Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 6. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

6. kapitola

 

    Ešte donedávna boli na rovnakej lodi. Dvaja nádejní študenti, ktorí verili na efekt doučovania, hoci šlo len o krycie, a tým pádom len o sekundárne, zacielenie zámeru. On chcel zapôsobiť na Emmu, aby ho vzala na milosť a dala mu, aj keď je mizerný študent bez záujmu o čokoľvek, ona chcela vidieť, ako asi tak býva spisovateľ, ktorý síce nie je ešte slávny, ale jediný živý v okruhu niekoľkých míľ. Študovala predsa literatúru. Dohodnuté stretko tu u nich doma a fiasko s prítomným pánom domácim, zákonným zástupcom, čo ich načapal, ako mu tu snoria.

  Zvyšok ju aj jeho doučoval sám život. A že ich preškolil radikálne a rázne...

  Dnes tu stáli dvaja polodospelí jedinci so životmi tak trochu  pobabranými a zmenenými od základov na niečo, čo si v živote ani nepredstavovali, že by mohlo prísť. A keď, tak nie takto rýchlo, v tomto slede, s takýmto komparzom a vyústením.

  Díval sa na pomaly utíchajúce dieťa v jej krehkom, ale odhodlanom objatí. Z nádejnej študentky, cestovateľky a čakateľky na princa na bielom koni, je žena. Obyčajná. Matka. A vôbec sa to k nej nehodí. Lepšie boli tie minisukne a nedostatok látky na ne pri každom predklone.

  - Nie je ti ľúto, že si sa nechala nabúchať takto skoro? Taká mladá a sprostá? – nevyberal slová, ale presne vedela, že to nemyslí v zlom. Len sa čuduje.

  - Je. – nehľadala dlho odpoveď.

  Trhlo ním dozadu. Takúto ráznosť nečakal.

  - Máš u mňa bod k dobru, Belle. Vždy som ťa považoval za  streštenú, ale aj trochu naivnú babenku. Tie tvoje misionárske sklony...tsc, tsc, tsc... ako si si mohla myslieť, že dokážeš zmeniť starého zadubeného trpáka, aby sa stal normálnym, na vlastných nohách stojacim, zodpovedným mužom bez toho, aby si za to ty tvrdo nezaplatila? Stojí ti vôbec toto všetko pozlátko, ba takmer zlatá klietka, sa mi vidí, za to? – poobzeral sa po dome, čo už konečne, po rokoch rozpadávania sa, začínal byť domom.

  Mlčala. Dlho ukladala jeho obvinenia, dlho hľadala odpoveď. A on medzitým naštartovaný bohorovnosťou, že do všetkého tak dobre vidí a všetkému rozumie, pokračoval.

  - Zaviazať si ho deckom?! Alebo zaviazal si on teba... deckom?! Však si ty ani neskončila školu? Vydlabala si sa na štúdium, čo?! A on ti to dovolil... alebo skôr, že on ťa do toho donútil?! Nabúchal ťa a tým pádom si z teba spravil žienku domácu na plný úväzok... To som si mohol domyslieť. Jasné, to je celý on. Vycicať každého do špiku kosti, využiť pre svoje osobné blaho a ďalej si žiť svojím typickým požívačným životom. A ty sa tu staraj... Je z teba gazdinká. Už vieš aj variť? Alebo pán manželík šiel niekde zastreliť pizzu, ako vždy? Tie jeho kulinárske dobroty!  Pizza to vždy istí... Kde vlastne je? – poobzeral sa, či zas nevykvitne z niektorého kúta, ako to robieval vždy.

  - To neviem, Neal... – ani nezaklamala, len prehodila dieťa na druhý bok a vošla rýchlo do domu.

  Díval sa za ňou a prišlo mu jej ľúto. Vedel si predstaviť, že to nemá ľahké.  Predstavil si svoje vlastné neúspešné detstvo, ako potomka začínajúceho spisovateľa. Bez peňazí, bez záujmu, bez akejkoľvek snahy na tom niečo v budúcnosti zmeniť. Ale táto baba sa nezdá. Asi to aj dokázala, keď prerábajú vo veľkom. Asi jej dá druhý bod.

  - Ale... správy, čo sa ku mne dostali, zjavne neklamali, ...že ma tu čaká prekvapenie... Bez vetra sa ani lístok nepohne. Zrejme sa mu začalo dariť. Klobúk dolu, Belle. Úprimne. Dopočul som sa, že tá vaša spoločná kniha mala celkom úspech. U pubertiakov... – zatiahol, ale zas dehonestujúco. – Ale, že to vydá na takúto prerábku! Asi som to jeho škrabalstvo podcenil... -vysmieval sa už otvorene, napodobňujúc vo vzduchu, ako ťuká do písacieho stroja. 

  Gideona to rozosmialo. Ju naopak. 

  - Peniaze za našu knihu si mu ukradol! – nedávala si servítku pred ústa už ani sama.

