Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 9.kapitola

 

ROZMRVENÉ III

9. kapitola

 

  Našla ho v kuchyni zabodnutého päsťami o parapetu okna. Prikývol súhlasne faktu, že prišla Emma, nie Belle. Ktovie, možno ju poslala. To ťažko. Emma má svoju hlavu a ak je tu, asi to nebude pre neho bezbolestná akcia. Či lekcia. Tak poďme, čas sypať si popol na hlavu.

  - Neustál som to. Chvíľku sa mi zdalo, že všetko plynie tak, ako má a ja som uprostred toho prirodzeného, obyčajného prežívania konečne našiel to, čo som hľadal. Pokoj, rodinu a vzťah so ženou, ktorú milujem viac ako samého seba... - začal takmer romanticky, ale Emmu nenadchol.

  - Vzťah sa nehľadá. Vzťah sa buduje... – zamudrovala a oprela sa vedľa jeho ľavej päste. Párkrát dnes už použitej. Viditeľne.

  - To tu mudruje tá pravá. Nič v zlom, Emma, ale asi si nemáme, čo vyčítať, drahá. Koľko vzťahov sme si reálne my dvaja už vybudovali?  - uškrnul sa skôr bolestne, než cynicky. – Áno, áno, máš pravdu, Belle som už nehľadal, nemal som v pláne ju už hľadať, keď... mal som pocit, že je pre mňa nenávratne stratená a vzdal som to hneď pri tom prvom poznaní pravdy. Vieš, ako bolelo zistenie, že na mojom mieste je iný chlap?! A s tým iným si budujú vzťah... A s tým iným čaká dieťa... A ten iný jej dal meno...pred oltárom.... - 

  -  ...na národnom výbore, pokiaľ viem. - 

  - To je len detail. Puknutá žiarovôčka na dlhej svetelnej reťazi ich sladkého súžitia...- zatiahol cynickejšie ako si situácia vyžadovala. Nedokázal to celkom kontrolovať. - A mne zostala tma!  A jedna fotka. Asi som ti za ňu nikdy ani nepoďakoval. – usmial sa úprimne, rozochvenými perami aj vlhkými očami. Jedným žmurkol. – Nemusíš mi klamať, že si nám dvom s Belle nefandila a nikdy si nebola v našom fanklube. Si naša najvernejšia fanúšička a ako vidím, nevynecháš ani jedno naše „vystúpenie“. Ďakujem ti. Ďakujem za to, že si, Emma Swan. Odporná, zvedavá, vševediaca a všetko vysnoriaca poliška. Pomáhať a chrániť... To presne si ty!  – dotkol sa jej pleca a stisol.

  Prekrútila očami. Jeho reči ju nedojímali, ale dobre sa to počúvalo. Lepšie ako to prvé o nevybudovaných vzťahoch. To musí dementovať. Čo tam po tom, že Killian prskal ako marcový jež, že zas niekam odchádza. Bez neho a bez malej. Bez nich...

  - Ale ja vzťah mám. A som šťastná. Budujeme ho síce chaoticky a pomerne búrlivo, ale Killian je dobrý muž. Partner aj otec. – hrdo sa vypla.

  - Aj ja som...chcel.  Byť. Osud mi Belle privial späť do života a ja som nemal tú silu mu ju vrátiť a nechať si zas len tmu. - opatrne potočil ovládačom na žalúzie a trochu miestnosť zatemnil. Svetlo ale stále presvitalo, len nebolo vidno von.  

  - Dostal si druhú šancu. Dokonca šancu urobiť prvý dojem na druhýkrát. To sa hocikomu nepritrafí. Respektíve, mohol si pokračovať presne tam, kde sa vaše cesty rozplietli a urobiť pekný námornícky uzol a mohli ste si spolu ťahať tie svoje loďky spoločne... do prístavu manželského. Raz. Možno. Dobre, tak zatiaľ partnerského. Druh, družka, ako sa tomu hovorí? Tá jej amnézia bola dar z neba, nemyslíš? Ako dlho si sám so sebou bojoval, kým si... po nej zas neskočil?! – zadrela zvedavo.

