Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII, kapitola 84. KNIHA

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola 84

Kniha

   Ochladilo sa. Vietor sa zhlbša nadychoval a dával si záležať, aby ani dúšok nevyšiel nazmar. Malé plachty od zimy trepotali celými plochami a veľké sa striedavo vzdúvali a pľaskali nepoddávajúc sa tak ľahko výkyvom počasia.

  Henry si rozprával akoby sám pre seba a vyzeral, že mu to nevadí. Emma si zimomravo šúchala obe ramená a krátka bundička sa ako plachty odspodu občas nadula a prefúkla jej okolie pása.

   - Ľadvinová kolika je ešte len to pravé potešenie popri morskej nemoci. – premeral si ju Hook, postrčil ju vedľa Neala ku kormidlu prilepiac jej dlaň na miesto, ktoré predtým zohriala jeho ruka.

   Zmizol kdesi v podpalubí.

   Po chvíli sa vrátil s plášťom zgúľaným pod pazuchou a so zvláštnym koženným vrecúškom zaveseným na háku.

  Plášť rozprestrel nad Emmou, jedným koncom prikryjúc aj Neala a viac sa o nich nestaral, hoci na prvý pohľad sa s nepoddajným kormidlom obaja dosť trápili.

  Vykročil smerom k Belle a Henrymu.

  - Počuj chlapče, ústa ťa ešte nebolia ?  Ja som ti zvyknutý skôr na spev námorníkov, aj keď je falošný, alebo úplné ticho, aby som počul dupot nožičiek mojich priateľov potkanov a ich šuchotanie fúzmi. Vieš, podľa toho sa dá dosť veľa zistiť o prípadnom prichádzajúcom nebezpečenstve. Ale tvoj hlas mi akosi neumožňuje dôkladne sa sústrediť...Tak som sa chcel spýtať, či vieš aj písať ? – pozeral na vyľakaného chlapca zvrchu prísne ako pravý kapitán.

  - Ja ? Jasné, že viem ! Každý u nás vie !...- vyjachtal  Henry.

  Bella sa ani nepohla. Rozhovor ju nezaujímal rovnako, ako predchádzajúci monológ.

  Pirát si kvokol a pozrel Henrymu rovno do očí. Po chvíli však medzi ich pohľady strčil svoj hák. Henry sa cukol a udrel si hlavu o sťažeň. Hooka to zamrzelo, nechcel ho ani vyľakať, ani mu ublížiť.

   Kým si šúchal buchnutú hlavu rozhojdal vrecúško na háku a naoko nezaujato spustil.

  - Toto som predchvíľou našiel v kajute po jednom námorníkovi. Myslím, že sa volal Mr.Smee...alebo tak nejak. Nebol to dobrý námorník, ale bol dobrým kšeftárom. Čokoľvek – ktokoľvek potreboval, vedel zohnať. Fakt, čestné pirátske... – skrútil čudne prsty a zdvihol ruku nad hlavu.

  - Poznám ho ! – usmial sa Henry.

  - To ti neverím ! – podpichoval smiešne Hook.

  - Jasné, že ho musím poznať, je predsa tu, v mojej rozprávkovej knižke ! Tu sú všetci...Tak je tu aj on ! – potešil sa a chamral zo seba vak, ledva z neho dolujúc masívnu starodávnu knižku s riadne poškodeným obalom.

  Bella spozornela. Otočila pomaly hlavu a spýtala sa.

  - Naozaj sú v nej všetci ? Aj...ja a ...môj príbeh ? ...Aj toto dobrodružstvo ?... – natiahla s nádejou  ruku smerom ku knihe.

  Henry zosmutnel.

  - Si tu ty, aj pán Gold, aj Hook a Emma a všetci, čo zostali v Storybrooku...všetci naši kamaráti...ale toto dobrodružstvo... v knihe nie je.... – mykol plecom a smutne skrivil kútiky úst.

   Tak veľmi by Bellu chcel potešiť.

  - Hm, hm...- upozornil na seba Hook. – Práve o tom som chcel s vami dvoma hovoriť. – začal vážne. – Toto tu je  atrament a pierko. Už je zaostrené, stačí namočiť a iste nájdeš v tej knihe nejaké voľné stránky, kde sa bude dať dopísať nový príbeh...Čo ty na to ? V mojej kajute sa už svieti, je tam teplo, aj čosi pod zub som nachytal, tak sa vy dvaja pekne zbaľte a ráčte prijať moje pozvanie. – narovnal sa a ponúkol Belle svoju ruku, aby jej pomohol vstať.

  Na tvári sa jej zjavil nepatrný náznak úsmevu. Ruku síce neprijala, ale radšej objala Henryho okolo pliec a spolu zišli dolu, do podpalubia nesúc si vrecúško s písacími potrebami ako vzácnu relikviu.

  Hook pocítil čiusi ruku na pleci.

  - Ďakujem ti, za oboch. – povedal Neal a potľapkal piráta.

   Od kormidla sa usmievala aj Emma.

   Iba Hook bol na rozpakoch. Nevedel, či to bol dobrý nápad, vracať im spomienky týmto spôsobom. Či nebolo lepšie vysadiť ich na mólo s čistými hlavami, aby mohli začať nový, ničím neovplyvnený život. Naozaj nevedel...

domiceli

Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., kapitola 83. ÚTLM

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola 83

Útlm

   Loď sa kĺzala po hladine, akoby ani nemala ponorenú žiadnu svoju časť. Ľahká a vydaná napospas vode a vzduchu. Ale voľná, slobodná, s pevnou, aj keď krehkou vierou, že tam niekde za horizontom, čaká na ňu nový svet...Nakláňala sa na bok, vietor sa jej opieral do plachiet, sťažne  vŕzgali svoju monotónnu melódiu lanám.

   Plavba bola pokojná, ale vnútra posádky prežívali každé svoje vlastné poryvy.

  - Myslíš si, že je OK ? – obrátil sa Henry na Emmu, namotávajúcu lano okolo lakťa s obavami.

  Zahľadela sa na ženu opretú o sťažeň s hlavou stále vyvrátenou smerom, odkiaľ vyplávali.

  Jej letargia im naháňala strach. Už celé hodiny, ako sa zjavila na korbe, prešla okolo nich, nepovedala ani slovo, neplakala, nič sa nepýtala, len si sadla na kopu vriec a mĺkvo zízala kdesi späť.

  Rešpektovali ju, aj jej smútok a bolesť, ale báli sa, že sa muselo stať čosi hrozné, čo poznačilo ju a bude to mať následky aj pre nich. Ale nepýtali sa.

  - Choď za ňou a rozprávaj, Henry. Potrebuje počuť, že sme tu a máme ju radi. Nedaj sa. Aj keď sa ti bude zadať, že nepočúva, snaž sa ju trochu  rozptýliť. – naklonila sa k Henrymu a rozprávala sa s ním ako rovný, s rovným.

  Chlapec vážne pokýval hlavou, že je mu to jasné a dôležito vykročil. Sadol si tesne k Belle.

  Monotónne sa hrala s dlaňami. Prechádzala prstami po jednej, potom druhou rukou po tej prvej, po hánkach, po dlani, hore dolu prstami. Chvíľu na ňu hľadel a hľadal akýsi systém v jej pohyboch. Snažil sa ju napodobniť. Naladiť sa na jej vlnu, ale jeho dotyky šteklili a zdali sa mu smiešne.

