Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 2. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

2. kapitola

 

      Nástrel budúcej predzáhradky ju zatiaľ neoslovoval. Ani nemohol. Kríky a stromy prísne zošponované špagátom v kontajneroch či obrích guľovitých baloch pri jednom z nedostavaných plotov jasne naznačovali, že to majú pod palcom profesionáli, ktorí ešte nepovedali posledné slovo a nehodili poslednú lopatku hliny do hrobu jej fantázie, s ktorou kedysi chcela sama skultúrňovať okolie tohto obydlia. Pekne pomaličky, krôčik po krôčiku. Teraz kráčala obdobne, z jedného andezitového nášlapného kameňa na druhý, aby nebodaj nezašliapla machovičku nasadenú už medzi nimi. Aspoň Gideonovi sa to ale páčilo. Hop, hop, hop... alebo trop. Okolie domu, čo sa vypínal očistený od nepekných prídavkov, rokmi a neodstraňovaním náletových drevín kedysi obrastený, teraz zbavený opadanej omietky, bolo úplne zmenené.

  Vtedy nevľúdne, zanedbané, čo mu uberalo na kráse, ale...

  Dnes takmer obnovené, zrenovované, čo mu malo pridávať na kráse, ale...

  Neodvážil sa jej prezradiť, že celý projekt záhrady má pod palcom jej vlastný otec, ktorého oslovil. A zaviazal mlčanlivosťou. Ak to všetko bude považovať za zradu, bude zároveň potrebovať niekoho, ku komu ujde. Radšej otec ako tamten. Aj tak nevedel, kde je mu koniec. Zámerne. Čo ak by sa ho pýtala. Už jej nechcel klamať. Má toho dosť na rováši...

  V podstate majú obaja v tejto fáze ich turbulentného vzťahu len dve možnosti. Boj alebo útek. Nie, nemôžu sa podeliť, on bojovať a ona utekať. To ani nedopustí. A naopak to už vôbec neprichádza do úvahy. Nevzdá to. On určite nie. Vynaložil toľko úsilia...

  - Predpokladám, že máš tie kľúče, - natočila sa k nemu.

  Mala ho prečítaného. Len vynechala stranu, kde sa písalo o dnešnom výlete. Chcela prekvapenie. Má prekvapenie. Ani vo sne by ju však nenapadlo, že prídu sem. Zo všetkých miest na svete a v priľahlom vesmíre, práve sem. A to sa odvážila snívať aj v aute. Ale aj ten sen vyprchal, keď otvorila oči a pozrela z okna. „Nesmieš sa pozrieť z postele von oknom, ak si chceš zapamätať sny.“ Už ako dieťa si to vedela. Nepozeraj do okna, sen zmizne. Pozrela von oknom z auta. Sen zmizol. Zostala nočná mora...

  Ani sa veľmi neošíval. Vytiahol ich z vrecka, kam ich zastokol, keď ich nenápadne bral z vešiačika nad botníkom a nechal ich ležať na dlani, ponúkajúc.  Chňapol po nich Gideon. „Hej, mladý pánko...“  ...jasné, on tu je predsa najviac doma. Zachránila ich pred zaslintanými ústočkami, či skôr ústočká pred nimi, popremŕvala v dlani a našla ten správny. Dvere zatiaľ nevymenil. Dvere zrejme ani nevymení, sú skvostom samé o sebe, aj takéto prešmirgľované a zbavené niekoľkých nesúrodých náterov. Nesnažila sa tipnúť si, aká bola a  tým pádom, aj aká bude ich pôvodná farba. Ani to, kam ju tie dvere teraz zavedú.

  Vnútro, o poznanie svetlejšie, páchlo neidentifikovateľne. Sterilita, čistota, nátery, novota. Drevo, vápno, kameň. A niečo ešte stále starinou raziace medzi tým. Aj sám bol prekvapený, ako majstri pokročili. Ale pyšný sa neodvážil byť. Čo si si predstavoval, Adam Gold? Chcel si ju vidieť výskať nadšením, pišťať, ochkať, fíhať a triasť sa šťastím, že si si dovolil prekopať všetko, čo jej kedy mohlo pripomenúť, že bola inde a s iným? Ešte vyčkaj, možno sa dočkáš...

  Stále čakal. Boj alebo útek. Akoby sa už nevedel dočkať. Nespúšťal ju z očí. Bol v strehu.

  Videla na ňom, že je celý nesvoj. Počká si. V podstate sa ešte nerozhodla. Má chuť utiecť, či bojovať? Poslednú myšlienku s otáznikom na konci mu venovala. Aj s úsmevom. Prekvapil ho. Ale iba pootvoril ústa.

  Rozprávať začala sama.

  - Toto bol dosť veľký risk. – dvíhala bradu do niekoľkých smerov. - Tento „kvázi“ výlet. Stále si nie som istá, kam si tým vlastne  mieril. Čo si mi týmto tu chcel povedať. A... čo si očakával odo mňa. – nahla hlavu bokom, dotkla sa ňou Gideonovej.

  Prikročil, ale ošíval sa. Tušil, že čaká na každé jedno slovo.

  - Hľadal som pre nás miesto, kde by sme raz... možno... spolu... zakotvili. –

  Potriasla hlavou.

