Mr.Gold ŠTVRTÁ... 12. kapitola TRIEDNI

ŠTVRTÁ...

12. kapitola

Triedni...

1.

   Sterilný zápach nemal šancu získať si ich čuchové bunky, našťastie po pár nádychoch si zvykli natoľko, že ho prestali považovať za obťažujúci. Ľudské telo má túto obdivuhodnú schopnosť, len si už nepamätal, či po ôsmich alebo po štyridsiatich piatich sekundách. Prikláňal sa k väčšiemu číslu a ešte k nej.

   V jej prípade sa mu zdalo, že túto vrodenú obrannú dispozíciu tela stráca. Kedykoľvek bol bližšie ako pol metra, cítil ju. Intenzívne, nenormálne, stále. To už neboli sekundy, ani minúty, to už bolo...navždy?

  Zastal. Zastavila ho vlastná myšlienka.

  Spomalila, prehodila plyšovú potvorku do druhej ruky držiac ho stále nežne detsky za labu a rovnako skúmavo hľadela na neho. Vedieť tak, čo sa mu premieľa po rozume...

  - Pôjdeš prvá, nebudem riskovať, že keď ma zazrie, opäť skolabuje. Prebrali ho z umelého spánku len nedávno. Potrebujem s ním súrne hovoriť. – vysvetlil jej a ukázal na dvere izby. – Skúsim chvíľu mlčať a neprovokovať, potom sa, prosím, nenápadne vytrať... ja neviem, po vodu, na toaletu...to je jedno, chcem s ním byť sám. – pozeral do topánok.

  Nerozumela, ale v jeho prípade si uvedomila, že nemá veľkú šancu odporovať. Dnes je tu za krovie. Prispôsobí sa...alebo...

  Zápach sa vrátil. Izba bola primalá a prístrojov, hadičiek, temna a ťažoby priveľa. Jej vôňa zostala. Stál za ňou, vdychoval ju a viečka dvíhal o poznanie pomalšie. Najradšej by vôbec.

  Spal. Pravú ruku v čudesnej polohe, v akejsi ortéze, či už to bola protéza?! Vyzeralo to v každom prípade  nedôveryhodne. Inak pôsobil celkom zahojene. Následky polícoiu stále neobjasnenej fyzickej inzultácie ešte boli badateľné, na väčšinu priamo poukazovali náplaste podložené obväzmi, prípadne červenšie fľaky po modrinách a hojacich sa odreninách.

  Po špičkách pristúpila a nahla sa nad neho.

  - ..Bella ? Čomu vďačím za túto milú návštevu ? – zašepkal, nie celkom prebraný, zrejme pod vplyvom nejakých sedatív.

  Skoro pozrela na svojho sprievodcu, len v poslednej chvíli to prehodnotila, usmiala sa, natrčila pred neho medveďa, respektíve sa za neho schovala, aby sa jej ľahšie klamalo a polozvädnuté kvety z druhej strany.

  - Sme si povedali s triedou, že sa patrí, aby sme...ale všetkých by nás sem nepustili, tak som tu len...s vaším náhradníkom, novým triednym pánom Goldom...a toto máte od nás...všetkých...- trochu neisto tápala v slovách.

  Tak „náhradníka“ bude asi dlho rozdýchavať...

  Hook sa pohmýril a vzhliadol na postavu v pozadí. S nevôľou. S opovrhnutím.

  - Teší ma, som Gold. – pristúpil k posteli, ale ruku, vzhľadom k situácii, radšej nepodal.

  Nevenoval mu viac na oplátku ani pohľad. Otočil sa k Belle, ktorá medzitým napasovala kvety do v skrinke nájdeného pohára, nemal silu prezradiť jej, že je na moč, a usadila medveďa pred ne, lebo  po chvíli jej došlo, čo za nádobu použila.

  - Tak, čo je nové ? Ako si tam, bezo mňa  žijete? Počul som, že nový triedny je dosť prísny...- usmial sa a žmurkol na ňu.

  - Ešte horší ! Je neskutočne odmeraný, arogantný, sebecký, taký studený psí čumák! – zašepkala, dobre vediac, že ich počuje a pohľadom si preventívne skontrolovala, ako na jej bezprostredné úprimné slová zareaguje.

  Slová, neslová, Hook však z jej pohľadu na neho a zo spätného  mužovho vyčítal razom oveľa viac. Zhrozil sa. Neveriacky si ešte raz preveril svoj autentický zážitok...Nemýlil sa. Chémia medzi týmito dvoma, bola neodškriepiteľná.  "Lásku a kašel neschováš..." Dievča, dievča, kam sa to rútiš ?...

  - Na chvíľu odbehnem. Nájsť nejakú vázu,  aby sestričky neprskali, že som použila...toto...- narovnala sa a rýchlo opustila izbu.

  Hľadeli na zabuchnuté dvere obaja chvíľu mlčky.

  - Ak jej ublížiš, vlastnoručne si ťa podám, pán Gold ! – zasyčal s bolesťou Hook.

  - Ja by som sa s „rukami“ moc nerozhadzoval. Ako vidím, zostala ti posledná... – zatiahol ironicky a tváril sa, že mu narovnáva vankúš.

