Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 1. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

1. kapitola

 

     V kumbále zablikala žiarovka. Zaprskala, rozlepila vlákna a naplnila miniatúrnu imaginárnu miestnosť zažltnutými odtieňmi, čo na drzovku obnažili naskladnené spomienky. Zámerne, zákerne. Mali to v popise práce, naťahané rovno po drôtoch z manuálu vypínača. Aktivovať následne po tom, ako sa opováži niekto zažať... Ktosi omylom, nanešťastie, drgol do jedného z regálov.

  Obaja cítili, ako sa im na hlavu sypú imaginárne škatule z minulosti. Plné kadečoho, dávno pobaleného, prelepeného a vyloženého na najvyššie police podliehať toku času. A hlavne prachu, čo mal zasypať skryté, skryť ostré hrany, ohraničiť priestor kam nikdy nikto nesmie a nevydať už nijaké tajomstvá. Na veky vekov. Amen sa nekonal. Lepiace pásky sú pouvoľňované a pod nohami im zrazu leží holý život. Vysypaný, zosypaný, rozsypaný... Skutočný do posledného artefaktu, papiera, obrázka, fotky a v nich obživlých slov a zhmotnených interakcií.

  Možno mal byť na túto situáciu pripravený. Lenže kurz neotvárali a čas radšej aj tak investoval do telu aj duši príjemnejších aktivít. Karma je zdarma? Ani celé algoritmy príprav by mu neukázali riešenie, aké by to bolo keby, ako to bude, keď... Rozbehli sa mu mysľou až teraz. Do viacerých smerov, vo viacerých vrstvách. Naraz.

  Od prikyvovania a snahy nepohnúť ani jediným svalom na tvári, prešiel k hlbokému nádychu a vykročeniu smerom k nej. Tam očakával protireakciu, od ktorej by sa odrazil. Zostávala však v intenciách tej prvej jeho. Len namiesto prikyvovania zrýchlene klipkala viečkami. Inak sa jej tvár nezmenila. Kľúčiky od domu na okraji ničoho sa jej v prstoch ukončujúcich natiahnutú pažu pomaly prestali kývať tiež.

  On pre zmenu obnovil súhlasné prikyvovanie. Áno, verím ti. Áno, to je dobre. Áno a  teraz...

  - Belle, ...to je...to je dobrá...správa. Som rád...že sa ti vrátili spomienky. Všetky...spomienky. Som... -  chcel povedať kadečo, ale dávať bodky za vetami, keď z mozgu liezli ako zisťovacie otázky začínalo byť nad jeho sily. Zvlášť, keď jej prvá veta, čo chcela byť zas azda odpoveďou, bola ako dostať mokrým vechťom cez tvár.

  - Som s tebou?! –

  Na to sa dalo len opätovne prikývnuť a vydržať pohľad z očí do očí. Uhrať to na hrdého zemepána, nie na chudáka, žobráka kdesi z podhradia, čo ani nevie ako, pristál na hrnci s medom.  Preboha, len nech sa neopýta: „Prečo?“

  Opýtala sa...

  Niečo v ňom zhaslo a tým pádom aj stvrdlo. To nechcel. Takto to nechcel, ale... Adam, kroť svoje ješitné ego. Neskoro.

  - V dobe, kedy si mala tento výpadok... pamäte, v čase tvojej amnézie... – tápal či bude lepšie zvaliť to na lekárske fušerstvo prebudiť ženu z umelého spánku s amnéziou alebo to narafičí na psychológiu a zvalí vinu na ňu samú, že si nepamätá, lebo si nechce pamätať.

  Hlavne nemlčať. Pochváľ sa trochu, Adam Gold. 

   - ... si to, teda...mňa...teda, byť so mnou... videla...nechcem, aby to vyznelo sebecky...ale ako najlepšie riešenie...-

   Možno si chcel pridať, že sa rozhodovala sama, však?! 

   -  Skúsili sme... skúsil som...  – ako ťažko ti to lezie z úst. 