  Aj Emma sa pousmiala. 

  Až v takýchto okamihoch si uvedomovala, o koľko prišla, keď sa ho ako novorodenca vzdala. Závidela Regine, že mohla sledovať jeho pokroky, jeho rast a detstvo. Ona sa o to sama pripravila a teraz ho pokladala za „malého dospeláka“ Zdal sa jej múdry, chápavý, empatický...možno viac, ako mnohí dospelí.

  Pozrela automaticky na druhú stranu, smerom ku kormidlu, kde stáli Hook a Nealom a o niečom sa zas zanietene...hádali.

  Pripadal si ako Fénix, čo vstáva z popola. V rozprávke to vyzeralo tak pôvabne, jednoducho a teatrálne.

„Ale ten bol aj dakus krajší, a hlavne nemusel vstávať ráno o pol štvrtej !“ neodpustil si sarkazmus ani na svoju osobu. Ledva sa zviechaval zo zeme. Cítil sa vyčerpaný, unavený, zničený fyzicky aj duševne. Keby aj mal krídla, iste ich len ťahá za sebou ako oceľové väzenské gule.

   Znechutený zdvihol ruky, na ktorých už ako-tak mohol pohnúť prstami, hoci po každom pohybe zaťal od bolesti zuby, hore pred oči.

   Bolelo ho, ako dvíhal viečka a zabolelo ho aj poznanie, že vidí...len tmu. Čiernu, antracitovú, tmavosivú...V prvom momente si pomyslel, že ešte nesvitá, ale ono nesvitalo ani o hodinu, o dve... Slnko mu už pálilo na vrch pliec...a stále bola tma...

  Zastrel viečka. Bol by sa aj rozplakal sebaľútosťou, ale mozog zatiaľ nenašiel slzné kanáliky...a nájsť mu čokoľvek iné, najmä centrum akýchkoľvek spomienok, mu striktne razom zakázal.

  Potreboval sa rýchlo pozviechať, aby svoju misiu doviedol do úspešného konca. 

 Obrnil si srdce, zasypal ho kamením a nedovolil preniknúť ani vzlyku z neho...ešte bude mať čas na smútok...celý život...celú večnosť.

  S ťažkosťami sa konečne postavil. Chvíľu stál a počúval zvuky miesta. Stromy, kríky, kamienky pod nohami...kamene zámku. Pohol sa smerom k nim s rukami pred sebou..

  „Biela vychádzková palica mi nebude ladiť k obleku...“ predstavil si sám seba.

  Dlaň ruky po niekoľkých krokoch narazila na múr. Už stál.

  „To je dobre...to je dobre...“ Šmátral kúsok po kúsku v snahe zistiť, pred ktorou časťou obydlia sa nachádza. Podkýnal sa o posledné trosky, zabáral do blata a sutín, triafali ho dohora sa dvíhané časti. Brušká prstov a dlane mal už úplne nanovo zodrané, kým našiel portál s vchodovými dverami. Namiesto nich tam bola ešte diera.

  Prekročil pomyselný prah.

  Ovial ho chlad. Konečne. Aspoň toto spodné podlažie už stojí. Zároveň ho vyľakalo poznanie, že Regina s Corou už môžu byť vyslobodené zo sutín a môžu číhať kdekoľvek...a on ešte nie je pripravený...

  Tma bola neznesiteľná. Celý život mal pocit, že všade okolo neho je len tma...teraz mohol s určitosťou tvrdiť, že je !

  Srdce sa pokúsilo vyhrabať sa, ale rázne to zamietol.

  Zmobilizoval všetky svoje chabé sily a skúsil nastaviť okolo seba ochranné vákuum. Ale nedokázal predpokladať, do akej miery sa mu to podarilo. 

   Radšej skúsil neviditeľnosť. Tak bude v bezpečí. 

   Aspoň na čas, kým sa mu zranenia nezahoja, bolesť popálenín neustúpi a jazvy nepokryjú celé telo, tvár aj dušu.

domiceli

 

Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., kapitola 82. SPÚŠŤ...

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola 82

Mlčanie

   Udýchaná hľadela na spúšť pred sebou. Prach z trosiek sa miešal s dymom spáleniska a plazil sa pri zemi, smerom hore strácajúc už svoju silu. Len odporný zápach smrti sa vznášal v jeho čiastočkách. V záhrade nezostal jediný živý kvet, strom ani krík. Dotlievajúce pahýle trčali k nebu zlovestne ako čierne zuby, vrstva popola prikryla chodníky, hriadky sa rozmočili...Obraz skazy dopĺňala začínajúca tma a biely mesiac, ako vysušená lebka v kostnici nemo hľadel dolu, nahrádzajúc svetlo.

  Dívala sa na miesto, kde kedysi stál obrovský rozložitý strom s vtáčím hniezdom...Ten strom...Ich strom.

   - Ako si to mohol dopustiť ?! – zašepkala vyčítavo smerom k nebu, ale počulo ju len doráňané telo, čo ležalo opodiaľ a bolesťou mu stislo srdce.

  Ticho a nehybnosť ju začínali desiť. Bola v šoku...

  Rozum len pomaly skladal mozaiku udalostí a chvíľu trvalo, kým sa jej vrátili všetky zmysly na správne miesta a začala reálne vnímať kalamitu okolo.

  - Rumpel ! – vykríkla a vrhla sa na kolená k nemu.

  S trasúcimi sa rukami brala nežne do dlaní jeho spálenú tvár. Rany na nej boli hrôzostrašné. Vrchná vrstva kože sa odlupovala, pľuzgiere naplnené zasychajúcou krvou a čierne čmuhy...celá tvár, tvár, ktorú pred pár hodinami láskala bozkami bola jedna veľká rozmokvaná rana.

  Najhoršie bolo vzhliadnuť mu do očí... V jamkách sa chveli obhorené viečka celé polepené a sčernené. Bála sa ho aj dotknúť, aby mu nebodaj nespôsobila ďalšiu bolesť. Načahovala k nemu len ruky a vždy ich strhla späť nenájduc miesto, kde by ho mohla aspoň pohladiť.

  Dýchal len plytko, trhane, každý nádych mu viditeľne spôsoboval bolesť stále nanovo sa otvárajúcich rán.

  Snažila sa upokojiť, aby ho nevyľakala, lebo to, čo videli jej uslzené oči, vôbec nevyzeralo dobre.

  Nielen tvár, ale aj väčšina tela bola spálená, na niektorých miestach až ku kosti a pľuzgiere rozsiate na zvyšnej časti tela zahryzli sa prihlboko do kože spôsobujúc chrasty tam, kde narazili na krvavú ranu. Niekde krv ešte tichúčko tiekla, inde sa zmenila na škaredú rozmokvanú škvrnu nalepenú na mieste, kde kedysi bola koža.

  - Prečo ?! – spýtala sa nešťastná. – Prečo si sa vôbec nebránil ?... Prečo si nebojoval... – kývala nechápavo hlavou.

  Nikto jej neodpovedal.

   Na palube stál do diaľky zahľadený  muž. Pozeral prísne.

