Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 8. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

8. kapitola

 

  Skupinka pri aute hrala štronzo. Nedobrovoľne, akosi automaticky. Vyplynulo z obrazu v tomto dejstve.  Zmrznutí, bez pohnutia, bez výrazov tvárí.  Nastávala zmena postáv vo výstupe. Každý vo svojich vlastných konšpiráciách nasmerovaných k chlapíkovi, čo si to k nim šinul dlhými krokmi a márne premýšľal, kto zo skupiny ho prekvapoval viac. Riešiť neznáme by najradšej posunul za okraj. Ale štvalo ho to najviac. Baba, s ktorou chodil sa vešia okolo krku nejakému starému chrenovi a niečo mu šepká...V prvom riadku mu teda zostala blondína so zamračenou tvárou. Začať nič nehovoriacim: „Ty?“ A čakať na rovnakú odpoveď: ,,Ty?!" To už radšej nezačínať vôbec.

  Zastal pred trojicou a díval sa svojej ex priateľke zvedavo do tváre. Pekná je stále. Akási pochudnutá, unavená, život jej pridal pár vrások, ale má rovnaký zanovitý a dráždivý výraz v tvári, ako v časoch, keď sa spolu sústavne hádali a potom udobrovali. Vášeň v nej asi zostala... Stála by stále za hriech.

  - Kto je tento...chlap?! – ozval sa ako prvý druhý z mužov a vytrhol tým ostatných z ustrnutia. Začínalo mu vadiť, že neznámy chlapík, akoby sa bol usmieval. Alebo sa vysmieva? Nie, nesedí mu. Ani trochu. Len...kam ho zaradiť?!

  Emma striasla zo seba prvotné nemilé prekvapenie, nabrala guráž a vypľula nepríjemnú pravdu rovno, namieriac ju na príchodzieho aj s ukazovákom. 

  - Toto? Tento?! - začala opovržlivo. - Jeho meno začína na ,,eN", ak si dobre spomínam... - prižmúrila nenávistne oči. Nie, prestáva sa ovládať ...a je jej to fuk. -  "N, n, n..." To je... Nikto! Alebo...niktoš?! Ako by ste pomenovali niekoho, kto sa nevie postaviť pravde čelom a pozrieť sa jej priamo do očí? Kto nie je ochotný komunikovať, kto nevie a ani nechce riešiť svoje problémy a chce sa zo všetkého len rýchlo vyzuť?! ...kto radšej zmizne, než by mal niesť zodpovednosť za svoje činy a je mu jedno, čo je s ľuďmi, ktorých bez slova opustil?! A nechal ich v kaši! – rozohňovala sa a paradoxne bledol muž, čo ju sem dnes priviezol, cítiac, že daná nepriama charakteristika sa na neho dosť hodí. 

   S obavou sa pozrel na Emmu. Sľúbila mu predsa, že bude na jeho strane. Asi by ju mal včas zastaviť, kým mu nesfúkne plány ako domček z karát. 

  A Emma  očividne aj uchočujne ešte nevyčerpala svoju zlosťou reštartovanú akčnosť.

  - ... ako nazvať niekoho, kto ťa nechá napospas osudu, samú, hlúpu a oklamanú a myslí si, že to pár podhodených, navyše vlastnému fotrovi ukradnutých šupov vyrieši?! Ako ho nazvať? Kto to je? Takýto...chlap?! –

  - Chuj? –

  Vypadlo z Belle a oboma rukami sotila do muža, čo jej už od začiatku dvíhal adrenalín rovnako ako jej najlepšej kamoške. Musela sa jej, proste, zastať.

  - Belle! – zhrozila sa Emma a odtiahla ju radšej k sebe bokom.

  - Belle?! – trhlo aj prekvapeným mužom vedľa nej. Jeho Kráska a takýto slovník?!

  Iba dotknutý sa pousmial. Akoby nepočul Emmine slová. Zaujalo ho len posledné vyčítavo vyslovené meno. Ihneď odhadol akcent chlapa pred sebou. Diagnózu učiteľ - nezaprieš.

