Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 10. kapitola

 

  ROZMRVENÉ III

10. kapitola

 

   Mračila sa na lôžko pred sebou. Takú do neba volajúcu výtržnosť ešte nevidela. Maxikolíska?! Figu drevenú, hojdačka v spálni! Ak to nerobil výslovne na žiadosť tuhľa pani domácej čakateľky v zácviku, z ktorej by to ešte instagramovými kravinami oblbnutej vyvstalo, asi by potreboval čím skôr vyhľadať odbornú pomoc. Prepad mentálnej zrelosti jeho generácie zdá sa byť rapídny a dúfajme, že nie nezvratný a toto je len provizórne, dočasné riešenie. Veď spánok je tak krásna vec. Ešteže sa to čudo dalo aj ukotviť do takmer nehybnej polohy. Takmer. Opatrne si skúsila prisadnúť na kraj a trochu sa pohmýriť spredu-dozadu, zľava-doprava.  Len to zašramotilo a zašuchotala plachta. Belle na ňu pozrela zhovievavo a dúfala, že na detaily multifunkčného nočného zneužitia sa pýtať nebude. Hoci pohyby odhadla... a v zhrozenom výraze tváre sa dalo lokálnu kámasútru aj čítať. 

   Ležala tam teraz dolu bruchom s päsťami zatlačenými v lícach a vykrútenými ústami. Nad rozloženými papiermi. Kedysi očividne skrkvanými a zas narovnanými. Dokonca z niektorých boli len zdrapy. preto toľko papierov. Možno to bol len jeden...priveľmi analyzovaný amokom. Emme predsa len nedalo, aby sa nechytila napnutých lán a ešte raz neskúsila dať túto obriu vec do pohybu. Ešte pár tých trápnych pohybov a prestalo ju to baviť. Len sucho a sklamane skonštatovala.

    - Niekto sa tu zrejme pokúšal tromfnúť tú romantickú návliečku natlačenú stuchnutým senom, všakže?! Dúfam, že objednávka nešla od teba. Videjká s interiérovým dizajnom ti asi zakážem...-

  Belle však sedel na tvári mrak. A bolo mu šuma fuk, kde majiteľka pred búrkou leží.

   - Tu sa dá aj niečo čítať? Z týchto poničených šalabastrov? Čo to vlastne tak napaprčene študuješ? Dúfam, že recepty. No, nezízaj na mňa tak prekvapene! Pozvala si ma vraj k obedu. -

  - Tieto rozvodové papiere... ma trochu prekvapili. – drnkala do listov papiera, ktorými bola obložená, akoby ich chcela odfrnknúť z postele.

 - Podal návrh na rozvod?! Koniec-koncov a čo si čakala? Že bude skákať z okna? Nasadila si mu parohy, nie krídla! A on sa má priveľmi rád, aby ...kvôli komukoľvek páchal samovraždu. Nenamýšľaj si! Myslím si, že ten chlap má gule a dal to so cťou. Nič lepšie ani urobiť nemohol. - ďobla do nadpisu vrchného papiera.

  - A ani nič horšie... – sklamane dodala Belle a pokračovala rovnakým tónom. – Ani sa len nepokúsil o mňa zabojovať. Ani o Gideonka. A predal náš domov... – hľadala pohľadom Emmin a čakala súcit.

    Zdalo sa jej však, že kamoška bola myšlienkami niekde inde. A ani nebola ďaleko od pravdy. Vytiahla kotvy  rúk z otlačených líc, prevrátila sa na chrbát  a nečakane podtrhla Emminu ruku, o ktorú sa opierala. Podarilo sa. Kamka spadla vedľa nej. S nohami stále spustenými z postele zostala ležať. A mlčať. Zízali svorne do čerstvo namoreného stropu, každá putujúca po svojich myšlienkových trajektóriách.

  - Nemám žiadnu svadobnú fotku. A už ma...možno čaká rozvod... Dnes som sa hrabala v stodole, sú tam ešte nejaké veci z domu, ale... fotka z krbu, kde sme my dvaja ...nie. -

  - Pekná prerábka. Vkusná. Škoda, že mu nedovolili zbúrať tú šopu vedľa domu. Trochu kazí celkový dojem... z tohto všetkého.  Asi by mu neuverili, keby nešťastnou náhodou vyhorí? Hmm? Aj so všetkým, čo bolo v nej... –

  Belle privrela viečka. Presne vedela, o čom kamarátka točí, aj na koho je strane.

-     Prepáč, Belle. Možno si ju pri odchode vzal so sebou. Na pamiatku. –

  Na okamih pootvorila oči, ale potriasla záporne hlavou a znovu ich zavrela.

-     Musel ťa dlho prehovárať? -

  Aj Emma pochopila, že Belle nie je už polcolová trubka na strednej.

  - Myslíš, aby som sem prišla? Nalákal ma na ten obed. Tuším spomínal sviečkovú na smotane s domácou knedľou a štrúdľu alebo také čosi, čo tak rada varievaš... -

  - Trapka... Skôr si myslím, že teba nám najal ako kuchárku. To preto ťa tak dlho držal v našej kuchyni. Za zatvorenými dverami. Druhýkrát zatvorte aj okno. Aby sa nevyzradili tajomstvá rodinných receptov... – potriasala hlavou, ale opatrne, na časti vlasov jej ležala Emma.

