Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 5. kapitola

                                  
                   

ROZMRVENÉ III

5. kapitola

 

  Čerstvý vzduch prospieval všetkým.  Rozmazával staré obrazy a zaostroval na tie nové, tlmil šepot vracajúcich sa prehovorov a tie hlasnejšie znejasňoval. Asi mal tú moc. A on to intuitívne tušil. Tušil, že miesto vybral dobre, aj keď iní by si ťukali na čelo a toto konkrétne, spojené s ňou a "tamtým" by odsunuli na samý koniec rebríčka možností. Ale on bol on. Nemienil predlžovať agóniu spomínania a vracania sa k minulosti, čo by ju nenápadne ťahala práve presne na toto miesto s podpichovaním: čo by bolo, keby...Nijaké "keby"! Teraz, tu a hneď. Všetko a hneď! Buď alebo...a alebo nebude! Žiadne "alebo", tak, ako žiadne "keby". Nedá im šancu! 

  Večer spravili hrubú čiaru za spomienkami a maslové chleby namiesto večere. Gideon presýtený všetkou tou rozšvitorenou, bzučiacou zeleňou okolo seba, hodnú chvíľu protestoval, keď s ním vtiahli do útrob domu, ale vymrnčaný a dobre nabagrovaný nakoniec zakotvil v kočíku aj na noc, zakrytý iba dekou, akoby piknik v prírode ďalej pokračoval. V snoch. O motýľovi, čo ho vykoľajil, keď mu dosadol na obrubu sieťky, chrániacej kočík, o lícach zababraných čerstvým ovocím namiesto výživy z pixle, o mame, čo zružovela...

  ...z ľadovej vody, čo stále tiekla v nedorobenej kúpeľni. Noc už dávno obalila dom svojím nepriehľadným igelitom. Až teraz prvýkrát vyšla na poschodie ťahaná ním ako predvojom. V pamäti mala každý detail a nebolo jej všetko jedno. Tušil to, o to viac ju pevne držal za ruku, o to viac sa tešil na ďalšie z prekvapení. Začal rovno in medias res.

  - ...videl som to v jednom seriáli kedysi veľmi dávno. Taká výtržnosť, by som povedal. Bol problém zohnať majstra, ktorý to urobí len na základe mojich chabých popisov, ale našiel som. Prosím, ba dokonca vyžadujem, lebo moje ego by to asi nerozdýchalo, váž si to, stálo nás to veľa nervov. Ten majster stolár ma už nikdy v živote nechce vidieť... – vykladal pred zatvorenými dverami a nenápadne sondoval, či ju dostatočne navnadil na to „to“, a že za nimi nenájde to „to“, čo si pamätala. Jeho ten obraz mátal ešte dlho. Seno v perine. V zváľanej perine... Zatrhol fantázii predstavovať si viac. Škoda, že nevidel, ako ju pomocní robotníci pália vo veľkokapacitnom kontajneri s ostatným spáliteľným bordelom, aby ušetrili náklady za odvoz na skládku. Ani  im to nevyčítal a pokutu za nedovolený kontajnerový oheň veľkoryso zaplatil.

  - Tak, pokiaľ nefičíš na sci-fi seriáloch a nevytvoril si tu hrdzavú kajutu v štýle steampunku, nič horšie, než, čo tu bolo kedysi, ma hádam čakať nebude.  – hrabala sa dnu viac, ako si myslel, že bude chcieť. Ale jej slová ho trochu zahriali pri ješitnom srdci. Ponúkol ju, aby teda vošla.

  - Sviečky som zapaľoval sám, kým si ukladala Gideona, elektrina ešte nie je komplet naťahaná. Rýchlo obzeraj, musíme ich sfúknuť, predsa len, strecha je zo slamy. – 

  Vždy lepšia slama ako seno...

