Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 4. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

4. kapitola

 

  Vrchnák na minerálke zasyčal. Chcel byť nenápadnejší, ale zvuk ju prebral z letargie, natočila sa k nemu a mal pocit, že sa trošku, naozaj len máličko, ale usmiala. To ho povzbudilo a vykročil k nej. Aj čakal, že mu uvoľní miesto vedľa seba, ale zas toľko ústretovosti po jednej hádke, nie, to bola iba výmena názorov...by asi bolo naraz na ňu priveľa. Vďaka bohu aspoň za ten náznak úsmevu. Stal si jej za chrbát, podal vodu a keď sa pijúc naklonila tak, že sa o neho letmo oprela, už neváhal priložiť ruku k vlasom a nežne jej prechádzať prstami v pramienkoch.

  Odložila fľašku bokom a zaklonila hlavu ešte viac.

  - Líškaš sa? Máš pocit viny? Chceš sa udobrovať? – zvrtla sa k nemu celá a zachytila obe jeho ruky. Aj tú so zeleným vrchnákom. - Vrátim ho fľaške. Patria k sebe... -

  - ...tak, ako my dvaja,  – doložil automaticky.

  Povzdychla a doskrutkujúc vrchnáčik k jeho „milovanej“ fľaške, pozrela na neho zdola už vážne.

  - My dvaja možno, ...ale čo tento dom?! Nemôžeš mi vždy kúpiť nový dom, keď... sa objavím v tvojom živote. A ty cítiš nejaký pocit viny... Nemusíš si ma kupovať. Ja nie som zlatokopka, pán Gold. Aj keď by som ťa občas rada... nakopala! Zlato! Za toto celkom určite! Som s tebou, lebo... ťa ľúbim. A ľúbila by som ťa aj v tom malom preplnenom bytíku v tom ospalom malomeste. Tak prečo?! Načo... toto všetko? Megalomanstvo? Nové auto. Dom, prerábka... -

  Kdesi hlboko v sebe aj intuitívne tušil, že to bude brať presne takto. Ale je už raz taký. Praktický, vypočítavý, realistický, stojaci pevne na zemi a riešiaci všetky problémy okolo, vrátane tých, čo sa ho netýkajú. A ešte tie, čo by si nemal, aby si nezabudol!

  - Sľubujem, že toto bolo naposledy. Ak mi ty sľúbiš, že tu ...zostaneme, zakotvíme, zahniezdime. Spolu. Ako ...rodina. – naklonil sa nižšie, aby jej ešte nevypovedaný sľub rýchlo, rýchlo spečatil bozkom.

  Cukla. Musel sa zas vyrovnať. A musel byť aj rád, že ho v tej rýchlosti neseklo.

  - To je síce krásne romantické a mala by som ti asi ležať pri nohách, však... tak prepáč, že len sedím...- spustila trochu podráždene. A patrične ironicky. – Adam, ty sám vieš, aké je to celé komplikované! Môj život je ako zle napísaný príbeh... Ja nie som už slobodná. Ja mám dieťa.  A... – radšej zmĺkla, dobre vedela, že slovo muž, iný muž, asi akýkoľvek muž, nie, práve tento konkrétny muž...by ho zas reštartovalo na niekoho, koho do fistule znejúci hlas ju iritoval. A bolel.

  Pritlačil jej na ruky a skúsil ju postaviť. Natočil sa smerom k domu a ťahal ju za sebou.

  - Ďalšie prekvapenie?! – takmer sa zhrozila. Potom ju to zamrzelo. Snaží sa. On sa tak veľmi snaží...

  - Nuž, obávam sa, že keď sa ti nepáčilo naše nové autíčko a náš budúci domček, tak toto prekvapenie ťa nenadchne už vôbec. Ale, ktovie, keď motyka vystrelí... -

   Nemohla si nevšimnúť, že to len precieďal cez zuby. Obzrela sa ku kočíku, ale Gideon spokojne spal. Nemala výhovorku, prečo...neísť!

  Pritiahol ju až ku krbu. Na mieste, kde majú byť polená ležali papiere.

 - Niektorí ľudia z tvojho života odídu, ale to nie je koniec tvojho príbehu. To je koniec len ich kapitoly v tvojom príbehu. Tej zle napísanej... by som doložil, respektíve zopakoval to, čo si aj sama pred chvíľkou povedala, -  otočil sa k nej a snažil sa byť pokojný. A neusmievať sa. Ide o vážnu vec. Pozrel do krbu.

  To vyznelo ako ponuka. Pochopila, načiahla sa po papiere. Už to neboli skrkvané gule zle napísaných kapitol, ktoré po pár hodinách zas hľadal a vyrovnával. Ale len v prípade, že nimi netrafil horiace plamene. S tým sa už musel vyrovnávať sám. Tieto papiere boli nové, rovné, hlavičkové „Návrh na rozvod manželstva...Návrh podáva... zelený krúžok pri slove ON...“ Bla-bla-bla.