  Trochu mu krivdila a bola si toho vedomá. Urobil predsa pár krokov, aby...aby čo? Aby sa presvedčil že amnézia je trvalá a Belle si tvrdošijne ide svoje a v centre jej sveta je iba on. 

  Ale nebola... Tri roky sú späť.

  - Aký paradox. Zo začiatku som nemusel začínať od začiatku, ale včerajšok všetko zmenil... -

  - Včerajšky často veľa vecí menia. To už tak v živote chodí. Ale, ty si vieš urobiť z polien pod nohami odrazové mostíky. Vždy si vedel, tak prečo máš pocit, že si to celé neustál?! Je niečo, čo by... Belle mala vedieť? A nevie?! –

  - A nikdy sa ani nesmie dozvedieť... – odlepil stŕpnuté ruky z dosky a pošúchal si ich.

  - Aj som si myslela, že tá nakladačka tomu úbožiakovi tam vonku bolo len vyústenie situácie, ktorá v tebe vrie už dlhšie. Pretlak emócií, ktorý zrazu musel von. Ako dobre, že bol po ruke niekto, komu si mohol rozbiť hubu. Však sa nemýlim?! –

  - Poliš! Bŕrr. Ako môžeš vydržať sama so sebou? Všetkých upodozrievať, stále pátrať, rýpať sa vo všetkom a vyťahovať na svetlo tajomstvá, ktoré... –

  - Stopni sa. Ty sa potrebuješ vyrozprávať! A asi radšej mne, ako... chudinke Belle. Tam by ti to nemuselo prejsť. A to riskovať nebudeš, predpokladám. Toho sa oprávnene bojíš... Tak dobre. Som samé ucho. Som ochotná si ťa vypočuť, ale nečakaj rozhrešenie v prípade, že tvoje skutky sú nezlučiteľné s dobrom mojej kamošky. Tak...? Z čoho má strach, slovutný veľký profesor Adam Gold?! Do čoho sme to zas raz zapletení? – chytila šnúrku od žalúzií teraz sama a otvárala, zatvárala.

  Pousmial sa jedným kútikom úst. Presne toto potreboval. Podišiel k dverám, nazrel do obývačky a opatrne zatvoril dvere na kuchyni. Ponúkol Emme jednu zo stoličiek.

   - To, že som Belle našiel po dlhom čase v stave, ktorý mi umožnil začať od začiatku a už s rozumom, je jedna vec. Druhá bol Damoklov meč, čo nad nami neustále visel. Čo ak si raz predsa spomenie... Musel som hrať na dve strany. Aj čo by bolo ak, aj čo by bolo ak nie. Jasné, že druhá možnosť by bola ideálna, ale ja som starý skeptik. Musel som sa zabezpečiť po svojom. Eliminovať všetky prípadné  hrozby. Tri roky. Ona zabudla, zatlačila ich do úzadia, aký krásny sen...ale to si len sama navrávala. Ona medzitým prežila kus života. Posunula sa ako žena, milenka aj ako matka. A mne nezostalo nič iné, len to akceptovať. Prijať a tváriť sa, že mi to nevadí... -

  - To som si mohla aj sama domyslieť. Ješitný, žiarlivý chlap...ako všetci. – konečne si sadla, toto bude asi na dlhšie.

  - ...aj to, ale... ja sa nebudem podceňovať. Toto nemám v databáze svojich povahových čŕt. – pyšne sa vypol vedomý si vlastnej charizmy. Ani Emmino prekrútenie očí mu ju nedokáže vziať. – Lenže, bol som ukrátený o čas, kedy som jej ...mohol ponúknuť...všetko. Nie iba seba, ale...všetko. Zázemie. Rodinu. Dieťa... všetko, po čom túžila, aj keď časť som sa jej pokúšal aspoň posunúť na... neskôr. Ale to neskôr mi nebolo dopriate... A ona to medzitým všetko dosiahla! Aj bezo mňa! S niekým iným! S niekým, s kým si budovala vzťah! Tri roky! Vieš, čo všetko sa dá stihnúť za tri roky?! – z podvedomia mu začali liezť všetky tie popísané stránky, čo čítal o ich súžití. Detail za detailom. Striasli ho zimomriavky. -  A teraz sa budem opakovať. Neustál som to... Nemyslím teraz tú „bitku“ tam vonku. Hoci, ako by si iste skonštatovala, v mojom veku, by som už mohol mať rozum. Starší partneri by mali prinášať do vzťahov predovšetkým emocionálnu stabilitu, ktorá je výsledkom rokov učenia sa, ako zvládať životné výzvy.  Mal by som mať už vycepovanú schopnosť zostať pokojným aj počas kritických situácií, ale môžem ja za to, že ma ten idiot tak vytočil?!  Kašlem na to, že ja by som mal byť tou kotvou pre loď, zapadnúť v prístave medzi kamene a nepohne mnou nič... Lenže ja som ja!  -