  Ako ťažko sa pregĺga urazené sebavedomie. Ona sa čuduje. Ona sa čuduje? Je prekvapená, že po jej boku si TY a nie ON?! Adam, Adam... spomaľ! Nezabúdaj, vystrelený šíp a vyslovené slová... 

  - Skrátka, vynaložili sme všetci, ...ja, Emma, lekári, dokonca aj...tamten... úsilie, urobili všetko, čo bolo v našich silách... – ...už mudruješ Adam a hľadáš výhovorky. Adam, Adam... - ... aby sa ti pamäť vrátila čím skôr, ale... - ... sklapni a von s pravdou! -  Belle, ak ma chceš obviniť, že sa len veziem na situácii, ktorá nastala, prosím, nerob to. Chcel som, snažil som sa a... – Adam, pravdu! -... a bol som rád, že nič z toho, o čo sme sa pokúšali, nevyšlo a pamäť na posledné tri roky tvojho života sa ti aj tak nevrátila... – dodal rázne a skúsil sa vypnúť.

  Dívala sa na neho vážne. Dobrý pokus.

  - Aspoň si úprimný, - zaznelo ako odpoveď tónom, ktorý pichal.

  Stiahla ruku s kľúčmi k sebe, zovrela ich do päste a zadívala sa na ňu. Mlčala.

  - Vysvetlím ti to. Všetko... – zabaštrngoval rukami, vedomý si svojho podielu viny. Tie kľúče! Prečo si ich lepšie neskryl? Prečo ich musela nájsť? Prečo si musela spomenúť? Tam si sa chcel dopracovať, však, Adam? O čo príjemnejšie by bolo prekvapenie, čo si chystal. Si si istý, Adam?!

  Kývala hlavou, tentokrát záporne. Cítila sa ako po výbuchu, tušila, že v jej vnútri spôsobil apokalypsu, nevýslovných rozmerov a tušila, že bude treba započať veľké upratovanie, deratizáciu, dezinfekciu všetko spätne poukladať, poprekladať, dať tomu priestor, čas a... A kde začať?! Pomaličky otvárala dlaň s kľúčmi. Odťahovala prsty, akoby ju kovové artefakty pálili.

  - Nemusíš nič vysvetľovať. Ja si všetko pamätám... – znelo stále rovnako, ale vedel, že tieto slová už nepatria ako výčitka jemu, ale niekomu inému. 

  Asi by mu malo odľahnúť. Tak prečo to stále ťaží. Viac a viac.

  Skryla kľúče opäť v dlani, stisla ich. Otočila sa k vešiaku nad botníkom a zavesila ich tam.

  - Chceli sme ísť na výlet. Poďme. Kým nebude úplne horúco! – sekala vety s pohľadom kdesi mimo. Tým smerom aj vykročila. Jediné, čo ho mrzelo, že ho obišla veľkým, preveľkým, obrovským oblúkom.

  Chápal ju. Nechápal. Nemohol tušiť, čo sa v nej melie. Skúsme pozitíva. Neskolabovala. Nekričí. Neplače. Nenadáva. Neuteká. Nebije...

 

 

   Nové auto ani neobdivovala. Cestu premlčala. Díval sa na ňu v spätnom zrkadle. Vyhýbala sa jeho pohľadu. Nestarala sa, kam ju vezie. Nepýtala sa...Venovala pohľady iba malému, spokojne zas odfukujúcemu v autosedačke. Po chvíli zaspala aj sama. Kiež by sa zobudila a... Adam! Naozaj chceš, aby sa jej amnézia vrátila?! Áno! Áno, to chcem!

  Sústreďoval sa na cestu. Cieľ mal. Ale už si ním nebol taký istý. Ani taký nadšený z prekvapenia, ktoré pre ňu dlhé týždne pripravoval. Pre nich. Bude ešte nejaké: ONI?

  Bočná cesta prekvapila aj jeho samého. Spoľahol sa na firmu. Spoľahol sa na dobrú firmu.

