeme stavať našu, teda
vašu, vlastne ich story. Už je to
jasnejšie ? – spýtala sa.
Nebolo. Pochopila. Pokračovala.
- Ruby všetkým
vykváka, že je to Bellin nový frajer! A to ju nemusíme o to ani výslovne
žiadať! – hovorila čoraz hlasnejšie.
- Môj Neal ?! –
zhrozil sa.
- A čo má byť ?
V čom je on horší ako vy ?! – podpichla ho. – Skrátka z nich dvoch
spravíme pár a to dnešné ranné intermezzo s tou eroticky ladenou
básničkou pripíšeme jemu. Zožerú to... Prišiel zďaleka, prespával tu, využil
váš komp a poslal vyznanie lásky svojej priateľke omylom z vašej
adresy...Malá chybička...Tak, aká som ?! – hrdo zdvihla bradu.
- Pinocchio je proti
vám ťažký amatér. – zdvihol palec a najradšej by ju vybozkával, hoci víťazstvo
bolo stále neisté.
- A čo Bella ?
– zneistel.
- Prvý obklad jej idem
dať ja, ale potom je to len a len na vás. Ako sa rozhodnete...- stisla
pery.
- A Neal ? Kde
je ? Čo je s ním ?! Nič ste mi o ňom vlastne nepovedali...- opäť sa
mu zjavili dve kolmé vrásky na čele.
- Teraz nemáme čas
na Neala. Ja idem rýchlo k Belle a vy sa v škole tvárte, akoby
nič. Príbeh pre Reginu si radšej preopakujte... S Nealom to vybavím sama.
Príde popoludní pre Bellu, "svoju lásku", na motorke pred školu...
a potom...Tie vaše štyri semestre na práve budem považovať za dostatočné
ďakujem. – dokončila tajomne.
Pochopil.
Súhlasne prikývol.
domiceli
1. časť skvelá ;) škoda že nie je vložená aj básnička ;) ale riešenie skvelé. ja som vedela že nenadarmo sa tam objavil :) krása! :)
OdpovedaťOdstrániťno tak Emma je mega a jej plán ešte lepší :) suseda tiež zohráva svoju komickú úlohu a je perfektne napísaná :D
OdpovedaťOdstrániť