ŠTVRTÁ...
14. kapitola
Temná...
1.
Nenadarmo starí ľudia vravia, že sú miesta,
ktoré zámerne priťahujú negatívnu energiu, hoci sú jej samé plné. Paradoxne
najmä také, kde si ju chodíme v pokoji odkladať. Kostoly a cintoríny.
Prvým sa roky úspešne vyhýba a druhým sa ešte ďalšie mienil.
Nebyť náhod a blbého nápadu Emmy, dať si
stretko práve tu. Akoby mu to robila schválne. Robila.
Na „firemnej tabuli“ pri vchode nebol problém
nájsť jej hrob, ale zámerne chodil kade-tade, len aby sa mu čím dlhšie vyhol.
Iritovali ho pedantne upravené miesta.
Načančané gýčovými čínskymi napodobeninami kvetov, zlaté ozdobné písmo
zvolávalo vtáky na veľkú potrebu a pupenec si hľadal skuliny pre svojich
potomkov.
Za náhrobkami kôpky vypálených plastových
vaničiek po sviečkach, ktoré sa príbuzným ťažilo odniesť do kontajnerov pred
vchodom, spálené chryzantémy ešte z minulého roka v rozštiepených
kvetináčoch, čo tiež zapršali, zamrzli
a mrazu neodolali. Nepoliate letničky a vysilené trvalky
a ďalšie trvalky babky, čo mali doma všetky vechte poobšívané a len
tak podriemkaváli tu, na lavičkách na dvoch nohách s vyheganou doskou na
jednom klinci. Ani len medzi sebou nekomunikovali. Ako inventáre.
Možno by dal prednosť krematóriu, ale záľuba
v urnových hájoch bola len cintorín v malom. Jediným uspokojením
zostávalo, že potom, po tom, mu už môžu aj do zadku fúkať, bude mu to jedno.
Pravdepodobne.
Ale predtým ešte zaškrtí Emmu, za jej nápad.
A to aj v prípade, že toto odporné miesto bude mať nejaký súvis
s ich vyšetrovaním.
2.
Už ju nebavilo prehováranie. Keď nezabrala
včera diskotéka, ani nagelovaný Gaston pred domom, hodený ako sopel na kabáte,
tak cintorín dnes nemá nejmenšiu šancu.
Bella ležala v polosede a priblblo
si šmátrala po tvári. Kreslila si ukazovákom akési jednotky vyrastajúce spod brady, so špicom
v kútiku oka a končiace v ušnom lalôčiku.
Nespomínala si, že by v minulosti,
v jej veku mala podobné pohnútky a stavy beztiaže, kedy vypínala
mozog a celá vegetatívna sústava sa ustálila len na opakovanie nejakej
monotónnej, ničnevraviacej, nelogickej činnosti. Ešte možno namotávanie
pramienka vlasov na prst, prípadne absolútne nehybné čučanie do stropu...
Vlastne áno. Raz strávila celé hodiny učením
sa bozkávať. Podľa návodu na internete. Spojíte všetky prsty. Potom presuniete
palec pod ukazovák. Iba tak zľahka. A tá čiarka, to sú vlastne jeho alebo
jej pery. Palec je tá spodná, časť ruky pod posledným článkom ukazováka tá
vrchná. Potom už stačí len zatvoriť oči a ideš...Skúsiť treba, či je
lepšie prisať sa na vrchnú peru, prípadne vziať medzi svoje tú spodnú...teda
palec...prilepiť vrchnú o vrchnú, spodnú o spodnú...hľadať medzierku
medzi nimi. Trochu zboku, priamo spredu...Fakt. Zabila tým viac ako hodinu, aj
dve...dodnes si to niekedy v noci opakuje...
Zrejme aj toto bude niečo podobné...Ale
nemôže sa spýtať, riskovala by, že ide o všeobecne známy úkon tejto
generácie a mohla by sa prezradiť, že do nej nepatrí.
Ale škrelo ju to. Tá čudná jednotka spod
brady k uchu...
- Ty, Bella, - napadla ju predsa len jedna
neférová otázočka, ako kamošku vyprovokovať z letargie. - ...nechceš
vidieť, kde má hrob jeho prvá žena? – zaťala.
- Koho žena? – pichla si Bella skoro do oka.
- Goldova. – trafila do čierneho. - ...Kedysi
tu žila a je tu aj pochovaná. Možno preto sa sem náš milý triedny po
rokoch opäť vrátil... – pozrela na ňu zboku.
Ako rýchlo sa vedia zosypať také vzdušné
zámky, domčeky z neviditeľných karát. Ilúzie nepoškvrnenej minulosti
našich vyvolených... a zrazu bum.
Namiesto ľahkej priesvitnej stavebnej hmoty
tu máme tehlu s presnými parametrami, niekedy dokonca celú paletu.
Takže bol ženatý. Žena mŕtva. Rozvod by možno
lepšie padol...Mŕtvu ženu mohol milovať. Môže stále milovať. Žena znamená
domov, alebo aspoň domácnosť. Tu môžu pribudnúť ďalšie tehly –
deti...stačí...aj základy sú už priťažké. Na jeden deň.
- Odkiaľ to všetko vieš ? – zneistela.
- Z archívu. Ja si na exkurziách
nelakujem nechty ako vy s Ruby, ani neomdlievam zo smradu knižnej stariny
ako Ashley a potom nefajčím tajne za budovou... – zahrala Emma excelentnú
puntičkársku študentku. – Dokonca viem ešte niečo. S našim bývalým
triednym Hookom boli spolužiaci... Na výške... – viac jej radšej neprezradila.
„Ale prečo sa v nemocnici tvárili, že sa
vidia po prvýkrát?!“ – pozastavila sa Bella.
- Tu mi niečo nehrá. – pozrela na Emmu.
- CéDéčko našťastie vyplo už pred pol
hodinou. Aj tak nechápem, ako môžeš počúvať Nightwish The Poet And The Pendulum
stále dookola... To ti naordinovala naša matka predstavená? Alebo si zbožšťuješ
niekoho konkrétneho? ... Potom, že si v permanentnej depke....Poď, cintorín ti
urobí len dobre... nech vieš, do čoho ideš... – uškrnula sa Emma a otvorila dvere na Bellinej izbe.
domiceli
teda...neviem ako reagovať :D riadne si ma dostala :D ...ale Maestro Holopainen si napíše song o vlastnej smrti (The Poet and the Pendulum) a Emma zadrie, že cintorín jej spraví lepšie :D ...ale fakt oceňujem, že si to sem dala :) snáď to zaujme aj ostatných čitateľov...ale ešte by som doplnila YT link: http://www.youtube.com/watch?v=r3ntHpYocc0
OdpovedaťOdstrániť:) pekná kapitolka, lepšia ako tie školské :) krásny opis na začiatku ako vždy :)
OdpovedaťOdstrániťcintorín je super - sám o sebe, aj napísaný :D polcólovky mega, teda tá jedna a Emma tiež super :D
OdpovedaťOdstrániť