  Emma stála opodiaľ, jedným okom nespúšťajúc z lode nadšeného Henryho z dohľadu a druhým sledovala Hooka. Stále si nebola na istom, či mu môže bez výhrad veriť.

  - Prečo nedvíhame kotvy ? – spýtal sa aj za ňu netrpezlivý Neal.

  Hook sa na neho pozrel a napriek istým sympatiám z minulosti videl, že kedysi dôverčivý, úprimný mladík s naivnými očami dozrel v ostrieľaného, nedôverčivého muža so sklonom k pesimizmu. V jeho prípade  k nevyčerpateľnému.

  - Ešte nie je kompletná posádka. – precedil pomedzi zuby pirát.

  - Vedel som to !... Zapredal nás Core s Reginou ! O chvíľu ich máme na krku ! – začal Neal rozhadzovať rukami.

  Hook po ňom vyštartoval a pribil ho o sťažeň, až mu vyrazilo dych.

  - Som pirát, ale slovo, ktoré som dal, nikdy neporuším !... Nikdy ! – uvoľnil zovretie a vrátil sa na provu, akoby niekoho čakal.

  Emma si stala s ním roveň. Pozrel na ňu a odpovedal jej bez toho, aby vyslovila otázku.

  - Bella. –

  - No, to určite ! ...Už vidím, ako sa môj fotrík vzdáva svojej najnovšej hračky ! – nedal si povedať prostoreký Neal.

  Hook zhovievavo radšej prižmúril obe oči a sklonil hlavu. Mal slabosť pre tohto „veľkého chlapca“, tak sa len nadýchol a vysvetlil.

  - Musí prísť sem... Ak žije, nedopustí, aby sa nenalodila... Je to zložité, ale tu nemá šancu ...To, čo pre ňu...pre vás všetkých urobil, možno nikdy dostatočne neoceníte, ale ja už mám za sebou niekoľko životov a druhého muža ako on, by som len ťažko v nich našiel...Aj ON je len človek, a má srdce...zranené, skúšané...ale veľké. Ja som mu odpustil. Snáď to niekedy dokážete aj vy... – pozrel na Neala ako prevracia oči a vzdychol.

  - Čas stále beží pospiatky ? – spýtala sa s obavou Emma.

  - Tu na palube nie, ale zráta vám to hneď, ako vystúpite na mólo v Storybrooku.-

  - To znamená, že si nič z tohto dobrodružstva nebudeme pamätať ? – preškrtla Emme čelo kolmá vráska.

  - Nič. – uzavrel sucho kapitán a ďalej rozprával akoby od veci, sám pre seba a diaľke, do ktorej s obavami hľadel. – ...vzdal sa syna, hoci celý život zasvätil jeho hľadaniu...Vzdá sa lásky, aj keď to bolo po prvýkrát, že bola k nemu na pár chvíľ prajná...Zrejme nikdy neuvidí vyrastať svoje deti...A bude žiť s vedomím, že všetci vy, ktorých teraz zachraňuje, nebudete mať nijaké spomienky na neho...Nijaké....Ale on si bude pamätať každý detail, ktorý stratil, každý okamih, čo mu osud vzal,  každú chvíľu, o ktorú ho pripravil... Smrť za živa...- smutne zohol kútiky úst  nebezpečenstvom ostrieľaný pirát a pozrel na Emmu, či ho pochopila.

  - Bella ho nebude chcieť opustiť... – preložila Emma do svojho ženského ponímania Kráskino položenie.

  - Nemá na výber...Inak zabudne, že ho vôbec poznala a ...príde o deti...Jeho deti...Čas cúva pospiatky, už teraz ste všetci o pár hodín mladší, hoci to necítite...budete o pár dní, možno týždňov...Neviem...Ani ja neviem, koho vyložím v prístave v Storybrooku...Nám sa čas nevracia...mi ho strácame... – uzatvoril nervózne.

   Jeho výdych znel ako slová. Nahla sa k nemu nižšie a zatajila dych, aby počula.

  Počula.

  Akosi nešťastne vyslovoval dookola jej meno.

  - Bella...Bella...Bell...- ticho, takmer nečujne, chrapľavo a bolestne, potom započula aj zvyšok vety. - ...ponáhľaj sa...už je čas. -

  Nerozumela jej.

  Z očí jej vypadli dve veľké slzy rovno na jeho líce. A potom ďalšie a ďalšie...

  Keď zdvihla viečka, trhlo ňou.

  Na mieste, kde dopadli, sa jeho koža začala znovu obnovovať.

  - Budem plakať celé dni a noci, aj do konca svojho života, len aby som ťa uzdravila ! – roztriasla sa poznaním, že jej magická moc nie sú len zdvíhajúce sa konáre, voda v guli, ľad a piesok...že dokáže oveľa viac. Zachráni ho ! Vylieči ! Opäť bude zdravý a budú spolu šťastní !...

   Plakala od šťastia.

  Jeho popraskané pery sa po chvíli opäť ozvali.

  - ...utekaj, Bella !... Ponáhľaj sa !... Už na teba čakajú ! ...Musíš ísť... – šepkal nešťastne a prosebne.

  - Nie, nie, nie ! Nikam nejdem.... Už ťa nikdy neopustím ! Nikdy ! Zostaneme spolu navždy! – bránila sa a preklínala svoje nedokonalé oči, že slzia tak málo.

  - ...musíš...sľúb mi to zlatko, že pôjdeš...že sa vrátiš...domov ! – prosíkal.

  - Ja som doma.... Tu je môj domov. Tu, s tebou, láska ! – odporovala.

  - Bella ! – povedal ráznejšie. – Pozri sa okolo seba, miláčik...musíš to vidieť...pozeraj...- zaprosil znova.

  Zdvihla tvár a poobzerala sa. Kým cez vlhké oči niečo uvidela, chvíľu to trvalo.

  Potom však od prekvapenia skoro omdlela.

  V záhrade bol šum. Všetko sa hýbalo, všetko, akoby ožívalo. Stromom sa vracala kôra, konáre aj listy...z chodníkov mizlo blato, voda tiekla k bráne, kamenné kvádre zámku sa vracali do múrov...

  - Čas plynie pospiatky...- povedal, keď pridlho mlčala.

  - Čo...čo to znamená ?!... Bude opäť boj...?!- spýtala sa vystrašene.

  - Nie, o to sa postarám. Kým zámok povstane, budem aj ja vyliečený. Vidíš ten zázrak.... Iba úprimná kvapka slzy z lásky to dokáže. Viem, že ma miluješ...A stačila jediná tvoja slza, takže už nemusíš plakať. Nikdy už nesmieš plakať !... Ja sám  počkám  na nemilú návštevu tam...v pevnosti. Tam mám svoju moc...tu som len smrteľníkom. – pomaly zdvihol očividne vyblednutú ruku, z ktorej postupne mizli pľuzgiere i obhorené miesta.

  - Počkám tu s tebou a budeme bojovať spolu ! – povedala rozhodne.

  - Ty musíš ísť. Musíš byť na lodi skôr, kým čas opäť zastavím...inak sa mi stratíš v jeho prúde...ty...aj naše deti, Bella ! Urob to, prosím, pre ne ! Zachráň moje deti ! ...prosím...- zašepkal.