  Vždy tu horeli len kahančeky. Povzdychla a odnechcelo sa jej vstúpiť. Zakaždým  ich rýchlo sfukoval,  nie kvôli hrozbe požiaru. Pripomínali mu toho druhého. Prvého...že ich zapaľuje aj na krbe... a... za iného muža! A vlhnú jej pri tom oči... To hlavne. Trochu ju tešila jeho žiarlivosť, ale len trochu. Na elektrifikáciu vtedy nebol čas. Ani peniaze. Pozrela opatrne na muža, čo ju stále držal za ruku. Pevne, takmer majetnícky, ale presne takto to teraz potrebovala cítiť. Tak znova kahančeky? Nie! Svietniky? Normálne utečené sviečky?

  Bahnil si v tom, ako ju pohľad do miestnosti prekvapil. Zabudla zatvoriť ústa.  Aj keď v jej veku by sa práve tohto zlozvyku už mohla vzdať, teraz bol pyšný na to, ako ju, podľa výrazu tváre,  potešil. Zrejme. Možno. Ak iste... Ešte vždy sa ale o pár sekúnd môže zvrtnúť a niečo mu povyčitovať.  A sfúknuť nadšenie skôr ako tie sviečky.

 Zvrtla sa. Zažmurkala, akoby sa práve zobudila zo sna. Dokázal sa len pousmiať jedným kútikom pier. Hej, bol to ten typ úsmevu, ktorý na tvári muža vždy vyznie dementne. Vo svojom veku, by sa už mal vedieť ovládať a nerobiť s ksichtom takéto detinské kúsky.

  Lôžko, akýsi obrovský štvorec z nahrubo opracovaného dreva, priznávajúceho svoju štruktúru aj farbu, visiaci na lanách,  ukotvených o strešné trámy, trónilo v priestore ako obria hojdačka. Na vysokom matraci, kopcom naložené perinami.  Očarilo ju. Muselo očariť. Nič podobné doteraz nevidela. Nepozerala tie správne seriály.

  Jeho očarila ona. Ani si nechcel priznať, že znova a znova. Už po toľkýkrát. Vypustil ju, ako čerstvo vykukleného motýľa z dlane. Chvíľu narovnávala skrkvané krídla. S detsky naivným úsmevom si opatrne vyliezla hore a objavila obyčajné pohojdávanie sa. Ukolísavaná vybaľovaním nových vankúšov a návliečok, zakutraná v nich, láskajúca sa s každým vybaleným kusom, tešila sa z každého jedného detailu, ktorému mohla pomôcť vyliezť z igelitu do mäkkého svetla sviečok a vytvoriť presne ten vysnívaný, rozprávkový obrázok šťastia. Ten, o ktorom si myslela, že ho tu nemôže nájsť. A zrazu ho videla v každom cez dierku prevlečenom gombíku, nenápadne vyrysovanom bielom vzore v damaškových plachtách. V jeho roznežnenom úsmeve...

 

 

    Ráno stále usmiaty odchádzal po ďalšie potrebné veci do mestečka. Presvedčila ho, že to sama zvládne. Len vetu, že sa nemusí ničoho báť, veď je tu predsa doma, podľa výrazu jeho tváre asi vysloviť nemusela. Zabudla na jeho vzťahovačnosť. Nezobral ju tak, ako mal. Nie je doma ako doma. Doma tu podľa neho bude až... neskôr. Keď tu nezostane kameň na kameni z predchádzajúceho „doma“.

  Mal pravdu, potrebovala byť chvíľu sama. Prejsť si všetko v hlave, aj reálne. Tento dom sa jej páčil už od prvého momentu a to, že dostával konečne podobu, akú si zaslúžil, mu priala. Napriek tomu bola zvedavá, čo tu ešte zostalo z „minulého života“. A kde sa podela väčšina vecí. Aj tie jej.