  Tá spozornela. Okno. Nenačúvala táto tu pod oknom?! Nie, nie, vygumovať. To by teraz inak vyšilovala. Emma, zachovaj paniku. Hlavne nič nehovor k veci.

  - Kto mlčí, ten svedčí. – vytiahla základniarsku odrhovačku Belle. – Priznaj, že si ťa namotal na svoju stranu a dôrazne ti odporučil, aby si odo mňa vysondovala, ako na tom som. Bojí sa ma spýtať. On totiž, ako vieš, nevie prehrávať. – roztiahla ústa do úsmevu, aj keď vedela, aké polcolovo trubkovské gesto to je.

  - No, tak daj, nech to nemusím z teba vyťahovať ako bodliaky  z chlpatej deky. Som aj ja sama zvedavá na tvoj postoj k tomu, čo... amnézia je preč. Priznávam bez mučenia, že som čakala niečo iné. Depku, plač, zrútenú ženskú s ohryzenými nechtami, ale... ako vidím, bahníš si v novej situácii a zrejme ti vyhovuje. Keď to tak porovnám... –

  - Nie, nechcem porovnávať, Emma! Prosím, nenúť ma! Žiadne pre a proti. Má dať, dal. Je to celé ešte čerstvé a ja... sama neviem, ako sa mám k tomu postaviť. -

  Postavila sa Emma. Nie celkom, len sa zas nadvihla  a posadila.

  - Buď srdcom alebo rozumom. -

    Zatvárila sa čudne. Emma doplnila.

  - V oboch prípadoch je jasným víťazom náš pán profesor! – povzdychla Emma, nie celkom stotožnená s tým, čo jej práve vyliezlo z mysle a z úst. – Pred oltárom ste si síce s tým druhým sľúbili, že v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe... ale nič sa tam nehovorilo, „v prípade návratu pána profesora na scénu...“. To by ti malo pri rozvodovom pojednávaní prejsť ako dôvod na okamžité anulovanie sobáša...– ľahla si zas Emma, ale vstala do polosebu Belle.

  - Ty ako náš svedok pri obrade by si mala držať stranu... skôr...- nedopovedala. Nemala dosť guráže.

  - Mala som počas celej tej dojímavej sľubotechnovej ceremónie za chrbtom prekrížené prsty, takže moja prísaha a svedectvo sú  krivé a tým pádom neplatné. – žmurkla do stropu a natočila sa ku kamke, čo ona na to.

  - Asi je dobre, že nemám nijakú fotku... –

  Jasné, bola by plná neúprimných ľudí, čo neveria sami v seba a nebudú bojovať za spoločné šťastie a rozbijú vzťah skôr, ako tanier pred reštikou, ktorý im  aj tak nikto nehodil. Piati ľudia nie sú svadba. Či?

  - Keď bol s Nealom ako korunný svedok odvelený na to vyhnanisko iba s pár erárnymi škatuľami od štátu, tiež si pýtal fotku. Dala som mu tvoju zo stužkovej. Emily, vieš, moja nevlastná sestra z pestúnskej, bývala tam oproti nemu v tom hnusnom predpotopnom paneláku, mi vravela, že keď mu ju dávala, tak sa zosypal. Belle, on ťa naozaj miluje, o tom nepochybuj. Len... teraz je na tebe, ako to vidíš a cítiš ty. – zamyslela sa Emma nad fotkami, nepredpokladajúc tornádo.

  - Miluje?! To... to mi vravíš len tak, že... ty si vedela, že on... že žije?! A... a...a nič si mi nepovedala? Nechala si ma vyplakávať na jeho hrobe?! Nechala si ma nájsť si iného muža?! Tebe volal a... mne sa vôbec neozval?! Emma?! –

  - Kroť hormóny! Nevolal! Nekontaktoval nikoho! Bola to len náhoda, že som ho tam objavila. Vypýtal si sprostú fotku a nič viac. Keď som zas po čase šla mrknúť segru, už tam nebýval. Bodka, to je všetko. Načo by som ti o tom vravela? V tom čase si už bola zaláskovaná na inom poli a ja som bola rada, že si sa z toho dostala tak rýchlo a bezbolestne. Dobre, tak trochu to bolelo, ale klin sa klinom vybíja. Bola si tu šťastná. S ním... – škrabala sa Emma vo vlasoch. Čo ešte natárať, aby netárala zbytočne a nejatrila staré rany.

  - Máš pravdu. Priveľmi rýchlo... som zabudla. Mala som... smútiť dlhšie. A viac. A zostať sama... –

  - Šibe ti?! Ale... chceš mi povedať, že ľutuješ, že si sa vtedy dala dohromady s... „tamtým“? Neviem, či pred tebou môžem vysloviť jeho meno, ale náš pán profesor pri nepatrnom spomenutí riadne vyšiluje. Tak neriskujem. Tak ako? Ľutuješ? ...že si si ho zobrala za manžela...že máš s ním dieťa?! –

  Belle ustrnula.

  - Ty vieš, kde je. Viem to. Neskúšaj mi klamať. Musím sa s ním... skontaktovať. Stretnúť sa! – položila jej ruku na ruku.

  Emma povzdychla.

  - A čo... náš pán profesor? -

  - Ten sa to nesmie dozvedieť! – odpovedala tvrdo, zhrabla papiere a šmarila ich dolu z postele. – Mne nestačí nechať rozvodové papiere. Mne to musí povedať do očí! Alebo... –

  Emou trhlo. Belle má v hlave nejaké „alebo...“ Toto nedopadne dobre.