  - Jasnačka! Teraz mi to celé doplo! Emma, Emma! Dopočul som sa, že si sa vrátila k nejakému svojmu profesorovi. A s ním si žiješ v blahobyte, pekne na hromádke! Tak tento vyžitý pánko, čo si sa mu pred chvíľkou, ako som videl,  vešala okolo krku, je teda on? Profesorko, ktorému zachutila mladá cicka a je mu jedno, že si tá decká necháva robiť iným nabijákom?! – rozrehotal sa. Do momentu, kým mu v tvári nepristala päsť Belle a Emmina z druhej strany. Tentokrát ho už prehlo, zapotácal sa a zo slov, čo vypúšťal spolu so zakrvavenými slinami nebolo publikovateľné ani jedno.

  Pán profesor uznanlivo nahol hlavu z jedného boku na druhý a radšej prekrížil ruky na prsiach, hrdý na svoju ochranku. Tretiu stranu mladík aj tak nemal. Aby bolo "do tretice, všetko dobré..."

  Belle s Emmou sa na seba pozreli a porozumeli si aj bez slov. Jeho slová vytočili obe. A aj hodili sa momentálne na obe, o to viac ich nežné ženské pästičky v tom momente svorne zasvrbeli. Teraz nimi  triasli od bolesti, ale spokojné. Do nich sa nikto nebude beztrestne navážať! Aj by si tľapli, ako kedysi v prenatálnych časoch na strednej, ale už sa to nehodilo. Aká škoda.

  - Tak, dozviem sa už, kto je tento muž?  - usmial sa umelo na bitkárky a tiež mu preleteli hlavou spomienky na školské časy, keď takéto žabo-myšie vojny musel riešiť v kabinete... Ó, ako rád riešil úplne iné veci. V kabinete. Žabky a myšky... Bŕrr, to čo sú za asociácie?! Preč!  - Nejaké to pomenovanie tu už síce zaznelo, a som s ním obsahovo úplne stotožnený, aj keď som bývalý profesor a proti vulgarizmom by som mal skôr bojovať... – mrkol bokom po svojej polovičke, tá si ale hrdo stála za svojím, odhodlaná svojimi malými červenajúcimi sa pästičkami a nevyberaným slovníkom brániť si kamošku aj naďalej. Natočil sa späť k poloneznámemu chlapíkovi, aby jeho identifikáciu dokončil.  - ...ale podľa indícií by som povedal, že ste, s najväčšou pravdepodobnosťou, synom pôvodného majiteľa tejto nehnuteľnosti. Neal..., ak sa nemýlim. – pristúpil k vyrovnávajúcemu sa mužovi a obzeral si ho zblízka. Nemal veľa zo svojho zákonného zástupcu, ale zas ani málo. Čo nezdedil z fyzična, to dohnala povaha. Toto bude na sto percent jeho fracek. Ale, čo tu chce?! Prečo práve teraz?!

  Neal sa zháčil. Bolesť akoby zmizla.

  - „Pôvodného“? Chceš mi povedať, že ten magor prepísal moje... moje vlastné dedičstvo na túto vymletú chuderku?! Zlatokopku?! Jáááj, už viem, prečo mám zrazu bračeka! Ona... sa dala nabúchať, len aby sa dostala k majetku... A ten trpák ho na ňu prepísal aby mňa... mňa vyšachoval z hry?! – viac nestihol.

  Profesorova dobre mierená aj mienená rana ho poslala rovno k zemi. Teraz triasol päsťou už aj sám, ale zjavne mu nestačilo. Skočil po mužovi a priklincoval ho tam do štrku príjazdovej cesty znova prv, než sa stihol akokoľvek spamätať z útoku a brániť. A rán nielen v preslove pribudlo.

  - ... toto bol tvoj posledný hrdinský čin, chlapče! Nikto ťa nepozval, nikto nie je zvedavý na tvoje hlúpe reči, ...sťažnosti a ....obvinenia. Len, aby si bol v obraze... Nie, tvoj „veľkorysý“ tatko nikomu nič neprepísal... nedaroval, nenechal v záveti... On kašľal na všetkých rovnako, ako jeho podarený syn!  Pekne draho predal túto búdu a nestaral sa, či má niekomu zo svojej milovanej rodinky niečo z toho obchodu kvapnúť! Prepáč, je mi ťa normálne ľúto, zrejme ale vyčiarkol z dedičstva úplne všetkých! Manželky aj synkov...Pokiaľ viem, zhrabol peniaze a vyparil sa, ktovie kam... netuším, kde je mu koniec a nikdy to ani nechcem vedieť! –  nadvihol muža pod sebou za tričko pár centimetrov nad zem a vypustil. Vstával, oprašujúc si ruky nad ním.

