Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 60. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

60. kapitola

 

     Slnko vstávalo len o niečo skôr ako oni. Zamotaní v županoch a pretrhnutých snoch váhali, či započať raňajkovať, alebo si to hodia... do postele. Už pravidelný ranný rituál, hoci prebiehal niekde na pomedzí odchádzajúcej noci a ešte neprichádzajúceho svitania, kedy ako prvý sa hlásil o slovo malý Gideon, jeho brucho a plienka, už vykonávali skoro zautomatizovane. Ona prebaľuje, on chystá mlieko. Ona kŕmi, on sa kochá. On uspáva, ona sa kochá. Útek po špičkách zo spálne k polovychladnutej káve, nad ktorou sa nekochá ani jeden z nich, len ju mechanicky miešajú a zívajú protestsongy o poprave vlastného spánku.

  Sadol si viac na kraj stoličky a pod stolom jej zatlačil  kolená medzi svoje. Mykla sa, už trochu prispávala. Zažmurkala a váhala, či začne protestovať, alebo sa najprv rovno opýta, proti čomu to dnes prioritne bude... Rána mali narozkladaných nášľapných mín o čosi viac, ako iné časti dňa, tak by mal byť opatrný. Neriešil hrozby. Dnes mal dobrú náladu. Vodný kúpeľ, kde zohrieval mlieko, mu vykypel len raz. Gideon to vzdal po prvej odrečnenej uspávanke, dnes o predpoklade poklesu nejakej komodity na svetovej burze a kráska je krajšia ako včera a len o štipku menej krásna, ako bude zajtra, hoci kruhy pod očami už aj sama prirovnáva ku kúpacím kolesám a zaspáva už aj v stoji.

  - O chvíľu bude horúco... – naklonil sa k nej a pokúšal sa ju dočiahnuť. Márne. Hoci stôl, respektíve skôr stolík v kuchyni, bol najmenší, aký bolo dostať kúpiť, predsa len to bola nepreniknuteľná prekážka, ak ho bránili naskladnené raňajky, kávy a obrie župany z každej strany.

  - Horúco? Nemôžeme sa teraz páriť, Adam, neblázni. V spálni spí malý, na gauči sú kopy bielizne, čo treba požehliť, kreslo ešte neuschlo, ako ho včera ogrcal a... – obzerala sa, ktoré ešte miesto vyradí z databázy vhodných na... –

  Teraz myklo zas ním. Nie, že by on nemal oveľa väčšiu databázu a nerozširoval ju rád, ale tentokrát mu to takto zavčas rána ešte nemyslelo tak obrazne, ako jej.  Našťastie z jeho trochu vyjaveného výrazu pochopila, že sa trochu sekla. Nie je horúco, ako horúco. Myslel tým obyčajné leto.

 - Hej, o chvíľu bude horúco. Dnes určite nebudem žehliť. Zabilo by ma to. – striasla sa, ale župan sa už započal lepiť o kožu. Dnes nebude horúco. Dnes už je horúco! Aj by si ho vyzliekla, keby...pod ním niečo mala. Iba odtiahla klopy a pokývala nimi. Ako vejár to nezabralo. A antikoncepčne to tiež nevydalo. Tuším sa mu začína prebúdzať tvorivosť...

  - Ani na to nemysli! – mala ho prečítaného skôr, ako si dopremeriaval kopu na gauči, či sa mu oplatí tých pár minút jej nadávok v úvode súkromnej omše, ak ju zhodí na zem a vyčistí chrám... Vytiahla si kolená, tiež už spotené z bokov aj zospodu  spomedzi tých jeho a vytackávala sa spoza stola.

  Bol rád, že ho zahamovala. Má iný plán. Už v noci nespal a kul ho. Ešte je trochu horúci.

  - Čo by ste povedali, keby sa dnes vykašleme na... toto tu, zamkneme krám a vyrazíme si niekam, povedzme...na výlet. – prekrížil si ruky na hrudi, oprel sa a čakal nadšené... čakal nadšenie.