  Teraz jej došlo.

  - ...zabudnem na celu...na náš strom...na...- rozplakala sa ľútosťou.

  - To sú len malé obete, ktorými zaplatíš za svoju...-

  - Nerozvážnosť ! – dokončila. – Prečo som ťa len neposlúchla ?! – vyčítala si.

  - ...lásku !...- dokončil on sám. – Ak sa poponáhľaš, stihneš to včas...To, čo je skutočne dôležité ti zostane v srdci a hlavne pod ním, Bella. Naše deti...zachráň, prosím, naše deti ! Nesmú sa narodiť v začarovanom lese ! Musia z nich byť ľudia ! Obyčajní ľudia ! Smrteľní, ale so skutočnými srdcami, citmi, životmi...len to je ozajstné šťastie ! Nie moc, nie mágia a čary !!!...Prosím, Bella ! Urob to pre naše deti...Urob to pre mňa...nechaj mi aspoň tú nádej, že niekde ďaleko odtiaľto si moja rodina bude žiť v pokoji a šťastne...- strácal dych aj hlas.

   -  Ale čo ty ?...Čo bude s tebou ?!...- spýtala sa nešťastná.

  - Ja som Temný pán.. Môj osud je dávno predurčený...-  odmlčal sa. – Ponáhľaj sa, láska,...už je najvyšší čas...- zaprosil znova zúfalo.

  Priložila ústa na jeho stále popraskané torzá pier a zas ho popálili jej horúce slzy.

  Vedel, že je to naposledy.

  Vstala, sťažka preglgla a kývla rukou.

  Zmizla vo vôni znovuzrodeného stromu, z ktorého sa ozvalo sotva počuteľné vtáčie švitorenie.

   Dnu v srdci sa mu zúfalo od stien svalu odrážali horúce trpké  vzlyky, ale vedel, že to, čo urobil, bolo správne...

domiceli

 

  

 

Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., kapitola 81. NA JEDNEJ LODI...

...tak a po BONUSovkách sme tu s ôsmou sériou tohto fanfiku. 

Ďakujem Evuš za obrázok a prajem príjemný čitateľský počin... 

 

Obchodné tajomstvá VIII

kapitola 81

Na jednej lodi...

  Pred ním sa do výšky vyťahovali atypické konštrukcie Regininho extravagantného paláca. Ničím nepripomínal nič, možno iba vyschnuté obrie pavúky vykotené v kútoch so skrčenými nohami dohora, ako ich ohodnotil Henry, keď sa na úteku obzrel. Len deti majú fantáziu, ktorá nájde aj nemožné v úplne nudných pragmatických veciach.

  Vopred vedel, že nemá už význam tam chodiť, táto hrôzostrašná pevnosť bola prázdna.

  Správne predpokladal, že Neal s Emmou si to namieria rovno k jeho lodi. Neal vedel, ako ju kormidlovať.

  Teraz bolo dôležitejšie, aby bol pri nej skôr. Nerád by o ňu len tak prišiel. Život suchozemca mu už liezol krkom.

  Stále skrytá Coriným zneviditeľňovacím kúzlom bola bezpečne zakotvená medzi skalami.

  - Voľakto tu tvrdil, že je to ľahšie ako riadiť motorku... – hneval sa Neal na priveľké čižmy, ale zbytočne dupkal, šúchal podrážkami a odrážal sa ako na kolobežke, tento magický vynález sa viac do pohybu nedal.

  Henry neveriacky zízal na smiešny tanec tohto čudného cudzieho ufrfľaného chlapa, čo ho s mamou prišiel zachrániť, ale páčilo sa mu, ako verí v čary. Nie všetci dospelí to dokážu...

  - Prepáčte, ja by som vám vedel pomôcť, je jedno také zaklínadlo...písalo sa o ňom v mojej rozprávkovej knihe... ale načo potrebujete byť o sto míľ ďalej od tohto miesta. Je tam niečo zaujímavé ? Ideme tam na výlet ? Ja mám rád výlety... – otočil sa radšej na Emmu.

  - Nie, Henry, ideme domov... A ujo si myslí, že sa tam dostaneme pomocou sedemmíľových čižiem. Nechce sa mu totiž kormidlovať loď !-  zahlásila naštvaná žena, lebo detinské Nealove pokusy ju už prestávali baviť.

  - „Ujo“ ?! ... – vyvalil oči chlap v čižmách, ale zo zamračeného pohľadu ženy pred ním, čo zúrivo porcovala akýsi úbohý list na tisíc kúskov pochopil, že nie je čas na filozofovanie o rodine.

  - Loď ?! My sa budeme plaviť loďou ? Skutočnou loďou ?! – nadchýnal sa chlapec a začal okolo nich skákať ako opička nedočkavý, kedy už vyrazia. – Ale loď musí byť na mori...Kde je tu prístav ?!... Mami, prosím, poďme už...Čo ak vypláva bez nás...- prosíkal roztržitý.

  - O jednej by som vedel. – ozvalo sa od neďalekého stromu.

  Kapitán opatrne našľapujúc vyšiel zo svojho úkrytu a s rukami za chrbtom, aby Henryho nevyplašil svojím hákom, si zastal kúsok od nich.

  - Hook ! Ako si nás našiel ?! – stal si pred Henryho obranne Neal a aj Emma vyskočila a chytila chlapca za plecia.

  - Posiela ma váš otec, Baelfire ! – pirát zámerne zvýraznil meno, ktoré vyslovil. – Požiadal ma, dokonca poprosil, aby som vás – jeho rodinu,  odviezol do bezpečia...A ja som mu to sľúbil. – dodal.

  - Tak z tvojho prehovoru som ochotný uveriť akurát tak spojkám a predložkám ! – pokýval hlavou Neal.

  - Tak si pokojne počkám, kým z teba bude opäť malý chlapec. Vtedy si mi veril...- ukázal Hook na miniatúrne útržky listu, ktorý pred chvíľou trhala Emma.

  Tie kúsky sa spomalene približovali jeden k druhému, sceľovali sa a nepoškodený list vzlietol na konár a tam sa sviežo zakýval. Aj iné listy sa kde-tu zdvíhali zo zeme a vracali sa späť do konárov...

  - To je kráááása...zvolal nadšený Henry a točil sa medzi stúpajúcimi listami a do zeme sa vracajúcimi bylinami pod nohami.

  - Tak si to užívaj chlapče, kým z teba nebude len nepatrná smietka a nevrátiš sa niekde tatkovi medzi nohy ! – ukázal pokojne smerom na Neala.

  - Hook ! - zhrozila sa Emma.

  Už nebol čas na ďalšie slovné prekáračky.

  - Váš ctený svokor spustil časomer pospiatky, aby vás mohol dostať späť do Storybrooku, do bezpečia, lebo fazule na prechod portálom ani Klobučníkov klobúk nemáme. Ak sa nestihneme nalodiť, môže sa stať, že tam dorazíme ako kojenci a na to moja loď nie je veľmi prispôsobená. Kormidlo je trochu priveľké...Tak vysvetlite rýchlo svojmu partnerovi, aby prestal hľadať dôvody prečo nie a konečne pochopil, že ja a neutrálna paluba mojej lode sme vaša jediná nádej ! – obrátil sa na ňu s vážnou tvárou.