  Zastavil na pieskom vysypanom  podloží. Auto stíchlo. Čakal, že ticho a bezpohybovosť zobudí aj posádku. Zatiaľ sa neobzeral dozadu. Díval sa dopredu. Tak to má byť, Adam, treba sa dívať dopredu! Nariadil si, natočil sa bokom a usmial sa na spokojne spiacu ženu v odraze spätného zrkadla, aj na tú reálnu, ktorá sa práve započala prebúdzať. Odlepila lopatky od sedadla, zaklonila viac hlavu, pritiahla lakte k sebe a vyprskla prsty smerom k nemu ako slnká, akoby sa aj ony potrebovali poriadne pretiahnuť.

  - Sme na mieste, srdiečko... – zašepkal a radšej rýchlo vystúpil.

  Dvere ústiace zo zadného sedadla chvíľu šramotili, kým si vyskúšala všetky páčky a časti, ktoré by ich mohli otvoriť a potom mu skoro vypadla pod nohy, ako sa snažila zrýchliť vykladanie stuhnutého tela z útrob auta.  Ústa už mala pustené.  Nečakal, že ho odstrčí.

   - Sľúbil si nám výlet! Prečo... Prečo si ma priviezol sem?! Ideš ma vrátiť? Ako... ako použitý tovar?! ...si sa ma...nás s Gideonkom už prejedol?! A ja som... si myslela... ja som... – začala splietať, ale prehovor sa jej sekal, trhal a kazil o to viac, čím viac sa jej do zorného uhla dostávali jednotlivé detaily miesta, kam ju priviezol.

  Posúvala sa krôčik za krôčikom smerom dopredu a neverila vlastným očiam.

  - Prespala som ďalšie tri roky? To...toto... je čo?! Čo to má znamenať?! ....tie kľúče! To preto máš tie kľúče! Ty si... Toto... – nevedela zrazu ako pomenovať to, čo videla.

  - Ak sa chceš spýtať, či som to „toto“ kúpil, tak áno, kúpil. Bolo to na predaj. Dobrá ponuka. Výhodná. Investoval som, – pokročil k nej a stal si vedľa. Vedľa aj pohľadom. Dívať sa jej do očí, to by chcelo odvahu a tú strácal celou cestou. Škoda, že aj brzdovú kvapalinu na svoj jazyk, ale starého psa novým kúskom nenaučíš, darmo sa vystavoval pravidelnému kroteniu. Sa. Samoštúdium nefungovalo.

  - Predal ti náš domov?! – ukázala smerom k usadlosti, ktorá si síce stále zachovávala ráz vidieckeho sídla, ale ten, ktorý ona nikdy nepoznala. Ten prapôvodný. Ten, ktorý jemu a stavebnej firme za mastný úplatok schválili pamiatkari. A majstri murári pretransformovali plesnivú hrudu syra so slamenou strechou do pôvodného stavu, z čias,  kedy sa vidiecka zemianska usadlosť nemusela hanbiť za svoj názov.

 -  Predal mi dom. Iba obyčajný dom. V dezolátnom stave, podotýkam. Prepáč, Belle, toto už nebol domov... – zadrel drsnejšie ako chcel. Nemusel.

  Už mu neodpovedala. Vrátila sa k autu. Obával sa, že nasadne a dá sa zaviezť... Kam asi? Odpadol mu kameň zo srdca, keď iba mlčky vytiahla už rozšvitorené dieťa zo sedačky, usadila si ho obkročmo na bok, dovolila mu zakvačiť sa jej o blúzku nad prsníkom, aby udržalo stabilitu a dalo mu najavo, kto je tu a tam tiež pánom a takto skompletizujúc ich "rodinu na výlete", vrátila sa k nemu.  Pozrela na neho vyčítavo, prísne a v jej očiach videl, že mu prestáva dôverovať. Otázky ešte len prídu. Bol si istý. Mykla bradou k domu. Jasné, má ísť ako prvý.

  Kornet ide ako prvý. Kornet padá ako prvý. Nie, nechce padnúť! Radšej vytiahne bielu vlajku a vzdá sa... Aké vzdávanie sa?! Adam, rozhodol si sa bojovať. Vitaj vo frontovej línii. V prvej...