  S Gideonom zakvačeným zas o bok, o blúzku a ústami o jej obnažené plece, opatrne prechádzala objektom a vysvetľovala mu genézu každého trámu, schodu a hlavne krbu, ktorý stále dominoval celej spodnej časti, len bol čistý, biely, znovu obložený, pripravený na teplo a rozžiarenie všetkého a všetkých, čo sa tu budú dívať do pukotavých plamienkov ohňa. Vymýšľala si, lebo vedela, ako je mu to srdečne jedno a že stará vintage naberačka, ktorou majstri naberali čosi z vriec, bola zaujímavejšia, ako matkino tliachanie. Len prečo mu ju vzala, však ju ňou trafil iba raz... A prečo sa namáha otvoriť vráta na niečom, čo nevyzerá tak pekne farebne, ako lúka vedľa toho, kam by šiel určite radšej. Ale zbytočne načahoval ruku, aj nakláňal celé telíčko smerom k bzukotu a farbám, vyhliadkový autobus riadila mama. Otvárané vráta strašidelne zaškrípali.

  Tma v stodole ho na chvíľu vyplašila, ale automaticky obaja vytočili hlavy k stropu a po chvíli sa im rozvidnelo. Cez škáry presvital deň. Nový deň... Jeden z mnohých, čo prídu.

  Mala pravdu, tu bolo naskladnené takmer všetko, čo zatiaľ nevyviezli a nespálili. V prítmí, určené na zabudnutie. Aj tak neodolala...

  - To sme tomu dali, Gideonko! Vyzeráme ako dve prasiatka, už len to tretie nám tu chýba... – oprašovala seba aj syna od prachu, pavučín a slamy, čo sa na nich poprichytávali a nechceli sa ich vzdať, len čo ich stará stodola zas vypľula na denné svetlo a odhalila svoju zákernú činnosť olepiť ich všetkým možným na pamiatku z výletu mimo brán rezortu. Magnetky zadarmo. 

  Sunula si to ku kúpeľni, vopred zhrozená zo studenej vody, čo ju tam čaká. Akú hru narýchlo vymyslieť, aby umývanie v nej aj malý dal so cťou.

  - No, pozri, Gideon, nezavreli sme si dreve, budeš môcť naháňať muchy a kadejakú háveď po dome. Tatko nás asi nepochváli... – zamračená zatvárala dvere zvnútra, márne sa oháňajúca, zhrozená z múch, ktorým práve znemožnila útek von a ony sa plieskali zmätené o okienka vitráže.

  - Tatko sa ani mne nepochválil! – ozvalo sa drsne z gauča.

  Strhla sa. A nezmohla na jediné slovo. Návšteva ich ale mala aj navyše.

  - ... on si tu so svojou fungl novučičkou žienkou a úplne čerstvou novou rodinkou užíva blahobytu... a to by ma fest zaujímalo, kde na túto  luxusom smrdiacu prerábku vzal. Ten neúspešný škabák dostal Nobelovku za literatúru? ...že sa nikomu nepochválil! A vlastného syna drzo nechá bokom! Akoby som ani neexistoval! Serie na mňa, ako to robil vždy! – rozložil si muž ruky cez opierku gauča, preložil nohu cez nohu, natiahol sa, nadýchol a zamieril prižmúrený pohľad na dvojicu trčiacu ešte vo verajách.

  - Neal... - vypadlo z nej neveriacky.  

  - Teší ma, máti... nie, klamem, ani moc neteší, vidiac tu toto všetko! Vy si tu bahníte jak vyvarené mandelinky na bobkových listoch v krumpľovej omáčke a chudáčik Neal sa musel potĺkať sám po svete! Dúfam, že aspoň moju izbu ste nechali na pokoji! Alebo... už patrí novej posile Goldovskej family?! ... hľa, to bude asi nevlastný bráško, ak sa nemýlim, alebo sestrička?! Ten gauner, čo si hovorí dvojnásobný otec mi neráčil dať ani vedieť, že sa nám rodinka rozrástla. – prudko vstal a vykročil k nej.

  Obranne pritlačila dieťa v náručí. Gideon sa rozplakal.