  - Neal, Hook má pravdu. Ja poznám, kedy ľudia klamú... Aj keď, ohľadom teba som zlyhala... – doložila.

  Hook vzal Nealovi čižmy, obul si ich, pokynul ostatným, aby prišli čo najbližšie k nemu a aby urobil radosť Henrymu pošepkal mu:

  - Moja loď sa volá Jolly Roger a teraz je na tebe, aby si vyslovil tajomné zaklínadlo pre tieto čižmy... – žmurkol a zatváril sa dôležito.

  Henrymu zaiskrili oči nad takým vážnym poslaním a hrubým hlasom zvolal:

- Hop, čižmičky sto míľ, na loď Jolly Roger !

 

domiceli

  

Druhý BONUS Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII. ÚTOK

Obchodné tajomstvá VII

Druhá BONUSová kapitola

Útok

    Už ho nevidel, ale okno, kým slnko nezapadlo, mu aspoň dodávalo nádej, že to svetlo tam vonku bude svietiť aj pre neho, že Hook splní, čo sľúbil.

   Vízie mu v poslednom čase prinášali čoraz tmavšie a tmavšie skladačky do stále neznámeho obrazu. Bál sa to priznať, ale mal strach. Skutočný strach.

   Kým bol sám, tento pocit eliminoval na minimum a takmer sa mu svojím neľudským prístupom podaril vykoreniť...ale teraz...teraz je všetko iné.

    Strach o Bellu, Bae a vlastne celú rodinu...Má rodinu. Bože, to je pocit, ktorý nenahradí nijaká mágia, žiadne čaro nie je mocnejšie ako tento pocit...a predsa ho premkol strach...Nie o seba. Strach o jej, o ich budúcnosť.

   Oprávnený.

   Cítil, že pred múrmi opevnenia už stoja ONY. Regina s Corou...pripravené zničiť ho.

   - No len poďte, drahé priateľky... Už tu na vás netrpezlivo čakám...- zašepkal a skôr ako sa otočil a zmizol v dyme, vyrazilo mu dych.

  Zúfalo sa zaprel o okenné rámy a kŕčovito zaboril do dreva prsty, až ho zaboleli.

   Po chodníku zo zadnej časti pevnosti, tam, kde v podzemí boli kedysi hladomorne a väzenie, si  odhodlane vykračovala žena v bojovom ustrojení...

  - Bella ! – vyšlo mu z úst priškrtene a obe kolmé vrásky nad nosom zvlhli studeným potom.

  „Čo teraz ? Netuší, že sú len pár krokov od nej...Čo teraz...ako jej mám pomôcť, keď tam vonku je zo mňa iba obyčajný človek...“

  Nebol čas myslieť na to, „čo teraz ?!“ . Tam vonku si do náručia istej smrti pokojne vykračovala jeho láska. Jeho srdce...jeho život, nádeje, budúcnosť...

  Zmizol z okna, objavil sa vo vestibule a prudko roztvoril bránu zámku bezhlavo vybehnúc smerom k nej.

  Z opačnej strany sa pomaly, ako šelmy na love blížili Ony. Po pár krokoch sa pohli vždy o malý krôčik od seba vytvárajúc medzi sebou ohnivý pás, ktorý ako horiaci ostnatý drôt krútil sa a vytváral akúsi sieť, z ktorej už nebude úniku.

  Bella zastala a vytiahla čosi zo záhrenia.

  Vystrela obe ruky vpred a potom ich opäť stiahla. Zo zatvorenej brány vzadu, ktorou prenikli ľahko, ako ona z väzenia, sa od lesa vyvalila masa vody, štvorcami mreží rozprsknutá na stovky prúdov, ktoré vrazili do ohnivej siete zozadu. Oheň s vodou sa syčiac pustili do vzájomného súboja. Všade za rozvinula hustá, horúca para, ktorá skryla všetko v najbližšom okolí.

  - Bella ! Nié ! ...Bella, prosím, ustúp rýchlo späť do zámku...iba tam ťa môžem chrániť ! Iba tam si v bezpečí ! ...Bella ! – kričal zúfalý a dezorientovaný na všetky strany, ale nikoho a nič nevidel.

   Všade syčala para, pukotal oheň a pískali dopadajúce uhlíky, torzá horiacich stromov a kríkov.

   Vriace čiastočky pary prisávali sa mu na kožu a vytvárali boľavé popáleniny a pľuzgiere. Na nič nedbal. Vrhol sa hlavou vpred a len noha mu zabraňovala, aby šiel rýchlejšie, hoci robil, čo mohol.

  Z vrchu ako zápalné šípy začali dopadať malé horiace plamienky a kde dopadli, vyprskol svetlomodrý plameň meniaci všetko živé na popol v priebehu niekoľkých sekúnd.

  Záhrada bola v jednom ohni. Až teraz si uvedomil, že Belle sa obnovila schopnosť čarovať a voda jej  dielo...Aj bezhlavý, hlúpy útek z väzenia, ktoré ju malo chrániť.

  Rýchlo oľutoval, že vinou svojej žiadostivosti ju už dávno neposlal s Hookom do bezpečia, že si chcel ešte po boji ukradnúť kúsok nežnosti len pre seba...

  Napriek tomuto zisteniu sa pokúšal rýchlo ju nájsť a aj násilím vtiahnuť za múry pevnosti.

  Márne ju však hľadal. Neozývala sa mu. Nepočul žiadne ľudské hlasy, ani pohyby.

  Z vlhkej dymovej clony vystúpila Regina. Zastala si hrdo s hlavou zdvihnutou pred neho.

  Prsty na rukách sa jej neprirodzene krútili ako hady. Tušil, čo bude znamenať, ak ich namieri na neho. Desať jedovatých ihiel sa mu zabodne do tela...do teraz bezmocného smrteľného tela...

  Vypol sa, aby si myslela, že sa nebojí a nastavil dlaň, ktorou by ako Temný ľahko zneškodnil jej útok, aby ju oklamal.

  V zlomku sekundy sa pred neho postavila Bella a jej vesta odrazila tenké, prudko jedovaté ihličky. Tam, kde dopadli, vryli sa do zeme a z jamiek vyprskovala trasúca elektrina ešte pekne dlho.

  Bella švihla rukou a priestor pred ňou sa zmenil na jemný púštny piesok, ten sa zdvihol do mohutnej duny a začal sa spúšťať na Reginu, ledva stihla cúvnuť.

  Cúval aj Rumpel silno držiac Bellu za studenú ruku a ťahal ju za sebou smerom do zámku.

  Duna spľaskla a silný vietor ju rozfúkaval do dvoch strán, vytvárajúc chodníček, po ktorom sa blížili plece pri pleci dve už vskutku rozzúrené ženy, ktorých hry so živlami prestávali baviť. Čakali slušný  súboj s Temným, s inými zbraňami, nie toto prírodné besnenie. Ich špinavé, poprepaľované a mokré šaty urážali dôstojnosť a postavenie, na ktoré boli zvyknuté, tým viac, že takýto odpor vôbec nečakali.