  Obe ženy uznanlivo pozerali. Belle však slová, čo počula, rezonovali v hlave... Keď si budú navzájom ofukovať päste, budú si musieť o všetkom vážne pohovoriť.

  Mračil sa. Už vedel, podľa výrazu tváre oboch žien, že mal radšej mlčať. Stačilo mu predsa rozbiť tomuto gaunerovi hubu. Au, au, pravačka začínala opúchať. Vykročil radšej k domu. Nestaral sa už o muža na zemi. Pootočil sa po pár krokoch. Pokynul rukou ženám, aby ho nasledovali. Bola opuchnutá. Ako si všimol, aj tvár Belle. To bude chcieť viac, ako len rozhovor.

  - Ako to, ...potom... že tu... hentá je... a fotrík...nie?! Tomu nerozumiem... Kde je?! – zviechaval sa zo zeme Neal.

  Zvrtol sa a za „hentú“ šiel znova zaplatiť, ale obe ho chytili za košeľu a včas pribrzdili s nesúhlasným trasením hlavy. Ďalšie kolo už nebude. „Tamten“ má dosť. Aspoň nateraz.

  - ...kde... kde je?! – mrmlal si muž už pokornejšie, ale nikto mu neodpovedal. Trojica sa vzďaľovala. Mlčky.

  - Inak to bol zaujímavý zápas. Klobúk dolu, dosť netypické vítať návštevy vo voľnom štýle... Bum! Bác! Ľavačka, pravačka!... Tuším si sa odposledku, kedy sme si to rozdali my dvaja v tvojej kuchyni,  zlepšil... – natriasal starý French svojho vnúčika a uznanlivo chcel potľapkať „zaťka čakateľa“ po pleci. Ten sa ale trhol, nevšímajúc si už nikoho z prítomných, namosúrený vošiel do domu a tresol za sebou dverami. Im pred nosom.

  - To sú mi spôsoby, tuším by tu jednu výchovnú potrebovali aj viacerí! Však, Gideonko... –

  Belle mu chcela vziať malého, ale ten nechcel z dedkovho pevného náručia. A dedkovi, akoby brucho mastil od pýchy, že je taký vnúčikom obľúbený. Ale úsmev mu rýchlo zmizol z tváre, keď sa mu do zorného poľa dostali zas práve pritresknuté dvere. Povzdychol a natočil sa k dcére.

  - Bellinka, nemala si s tým súhlasiť... Vravel som mu od začiatku, že kúpiť toto tu nie je dobrý nápad. Kostlivci v skrini občas ožívajú a ich tiene vás budú len mátať... – potľapkal po pleci aspoň svoju Belle.

Tá zjojkla od bolesti. Tatkova ruka bola tvrdá a ťažká. Jej po rane boľavá.

  - Čo je, čo je, čo sa štorcuješ?! Aby som aj ja tebe nedal jednu po zadku za to sprosté slovo! ...som ťa počul až sem! Nehanbíš sa? Mladá žena, matka dieťaťa a takto sa vyjadrovať?! Há?! To si vyprosujem! Takto som ťa nevychoval... že „chuj“... – prekrútil starec očami.

 - Uj...uj...- zopakovalo dieťa sediace starému Frenchovi už okolo krku ako na koni, párkrát nadskočilo, spokojné z hry, aj nového slovíčka, čo pochytilo.

  Belle zhrozene pootvorila ústa. Emma sa poškrabkala na spánku. Tieto zdvorilostné návštevy už asi nedáva. Starne? Dnešok tomu nenasvedčuje. Striasla to zo seba. Obzrela sa s obavou za minulosťou. Bola ďaleko. Veľmi ďaleko. Alebo...