  - Malú, maličkú čiastočku! Potreboval som ich oveľa viac, ako vy! Je to môj otec, bolo jeho povinnosťou ma podporovať. Vzal som si len malé vreckové! A ako vidím, vám tých pár tisícok ani nechýbalo. – zastokol ruky do predných vreciek.

  Až sa naľakala ako veľmi sa v ten moment podobal na otca.

  - Nie, nechýbalo. To máš pravdu. Emma mám to totiž všetko, do posledného centa, vrátila. Ale... prečo si sa vrátil ty, Neal? Po tom všetkom... čo si urobil?! A... prečo práve teraz? – vypla sa hrdo, aby mu dala jasne najavo, že o všetkom, čo chcel urobiť, aj čo urobil, vie a odsudzuje to. To spečatila rukami prekríženými na hrudi. Gideon sa z gauča, kam ho usadila, pozrel na vystretú mamu a pýtal sa znovu na ruky. Tam bolo bezpečne. Kričiaci ujovia nie sú sympatickí...ani keď ťukajú do vzduchu.

  - Dostal som echo, že sa tu dejú zaujímavé veci, o ktorých by som mal vedieť... – kymácal sa spredu-dozadu.

  - Echo? Nejaká dobrá víla, predpokladám...- presne vedela, na koho má mieriť. Kto jej nikdy nezabudne, že ju pripravila o dieťa. A dokonca dvakrát.

  Chvíľu iba prikyvoval a díval sa do zeme.

 - Monika bol omyl v mojom živote. Každý máme právo na omyly, nie?! Bol to len omyl! -

  - ...aj Emma? – takmer skríkla. – Ty tu ideš niekoho obviňovať z nabúchaných babeniek a čo robíš ty?! Si si zazichroval otcovstvo? Duplicitne? Dostať do iného stavu dve ženy v jednom čase a na obe sa totálne vykašľať a nechať ich napospas osudu?! Bez prostriedkov, bez ochrany, bez podpory?! Ty máš čo najmenej otcovi vytýkať, čo spravil...a ako sa... zachoval... – už stišovala zvuk.

  - Emme som dal prachy, aby si to dala včas zobrať! Pomohol som jej! Chcel som jej pomôcť! Aby si nepobabrala zas život. Pre tú svoju idiotskú hrdosť sa ich ani nedotkla a ja som dostal od fotra nakladačku a doživotné utrum! Vraj sa mu už nemám ukazovať na oči! Ok, ok, dobrák Neal poslúchol a zmizol mu zo života. Drbal som sa celé mesiace v zahraničí. Pretĺkal sa, ako sa dalo.  Makal, zarábal si, skoro som si aj zvykol a usadil sa, ale... –

  - ...ale, nebodaj chceš od svojej macochy požehnanie aj pochvalu, ako pekne si sa zariadil?! Neal, ako si mohol? Ako si to tým dvom mohol urobiť?! – rozprskla ruky, ale radšej sa zohla po malého.

  - Jablko nepadá ďaleko od stromu! – ozvalo sa z tretej strany.

  - Oci! Čo ty tu robíš? Adam ťa bol ohlásiť, aby si nás prišiel pozrieť? To je aké milé prekvapenie... – vykročila otcovi naproti.

  - Ale kdeže, ja som tu pracovne, Bellinka. Či si mi nevidela tú krásu tam vonku?! To je moja robota! To bol môj celoživotný sen! Adamko ma oslovil. Nemohol som odmietnuť. Malo to byť tajomstvo. Nemal som ti nič vravieť. Ale dnes prišla zásielka od dodávateľa okrasných kríčkov, musel som prísť, prebrať ju a tak... Oj, joj, joj...môcť naprojektovať takúto krásnu záhradu... Sen, ako vravím, sen! A vidíš, plním si ho. Samozrejme, ty si tu domáca pani, ty si tiež povieš, čo a ako, ja objednám kríčky a kvietky a tu to bude také krásne, ale také krásne...- rozplýval sa starec s malým vnúčikom už v náručí, totálne ignorujúc mladíka, ktorého reči ho vytočili, a to ho poznal len z počutia a z minulosti, z Belliných študentských čias. Ale o Emme a o ňom vedel dosť. Mal šťastie, že má náruč plnú vnúčika, inak by si po ranu nešiel ďaleko. Rod Goldovcov je taký otĺkania hodný, až to bolí! Fľochol po ňom pohľadom, premeral si ho pohŕdavo od hlavy po päty a bral sa von, ukázať vnúčikovi, čo všetko idú sadiť. Zaučí ho...

  Belle sa pobrala za ním. Stopol ju však otázkou.

  - Ako to myslel s tým... jablkom?! -

  Iba mykla plecom. Nemala chuť sa s ním viac baviť. Ale vedela, že rozhovor ešte neskončil. Ešte zďaleka nie...