  Bella sa však nevzdávala. Vytrhla sa Rumplovi a silno tleskla. Obe ženy zovrela ľadová kryha skôr, ako tomu stihli akokoľvek zabrániť.

  Spamätali sa však rýchlo a oheň, ktorý bol ich doménou okamžite zvnútra roztápal ľad.

  Záhradou sa ozval hukot vody, ledva zostali stáť na nohách. Špinavé kaluže podrývali zem pod čižmami, tá sa im prebárala ako tekuté piesky či močiare, ledva sa im darilo spraviť krok.

  - Bella ! Srdiečko...prosím, prosím poď späť do zámku ! – ťahal ju zo všetkých síl.

  - Nie ! Nebudeš ma zatvárať do cely ! Nie som tvoj väzeň ! ...- vracala sa so silou Belle aj Temná povaha. Nezlomnosť, bojovnosť, zúrivosť...

  Bol z toho nešťastný.

  Zostávala mu posledná nádej. Dostať do zámku Reginu s Corou !

  - Tak bojujme spolu ! – navrhol v zmätku, lebo ľad začal už praskať.

  Pozrela na neho s nevôľou, ale prikývla.

  To potreboval.

  - Asi nemáš dosť sily, aby si zvyšok tej ľadovej kryhy zozadu potlačila smerom na bránu zámku s čo najväčšou rýchlosťou ?...- povedal provokačným hlasom sledujúc, ako jej ješitne stúpa adrenalín z toľkého podceňovania.

  Vymrštila sa ponad kryhu dozadu a prúdy mútnej vody začala rozrážať stuhnutá obluda ako ľadoborec.

  Zhrozený spozoroval, že nebrala na neho ohľad a keby sa nebol rýchlo uhol, pokojne by kryhu prevalila cez neho.

  Zmeravený zostal stáť a zabudol na opatrnosť.

  Kým kryha vpálila s celej sily do otvoru paláca a zatvárali sa za ňou brány, vyprskol z nej prúd ohňa a prešiel len malý kúsok od neho. So spáleným lakťom sa otočil.

  To nemal robiť. Ďalší prúd zasiahol jeho tvár.

  Zakričal bolesťou a zrútil sa do pomaly miznúcej vody, po ktorej zostávali blatové jazyky zo zničených hriadok.

  Keď Bella spozorovala, čo spôsobila, jej zlosť vzrástla.

  Postavila sa rozkročmo vedľa zraneného Rumpla,  zdvihla tvár k oblohe, prsty sa jej skrútili zúrivosťou a...

   Zablyslo sa. Z veží zámku sa začal ozývať zlovestný lomoz, praskanie drevených trámov a pukanie múrov. Škridlice odlietali ako vystreľované, kamene sa drolili a cestou strhávali všetko, čo im prichádzalo do cesty.

  Masívny, na pohľad nedobytný palác sa rúcal ako domček z karát. Zosedal dolu do prachu, čo sa zas dvíhal, aby skryl tú katastrofu.

   O chvíľu nebolo nič vidno.

   Po prachu prišla tma.

   Úplná, všetko zahaľujúca tma.

  

domiceli

 

 

Prvý BONUS Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VII., ODZNOVA

Obchodné tajomstvá VII

BONUSová kapitola

Odznova...

    Pričňa v cele nebola síce tým najpohodlnejším lôžkom, ale aj tak by jeho rameno, na ktorom spočívala jej hlava nebola vymenila  ani za tú najmäkšiu podušku plnenú pravým kačacím perím.

  Hľadel do stropu a prstami jej jemne kreslil ornamenty na plece. Na viečka im sadala únava.

  Občas zdvihol jej dlaň, prepletenú so svojimi prstami a pritlačenú na hruď, presne tam, kde bol počuť tlkot srdca k perám a letmo pobozkal.

  Oči mala zatvorené, len mihalnice sa chveli, ako sa kdesi za nimi vracali nedávne krásne okamihy, ktoré pri spomienkach ešte stále rozochvievali jej nahé telo chabo prikryté len jeho roztrhanou košeľou.

  Čelo mu preťala kolmá vráska, keď pred očami namiesto vlhkého stropu uvidel Hookovu tvár.

  Uvoľnil si rameno spod jej líca, ešte naposledy sa smädno vpil do pootvorených mäkkých pier, smutne jej pozrel do očí a radšej otočil hlavu.

  - Boj začína... Som rád, že ma chápeš...a veríš mi, že tu budeš v bezpečí. Neprežil by som, keby sa ti niečo stalo...keď bude po všetkom, prídem si po teba... – hovoril trhane a roztržitý hádzal na seba kusy oblečenia, kým si uvedomil, že to ide aj ľahšie. Mávol rukou a stál uprostred cely v novom, kvalitnom oblečení.

  Ešte raz sa trochu trpko usmial a zmizol vo fialkastom dyme.

  Pritiahla si k hlave jeho starú košeľu a ponorila do nej tvár. Vdychovala jeho vôňu a vracala si späť náruživé bozky aj nežné dotyky.

  Pomaly si sadla, prešla popred seba špičkami prstov a stála aj ona komplet odetá do svojho bojového úboru.

  Založila si ruky vbok a zamyslela sa, ktorým smerom asi môže byť najtenší múr vedúci von...

   Hook sa strhol, keď sa pred ním z ničoho-nič objavil, pretože práve teraz ešte len prekročil prah pevnosti.

  - Prepáč, zľakol som sa, že krvácaš, ale bude to zrejme len rúž. – hľadel mu na sánku vynájduc sa pohotovo, aby ospravedlnil svoje prekvapenie.

  - Prestaň drístať ! – jedovato sa zaprel o palicu. – Nemáme veľa času. O chvíľu tu je návšteva, čo sa za tebou vlečie ako sliz ! – povedal znechutene a bleskom sa s Hookom premiestnil do izby pod vežou.

  - Aspoň ma vždy upozorni, dočerta... ! Neznášam tieto tvoje náhle presuny ! ...Ak ťa nabudúce ovraciam, budeš si sám na vine ! – prskal dezorientovaný pirát.

  - Odkedy majú morskí vlci problémy so žalúdkom ? – spýtal sa ironicky.

  - Odkedy ich nebolí srdce, ty bastard ! – vrátil mu poznámku.

  - Ach, prepáč, zabudol som...ale odišiel si naposledy tak rýchlo...- pokračoval v cynickom rozhovore, ale rýchlo otváral pri tom dvere skrine a vyberal odtiaľ truhličku.

  So srdcom v ruke pristúpil k Hookovi a pozrel mu priamo do očí.

  Nebol to tvrdý pohľad. Nebol to pohľad nepriateľa, ani človeka, čo túži po pomste.

  Pirát zneistel. Muž, ktorý stál sotva pár stôp od neho, sa díval prosebne.

  - Si chorý ? – precedil neisto pomedzi zuby.

  Položil mu voľnú ruku na rameno a stisol ho.

  - Vrátim ti tvoje srdce...S tou rukou ma to mrzí, ale čo je raz mŕtve, aj mŕtve zostane...navždy. S tým nič neurobím ani ja. Ale môžem pre teba urobiť ešte niečo. ...Vymažem ti spomienky. Tie zlé...spomienky... – povedal hrdý Rumpelstiltskin ticho.