  - Áno, pán profesor, pekná prednáška, ale mohli by sme prejsť k meritu veci, prosím? Môj čas je cenný a chcem ho venovať hlavne Belle, ak dovolíš.  – klopkala si tenkými prstami nervózne po stole. Prečo práve ona musí byť hromozvodom pre týchto dvoch?

  - Potreboval som sa zbaviť všetkého a všetkých, čo Belle spájalo a mohlo by spájať s minulým životom. Zničiť všetky putá, všetky cesty, všetky artefakty... a aj vzťahy... skrátka všetko, čo sa viaže na tie tri sprepadené roky.  – vychrstol jedným dychom.

 - Tak preto táto nákladná prerábka? –

  - Áno. V prípade, že by si nebola spomenula, žijeme tu spokojne v novom hniezde. Tu alebo inde, to by bolo v podstate jedno.  V prípade, že by si bola spomenula, čo si, aj žiaľ, spomenula... nemá sa čoho chytiť pri spomienkach. Nezostal tu kameň na kameni. Nič, čo by jej mohlo pripomenúť tie tri roky...s ním! Všetko zhorelo v kontajneri na dvore. A čo nezhorelo, je na skládke. Dúfam, že aj on sám... - neodpustil si.

  - Si monštrum, vieš to?! To je tak krásne dokonale diabolsky vymyslené... Pôjdeš do pekla, pán profesor! Už mi je jasné, prečo nie "niekde inde". Prečo práve tu! Byť na inom mieste, stále by ju to ťahalo sem. Stále by si vracala, čo by bolo, keby... Lenže ty si zabezpečil, že žiadne „sem“, teda „tu“ vlastne už neexistuje...-  

  - Urobil som...aj horšiu vec... – povzdychol.

  - Neverím... – podpichla, ale tušila, že je toho schopný.

  - Keď sa sem chcela prvýkrát dobrovoľne vrátiť, bál som sa. Toho, že si ju tamten znovu dokáže získať, že ich malý Gideon zas spojí.  Vedel som, že o dieťa sa stará Monika. A dobre. Tamten nemal poňatia, že má vôbec syna... Tak som nenápadne... odstránil Moniku zo šachovnice. Predpokladal som, že oni dvaja sami to s malým nedajú, nebudú dávať a nebudú mať čas sa zbližovať tak, ako by to hrozilo, keby tu to dieťa nie je. Moje predpoklady sa aj potvrdili. Prišla takmer hneď. Aj s malým. Prišla za mnou, Emma! Ku mne! – jasne mu svietili oči od pýchy.

  - Lenže Monika...ako vidím, nehrá celkom fér. Zrejme nerozdýchala nejaké veci, prípadne, nebola spokojná s riešením, do ktorého si ju navliekol, či?! –

  - To je detail! To napravím. Pokiaľ... Pochop, Belle sa nesmie nič dozvedieť. –

  Pochopila. Nesmie...

  - Nebojíš sa, že ťa karma aj tak raz dobehne? - oprela sa oboma rukami o stôl a nahla sa k nemu, aby mu videla rovno do tváre.

  - Robím to pre ňu. Pre Belle. Urobím pre ňu čokoľvek. Len aby sa mala dobre. A pri mne sa bude mať dobre... - prekrížil bohorovne ruky na prsiach.

  - Cesta do pekla je dláždená samými dobrými skutkami... – uzavrela Emma a vysúkavala sa spoza stolíka.