  - Toto...je čo?! Odkiaľ sa to tu zobralo... On...nechal ti tu s domom rovno aj rozvodové papiere?! To ako fakt?! Vzdal to?! Vzdal sa...nás? Mňa aj Gideona?! Iba tak?! Tak...jednoducho? Tak rýchlo?! – voľnou rukou sa mu zakvačila do košele, aby to ustála.

  - No, popravde... som ho musel mučiť, vyhrážať sa mu a poviem ti, dosť prskal, bol vulgárny a bránil sa zubami-nechtami, kým som ho donútil to celé vypísať a podpísať...- skúsil odľahčiť situáciu, ale vidiac, ako zbledla a už-už mu omdlie... keby do náručia, ani sa nebráni... tak radšej zmĺkol.

  - ...o tomto... nežartuj. Nikdy. Ty ani netušíš, ako mi teraz je... – uvoľnila zovretie, párkrát ho potľapkala po pleci a s trasúcimi sa papiermi v ruke podišla ku gauču a dosadla. Papiere jej vypadli na zem. Nestarala sa o ne. Zastokla zopäté dlane medzi kolená a sklonila hlavu.

  Iba ju pozoroval. Ou, ou, Belle, keby si vedela, že som nežartoval, ale to sa ty nikdy nedozvieš. O to sa už postarám. Koniec-koncov, povedal som ti len pravdu. Ale nechám ťa v tej tvojej. Vidím, bolí aj tá, ale... tá skutočná by ohrozila mňa samého. A to by bolo kontraproduktívne pre nás oboch. A na nás dvoch mi záleží. Sakramentsky záleží!

  Pohol sa k nej a sadol si vedľa. Nie, nečakal, že sa mu skrúti v náručí. Je tiež muž. Jeden z tých, čo by eventuálne mohol sklamať. Eventuálne?! Nesklamal si ju náhodou pomerne podstatne?! A nie raz, ty rytier?!

  - Viem, ako ti je. Som rozvedený. Šťastne, v tom je to iné, ale... Tiež som len našiel papiere na stole. Tiež som sa musel vzdať syna a... skončil som na ulici. Áno, vlastnou vinou. Belle... – až teraz sa pokúsil objať ju aspoň za ramená.

  Nepoddávala sa. Bola stuhnutá a akosi mimo. S pohľadom do ničoty.

  - Belle, ty, na rozdiel odo mňa,  v tom nie si sama. Ty máš predsa mňa! A ja sa o teba, aj o malého postarám. Postarám sa aj o... toto... – zohol sa k papierom a skúsil ich pozbierať, zoradiť, narovnať.

  Vytrhla mu ich z ruky, skrkvala, rozkmásala, opäť rozhádzala.

  Toto gesto celkom nepochopil. Ale chápal ju. Aspoň si to myslel...Vedel len, že teraz bude problém získať nové papiere. Veľký problém. Keď ich tamten vypisoval, bol v tom, že amnézia trvá. Teraz...

  Teraz zbledol aj sám. A potom očervenel, možno ozelenel zlosťou. Nič to. Umenie je robiť si z polien pod nohami odrazové mostíky. A on toto umenie ovláda.

  Pozerala na neho.

  - Tebe...to nevadí? To... to...čo som práve urobila?! Čo ak to nebolo v amoku, od hnevu?! Čo ak to nebolo v nepríčetnosti zo šoku z nečakanej správy? Ale... – čudovala sa a čudovala sa ešte viac, že sa usmieva.

  - Pred hodinou si ma obvinila zo vzťahovačnosti. Tak ti teraz dokazujem, že taký nie som. Dobre, som, ale...kvôli tebe sa snažím. Naozaj, snažím. Zmeniť sa. – natiahol sa k nej a pobozkal ju na čelo. Stále s úsmevom.  – Belle, si zmätená, rozhodená. Dnes ťa veľa vecí vyviedlo z rovnováhy. Prosím, nechajme to všetko teraz bokom. Aj zajtra je deň. Dnes... si ho konečne užime. Len ty a ja. A náš malý princ, čo sa o chvíľu zobudí. Ale... chvíľa je sedem minút, trinásť sekúnd. To je dosť času na... – skúsil si ju viac pritiahnuť.

  Nebránila sa. Ale ani nespolupracovala.

  Pochopil.

  Je zmätená, rozhodená, veľa vecí ju vyviedlo z rovnováhy. Bozky to nespravia.

  - Chceš byť chvíľu,... aj viac... sama? – prešiel jej hánkami po kraji sánky.

  Len privrela viečka.