 - Cha ! A čo za to ?! – pokýval hlavou kapitán. – Ty nič neponúkaš len tak zadarmo...Za tvoje služby sa platí...- striasol mu ruku z pleca.

  Chvíľu pozeral do zeme a bojoval so svedomím a s hrdosťou mocného temného pána, kým konečne prehovoril.

  - Zachrániš moju rodinu ! – povedal rozhodne.

  - Iba to ?!... – prekvapil sa Hook, že ho o takéto niečo žiada najmocnejší muž na svete a v priľahlých zemiach a snažil sa nadľahčiť ironickou otázkou situáciu.

  Zostal nehybný, mĺkvy a vážny.

  Svoju žiadosť myslel vážne.

  - Ja to nemôžem urobiť. Nie je to v mojej moci...A je možné, že to už ani nestihnem ...- povedal tajomne a pozrel von oknom.

  - Sľúb mi to a splním ti každé želanie ! – vrátil pohľad do očí kapitána.

  - Tak mi neber spomienky...Je to to jediné, čo mi na ňu zostalo. – sťažka preglgol pirát.

  Rumpel podišiel k skrini a vytiahol z nej malú fľašku.

  Hook inštinktívne cúvol, keď na jej dne uvidel pramienok vlasov. Tmavých vlasov...Jej vlasov.

  - To nemyslíš vážne ?! – ukázal na ňu prstom a predstavil si, akú „radosť“ mu naposledy tá fľaštička spôsobila.

  - Nie je to to, čo si myslíš. Odstránil som popol z jej srdca...zostali len spomienky na ňu, keď ešte...žila...a bola s tebou šťastná...V tvojej pamäti blednú, je nedokonalá, ale toto je mágia. Siná mágia. Ak ju otvoríš a zavrieš viečka, akoby tam bola zas s tebou. Budeš počuť jej hlas, cítiť jej vôňu...len dotknúť sa jej nebudeš môcť...je mi ľúto. Keby som to vedel zariadiť, ver mi... Urobím to. – pozrel na Hooka a natiahol ruku.

  Pirát opatrne vzal do ruky fľašku a až keď mu Rumpel v tom istom momente vtlačil späť jeho srdce roztriasla sa mu v dlani a zovreté pery sa zvlnili ľútosťou.

  - Verím ti...- povedal ticho drsný kapitán s horúcim krehkým srdcom v hrudi.

  Pokýval hlavou a úprimne sa pozrel na muža oproti seba, ako nežne palcom hladí vlasy cez sklo fľaštičky.

  - Vrátiš sa čo najrýchlejšie na svoju loď. Už by tam mali byť Baelfire s Emmou a mojím vnukom...-

  - Ty máš vnuka ? – spýtal sa prekvapený kapitán.

  - Henry je môj vnuk. Baelfire s Emmou síce majú ešte kus cesty k sebe, ale majú celý život pred sebou a ja verím, že kvôli tomu chlapcovi to dokážu... – zahľadel sa do diaľky, ale vízie sa natruc metali jedna pred druhou a nič zmysluplné mu neukazovali. Možno je to tak práve teraz lepšie.

  - ...vrátite sa do Storybrooku. – dodal, akoby to bola tá najľahšia vec na svete. – Chápem, chápem...nevieš prejsť portálom bez kúzelnej fazule a ani ja už žiadnu nemám... –

 - Tak potom...ako ?! – zamračil sa budúci sprievodca.

 - Pôjdete v čase...späť v čase ! – dodal vážne.

 - Ale...ale to nejde ! To by predsa znamenalo, že ty...- Ty to chceš naozaj urobiť ?!... – nechápal Hook a pokúsil sa pozrieť mu do očí.

 - Musím to spraviť. Možno nebudem môcť...Možno to celé bude inak...neviem...Musím sa však poistiť, že moja rodina bude v poriadku ! V bezpečí !...Len to je dôležité...len na tom záleží. Čo to nechápeš ?! – skríkol bezmocne.

  - Tebe spomienky zostanú. – ukázal na fľašku, ktorú mu pred chvíľou dal. – Ostatní...ostatní o ne prídu. O všetky zo začarovaného lesa až po okamih, keď ste sa naloďovali v prístave Storybrooku. Je to potom na tebe. Povedz im toľko, koľko uznáš za vhodné...Len Belle povedz, prosím, že ju nadovšetko milujem !...- zlomil sa mu hlas.

  - Ona ide tiež s nami ?... Ty sa vzdávaš svojej ...lásky ?... Dobrovoľne ?! ...-

  - Musím ich ochrániť ! Ju samotnú aj naše deti !...– zakričal nešťastne.

 Hook podišiel k Rumplovi a potľapkal ho po pleci síce nechápavo, ale uznanlivo pokyvujúc hlavou.

 - To si frajer, starec...-

 - Nie, nie som. Som iba zbabelec...celý život som ním bol...a ako zbabelec aj umriem. –

 Hook záporne pokýval hlavou.

  - Na moju pirátsku česť, sľubujem, poviem tvojej Belle, že si ten najstatočnejší muž, akého som kedy stretol.

domiceli

Mr.Gold Obchodné tajomstvá VII., kapitola 80, BOJ...

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 80

Boj

  Vyzeral von oknom do diaľky, do krikľavej zelene, od ktorej až oči prechádzali, ale tie jeho boli tmavé, sústredené a upreté na neznáme miesto, čo sa nenachádzalo nikde konkrétne, čo iba ukazovalo pohľad z iných očí.

  Hook bol na ceste. Spokojne si vykračoval smerom k pláži, kde kotvila jeho loď.

  V závese za ním šli nenápadne dve ženy, nehlučne sa pohybujúce v jeho stopách. Pirát nemal potuchy, že ho prenasledujú, Temnému však ich úmysly neunikli.

  - Nie, nie, milý kapitán, zostal som ti predsa len niečo dlžný...Tak poď...poď si to vziať...čakám tu na teba.... – šepkal a srdce, čo doteraz ticho bilo pri jeho stehne v spustenej ruke sa zalesklo vo svetle slnka o to viac, o čo silnejšie stláčal jeho krehký sval natrčený vpred smerom do diaľky.

  Znechutená Emma sa radšej otočila. Nie všetky Rumplove magické metódy jej boli po chuti.

  Neal sa usmial.

  - Mám ho poprosiť, aby ti ukázal, ako sa za živa sťahuje z kože ? To je ešte len to pravé divadlo, nie krvavé cestičky na mape a mučené srdce piráta... – zašepkal Neal s rukami za chrbtom, rovnako však znechutený vlastným otcom. Nikdy si nezvykol na mágiu. Nikdy ju nemal rád...Nenávidel ju o to viac, že mu zobrala domov, rodinu, všetkých blízkych...

  - Náš Hook prehodnotil svoje plány a je na ceste sem. – s odporom vrátil slizké teplé srdce do truhličky a pribuchol poklop. – Znepokojuje ma však, že sľúbil Henrymu, že vás nájde a  privedie, aby ste ho zachránili.... – otočil sa na Emmu. – Takže je najvyšší čas vyraziť. Manévrovať so sedemmíľovými čižmami nie je zložité, stačí vodičský preukaz na motorku... – uškrnul sa.