  - ...ale prečo práve tu? Je toľko krásnych miest! Máme toľko možností, tak prečo... – pobozkala Gideona na čelo a v okamihu vymenila zakabonený výraz tváre za láskyplný. Momentálne len pre malého.

  - Práve pre toto... – usmial sa na dvojicu pred sebou. – Keď sme tu pred časom boli prvýkrát, bola si vyplašená, nahnevaná, vo vnútri úplne rozhodená, mračila si sa na všetko a na všetkých až... videl som ťa zrazu s malým, o ktorom si vtedy ani nevedela, že je tvoj vlastný. Ale tvoje srdce to cítilo. To, ako si sa k nemu nakláňala, s akou nehou si sa ho dotýkala, ako si si s ním šepkala, ako zázračne stíchol v tvojom náručí... A ja som videl to puto, ktoré vás spájalo a ktoré urobilo túto ponurú chajdu zrazu ...domovom. – stíchol a do očí sa mu tlačilo dojatie.

  Dvojica k nemu pristúpila ešte o kúsok bližšie. Objala ho voľnou rukou okolo krku a uložila mu hlavu na plece. Aj Gideon sa snažil vyliezť niekam, kamkoľvek na neho. Celkom dôverne a prirodzene.

  Tak trochu prestal zvládať dojatie.

  - ... aj ja už chcem konečne domov, Belle! Nie vilu, nie dlhý rad pridelených či prenajatých bytov. Domov! Domov, kam sa budem chcieť vracať. Kde ma bude niekto čakať. Kde budeš ty a bude tam teplo, bude to  voňať a z každého kúta bude cítiť spolupatričnosť, vzájomnú dôveru... to, že tam žije rodina a spája ju... láska. Ľúbim ťa, Belle... Ty si ani nevieš predstaviť, ako veľmi.  Celý svoj život chcem len toto. Malý kúsok, tiché miesto, kde budem môcť byť s tebou... Kde už sa nebudem musieť báť, že ma samota prevalcuje a vysaje zo mňa všetok cit. Potrebujem ťa, Belle. Potrebujem tvoju lásku. Som sebec, najväčší na svete, ale ja sa nebudem o teba s nikým deliť... – pritláčal ich oboch do objatia, neodhadnúc jeho silu, len metanie sa Gideona spätilo ho a zjemnilo telom dopovedávané vyznanie.

  Pôsobila vyplašene.

  - Obaja sme to takto chceli. Kedysi... – fňukla. Ponatriasala Gideona, hoci nemrnčal. – „Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania...“ – fňukla zas a oči sa jej začali rosiť.

  Poodstúpil. Zamračil sa.

  - O akom treste to hovoríš? Vzťah so mnou... je pre teba trest?! Po tom všetkom, čo som ti práve povedal... mi povieš len toto?! – tvár sa mu krivila sklamaním.

  Navyše prikyvovala.

  - Adam, ja som vydatá za iného muža, s ním mám syna a ...toto tu,  čo si nazval „domov“, sme si kedysi budovali s ním, spoločne, kúsok, po kúsku pre našu novú malú rodinku. A teraz... teraz to mám všetko hodiť za hlavu, lebo... kedysi...kedysi dávno som si vysnívala svadbu s tebou, vilu za mestom prerábanú podľa môjho vkusu, deti pobehujúce v záhrade, teba polievajúceho trávnik a seba v hojdacej sieti s knižkou pod hlavou, ukolísanú šťastím..., že kdesi medzi šumiacimi kvapkami je muž môjho života! – farbisto preháňala, ale tie obrazy mala tak hlboko vpečatené v snoch, že sa jej až tlačili z úst, aby na žiaden detail nezabudla.

  Tvár sa mu vyjasňovala. Toto sa už počúvalo lepšie.

  - Nie, neusmievaj sa, prosím. Nie je to úsmevné, nie je to ani smiešne... Bola som mladá, naivná, zasnívaná, ale verila som v budúcnosť, presne v takúto budúcnosť a... pozri, pozri, ako mi Boh splnil priania... Som vydatá? Som! Mám manžela? Mám! Mám dieťa? Mám! Dom. Domov. Všetko mám... Tak prečo to nie je to šťastie v šumení kvapiek? Ani pre teba, ani ...pre mňa... ani pre neho! Pre nikoho z nás... – pozrela smerom, kde kedysi bol ošarpaný stôl s písacím strojom.

  - JEHO, si mohla pokojne vynechať! – ozval sa vyčítavo natočiac sa prudko tým istým smerom.

  - Áno?! A koho ešte? Všetko a všetkých? Adam, my nežijeme vo vzduchoprázdne, aj keď som si tak v posledných mesiacoch pripadala. Ale to bol omyl. To nebola pravda, len ilúzia, ktorej som chcela veriť... –

  - Omyl?! – zhrozil sa.  – Ilúzia?! – ďobol si všetkými desiatimi do hrude. – Ja som pre teba len omyl, fantasmagória, niečo, čo... ani neexistuje?! Menej ako vzduch?! Som nikto?! Belle... – zvyšoval hlas a zastavili ho len Gideonove k plaču vykrivené ústočká.

  - Nič také som nepovedala! Si vzťahovačný a domýšľavý... –

  - ...ešte aj! Navyše! Len pokračuj! –

  Zmĺkla.

  Boj alebo útek.