  - Aj tak si na zozname, hneď za tou sprepadenou ženskou, čo ma takto doriadila! – chrčal ďalej zrenený muž na posteli, ledva premáhajúc bolesť a rozhorčenie. – Čo tu vlastne chceš?! Po toľkých rokoch! – sťažka dýchal.

  - Počkať, chceš tvrdiť, že za tvoj stav mám poďakovať nejakej sukni ? – začudoval sa Gold.

  - Hovoríš, akoby si v tom nemal svoje odporné prsty! -

  - Nie, že by som nerád... – naklonil sa až k jeho tvári. - ...ale nikdy by som sa neznížil k takejto úbohosti, drahý Hook. Aj keď netvrdím, že info o tom, že ťa niekto skoro prizabil, ma nepotešilo....a neprišlo mi to vhod...-

  - Čo chceš odo mňa? Minulosť už nevrátiš...- povedal Hook skoro pokojne.

  - Nechcem vrátiť minulosť. Chcem vrátiť len syna ! Na ničom inom mi už nezáleží! – prižmúril oči a nechal ich zabodnuté v jeho.

  - Ani na nej ? – pousmial sa Hook a mykol bradou k dverám.

  - Do toho ťa nič! – dostal odpoveď.

  - To sa mýliš ! Tie decká vyrastali a dospievali pred mojimi očami sedem rokov. Poznám ich lepšie ako väčšinu z nich ich vlastní rodičia. Nedovolím, aby si ona zbabrala život s takým zatratencom ako si ty...Veď by si mohol byť jej otcom !... – snažil sa nadvihnúť sa na posteli do polosedu rozhorčený bývalý Bellin triedny.

  - Možno aj dedkom. Závidíš? Žiarliš?! Zato, že ani tebe to s Milah nevyšlo ? Pokiaľ viem, opustila ťa. – zarypol.

  - Nevieš nič... Ale dobre. Poviem ti celú pravdu, dokonca ti možno pomôžem nájsť toho tvojho spratka, ak mi za to sľúbiš, že jej dáš pokoj! Ruky preč, od nej, krokodíl! – vytiahol starú prezývku.

  - Beriem. – odvetil bez rozmýšľania.

  Rozprával pomaly, rozprával ťažko...nesúvisle... trhane, ale postupne vyskladal celú mozaiku príbehu, kde všetko do seba pekne zapadalo. Takmer. Všetko.

  - ...celý čas trpela, že syn zostal s tebou. Potom, keď sa nám podarilo si ho vysúdiť, sa všetko paradoxne len zhoršilo. Jej choroba sa zhoršila...nevedel si to?! Netušil si, že od narodenia má srdcovú vadu, že ? Keď Bae zlákala partia a vymkol sa nám z rúk, nemala dôvod sa ďalej liečiť a vzdala sa...Nakoniec opustila aj mňa... Vraj, aby mi viac neubližovala a nemusel som sa dívať, ako umiera. ..Kým som ju našiel v tom podradnom sanatóriu, na konci sveta,  stratila veľa času. Čas nevrátiš, krokodíl...A pokiaľ ide o Bae... Videl som ho na pohrebe, pred desiatimi rokmi...potom ešte asi dvakrát pri jej hrobe. Nedal si nič vysvetliť. Bol zatrpknutý, nenávidel všetko, mňa najviac...a teba tiež. Vyhrážal sa mi ...Ale zmizol z mesta... – odmlčal sa.

  - Takže si ho desať rokov nevidel...- zopakoval sklamane Gold.

  - Omyl. Tá dlhovlasá mulatka s tým plešatým komplicom neboli iba nešťastná náhoda...V nesprávny čas na nesprávnom mieste...ako sa to snaží uzavrieť polícia...Videl som ho. Tam... Stál v pozadí... Tvoj Bae! – vychrstol nenávistne.

  - Ten opis mi sedí na dvoch týpkov, ktorých som nedávno videl v miestnom pajzli...- zamyslel sa Gold nahlas. - Už tuším, kto bol tým tretím z ich partie...- dopovedal tichšie.

  V izbe zostalo ticho. Odporné, vtierajúce sa ticho, ticho ktoré otravuje a dráždi.

  - Nezabudni, čo si mi sľúbil. A...myslím si, že si zaslúžim aj nejaký ten bonus navyše... za rodinnú loajálnosť...  Mohol by si tej ženskej rozbiť hubu za mňa, krokodíl?! Aj jej kamošovi...- poprosil Hook a myslel to vážne.

  Odchádzal. Vo dverách sa zrazil s Bellou, nešetrne ju zvrtol a vystrčil na chodbu. Očividne nemal problém pribuchovať pred ňou sústavne dvere.

  Stála zas vonku zamračene prebodávajúc tieto  biele očíslované, ale cítila sa rovnako, ako pred jeho vchodom.

  - ...ďakujem, že si Bae neudal... Slovo dodržím... – rozlúčil sa Gold ticho a vyšiel.

  - ...nemysli si, že to robím pre teba, krokodíl...to len  kvôli nej...pre Milah...nech už má pokoj... – zašepkal ešte Hook za odchádzajúcim.

  Vidiac stáť pred dverami, čo sľúbil... dlhé nohy, hebké vlasy a tú vôňu...najradšej by sa bol vrátil a nadiktoval Hookovi číslo na políciu.

  Bolo neskoro.

domiceli