  - Prečo vás to „znepokojuje“ ? – chytala ho za slovíčka Emma.

   Povzdychol.

   Potreboval sa ich skrátka zbaviť, lebo stret bude pravdepodobne ešte nebezpečnejší ako predpokladal. Nenávidel svoje sprepadené vízie, ktoré nevedel skladať do obrazcov, len tušil, že niečo nie je vporiadku. Poznal celý rozhovor Hooka s Henrym, aj to, že ho vypočuli obe ženy, lebo to bola ich finta...Ale povedať im o tom... Nie...

  - Nech sa deje čokoľvek...vysloboďte Henryho a vráťte sa Hookovou loďou späť do Storrybroku. Viem, že ju vieš navigovať... – pousmial sa na Neala.

  - Ako ?...- nechápal ten.

  Pristúpil k nemu a hľadel na neho, ako keď býval ešte malý. S láskou, s hrdosťou a nádejou, že z neho vyrastie mocný, silný a nepoddajný muž. Teraz sa takému díval do očí a jediné, čo ho bolelo, boli stratené roky, kedy nemohol byť súčasťou jeho dospievania.

  - ...že ty tajne čítaš moje myšlienky ?! – nahneval sa popudený mladík.

  -  Nemôžem za to. Sám ich ponúkaš, keď si spomínaš...a spomínaš si veľmi často...na veľa vecí...aj na tie, ktoré ma bolia viac, ako si myslíš. Tisíckrát som oľutoval svoje činy, ale...- strácal slová.

  - Dobre, dobre...nechaj si to ako rozprávku pre vnuka...Možno ho tým dojmeš... – kývol rukou Neal a radšej odišiel k oknu a zízal do stratena, aby nebolo vidno, že ho jeho priznanie rozrušilo.

  Iba Emma sa súcitne usmiala na zlomeného, kajúceho sa muža, ktorý stále nenachádzal pochopenie...hoci sa snažil.

  Zámok stíchol.

  Baelfire s Emmou ho opustili pred niekoľkými hodinami.

  Urobil ešte zopár nutných opatrení, ktoré mu zabrali čas, ale stále myslel len na jedno jediné...

  Ako si musí udobrovať Bellu, keď už bude po všetkom.

  Neodolal.

  Premiestnil sa pred dvere do cely, pohol dlaňou a urobil si výhľad do nej, bez toho, aby o tom vedela. Aspoň si to myslel...že nevie...

  Ležala na prični s rukou pod hlavou, s nohou vo vysokej čižme položenou na pokrčenom kolene druhej a hmkala si nejakú melódiu, tváriac sa, že nevie, ako ju pozoruje za dverami.

  „Veď počkaj, Rumpel...“ niečo jej preblesklo mysľou. Ale usmiala sa iba dovnútra.

  Prudko sa posadila, natočila sa nenápadne smerom k dverám a...

  Rozšnurovala jednu čižmu, druhú...odkopla ich. Povykladala nožíky, rozopla opasok, bočné  viazanie na veste a akoby nechtiac stiahla s ňou cez hlavu aj vrchnú košeľu... Kým veci dopadli pod jej nohy, rozpletala si s rukami vysoko zdvihnutými hore vlasy, oveľa dlhšie, ako si to skutočný účes vyžadoval. Rozkladala ich po prameňoch po pleciach a cez hruď, cez prsia...aby ju aspoň trochu zahalili. Potom si to rozmyslela,  prehodila celú riavu na chrbát,  a zámerne, ako mačka natiahla ruky zas dohora a nasilu zívla. Pošúchala si holé ramená, akoby jej bolo chladno. Prechádzala od pleca po lakeť a cestou po tej istej trase si prešla popod kľúčne kosti a zapažiac narovnané ruky stiahla lopatky k sebe...

  Stál ako prikovaný a nechápal, čo vlastne robí...a prečo...a ...

  Mal čo robiť, aby sa neprezradil. Tep dosahoval nebezpečné čísla a srdce cítil v ušiach. Po chrbte mu stekal studený pot a jediná palica, ako hromozvod odvádzala prebytočnú energiu kdesi medzi kamene dlážky.

  Roztržito sa poobzeral okolo seba, následne sa premiestnil za roh a zámerne nahlas klopal palicou, akože práve prichádza zhora.

  Potichu otvoril dvere.

  Strhla sa, rýchlo sa obzerajúc, čím sa  zahaliť. Zohla sa po pod pričňu šuchnutú košeľu a hrala - tvárila sa, že ju nedočiahne. Otočila sa chrbtom, kľakla si na kolená  navlečená v tesných nohaviciach a šmátrala tak...

  To už bolo na neho priveľa...

  - Potrebuješ.. pomôcť ?...spýtal sa hlúpo.

  Vytiahla hlavu spod postele, stále na štyroch a pozrela na neho zboku s úsmevom.

  Nehnevá sa, odľahlo mu...

  Kľakol si k nej, chytil za lakte a pritiahol si ju  rýchlym pohybom k sebe omotajúc si paže okolo jej útleho pása. Zdvihlo ju o piaď. Ruky jej plavne ako krídla zostali od tela a on mal možnosť, kým mu dopadnú na plecia celou plochou hrudníka dotknúc sa toho jej.

  Zaborila mu prsty do ramien, prešla ku krku, zachytila oba póly goliera a prudko trhla.

  Len čo sa o kúsok oddialil,  košeľa v jej rukách sa mu skĺzala na lakte, pričom nechtami palcov prešla po napnutých svaloch jeho ramien, až mu vystúpila husia koža od vzrušenia.

  Objal ju ešte mocnejšie.

  Zhlboka sa nadýchol a pocítil chlad miestnosti, ktorý sa vpíjal do každej kvapôčky potu, čo mu náhle vystúpil na odhalené telo.

  Napriek chladu bola horúca, ale triasla sa..

  Nadychovali sa spoločne, lebo jedine to im umožňovali znova spojené hrude.

  S očami zabodnutými do partnerových čakali, kto to prvý vzdá a privrie ich viečkami.

  Pomaly zakláňala hlavu dozadu nespustiac z neho oči.

  Vlasy sa jej už takmer dotýkali podlahy.

  On prvý uhol neodolajúc bielemu krku, privrel viečka a vpil sa jej do jamky medzi kľúčnymi kosťami, rukami prejdúc z pása hore k lopatkám a popod pazuchy nenápadne dopredu, k tým najkrajším prsiam, aké kedy videl...

   A práve on ich mohol bozkávať...on sa ich mohol dotýkať...on ich hladkal bruškami prstov... on vpíjal ich vôňu a teplo...on ich dokázal prebudiť a prejsť cez ich priesmyk na druhú stranu a vstúpiť na cestu, po ktorej túžil, sníval a toľkokrát šalel z toho, že mu nikdy nebude otvorená...

  Poddávala sa jeho láskaniu a dávno zabudla, že to celé začínalo ako detinská  hra na vytrestanie a malo skončiť trucom...

  Jej láska k tomuto mužovi bola silnejšia...

  ..a príval jeho lásky sa už nedal ničím zahatať.

domiceli

...cha-cha-cha...tak takýto BOJ ste asi nečakali, že?

...čo sa dá robiť, možno v ôsmej sérii...:-)