  - Prečo si to nepovedal dopredu?! Nemáme nič nakúpené na piknik, nemám požehlené veci a malý ich zas toľko nemá. A práve tie vhodné sú v koši na prádlo. Nemôžem ho zobrať na výlet v domácich veciach. Nemám ani... tú sieťku proti hmyzu, ale ja som ti vravela, že ju treba kúpiť, už niekoľkokrát. A ani krémik proti slnku s nejakým vyšším faktorom sme ešte nekúpili a to už je polka leta. A ak chceš ísť niekam von, bolo by treba aj slnečník, alebo ten taký malý stan, aby sa malý nemusel pariť v kočíku a... –

  - Stop, stop, stop, Belle! Ty máš na každé riešenie zo desať problémov. Mohla si povedať len obyčajné: áno, poďme! Celé dni sa tu o seba podkýname, zakopávame o všetko, čo potrebujeme a aj o to, čo netuším, na čo slúži, ale verím ti, že si to nekúpila bez rozmyslu, tak... tak som si myslel, že na pár hodín vypadnúť, z tohto už pomaly skladiska, by nám všetkým trom prospelo. – vstal a zaboril jej dlaň do rozcuchaných, z drdola povypadaných, vlasov a palcom šúchal spánky, na ktorých sa už začal perliť pot.

  - Nie, ja som len praktická, – skúsila sa obrániť, ale usmieval sa na ňu spôsobom, ktorý vyjadroval, že ju pozná a má to nechať tak, lebo on sa usmievať neprestane a tú „praktickosť“ jej aj tak nezožerie.  – Máš pravdu. Celý týždeň som ti pílila uši, že nás to tu o chvíľu zasype a teraz ti pripadám ako nevďačné decko, čo ani nevie, čo chce. Fajn, výlet je dobrý nápad. Všetko sa dá cestou kúpiť. – odhrnula mu klopy županu, oviala ju teplá vôňa, ktorú milovala, ale spotené pyžamo bolo dostatočne antikoncepčné, aby v čomkoľvek pokračovala. Potiahol trochu sklamane nosom.

  - Ja si hodím sprchu a ty pobaľ, naozaj, len to najnutnejšie, – cmukol jej perami pred čelom a vykročil ku kúpeľni.

 Stisla pery. Jasné, on si o chvíľu vylezie spokojnučký, čistučký, voňavučký a ona, kým dobalí, tak bude spotená, strhaná a rozhodená tak, že si celý výlet môže strčiť radšej... Radšej strčiť!

  Zo spálne sa ozvalo mrnčanie. Ha-ha, sprcha nebude, Adamko! Ideš svoj geniálny plán vysvetľovať nášmu malému výletníkovi. S uspokojením sa dívala, ako rázne, bez županu, len s uterákom okolo bedier, si to vykračuje po chodbe k urevanej miestnosti.

  - Počkaj! – zastavila ho. Zacúval a nazrel do kuchyne. Vykročila k nemu a obrala ho o odev. – Prepáč, ale tú osušku balím. Je naša posledná čistá a ožehlená, čo ak nás vezmeš na kúpalisko. Musíme mať predsa niečo, do čoho sa poutierame. – skryla ju za chrbát a ustupovala. Zostal tam na Adama. Ale na protiútok nebol čas. Plač sa menil na rev. Len zdvihol ukazovák.

  - Vezmi si radšej tenisky, obávam sa, že s kúpaním si sa ...trochu sekla. Leda, ak vo svojom vlastnom pote... – žmurkol a hrdinsky si to napochodoval do jamy levovej. - ...ak nebude fungovať klíma... – došepkal si ešte, aby nepočula.

  Tenisky? Kam v lete v teniskách?! Počkať, veď...

  - Adam, okrem iného, po čo sa cestou zastavíme, ideme aj do obuvi! Veď... nikto z nás troch nemá tenisky! -  

  Vykukol s malým v náručí.

  - Dobrý nápad. A ešte kúpime tebe a malému papuče. Do nášho nového auta sa budete pekne prezúvať! Však, krpec?! – baran-baran-buc.

   Len otvorila ústa od údivu.

 

   Chvíľu sa obiehali a predbiehali a svorne chaosili, hlavne ona, lebo ani srnky netušili, čo zbaliť.

   - Dobre, auto je parádne prekvapenie, to sa musí nechať, ale... vravel si výlet... kam? Kde? ...nás mieniš zobrať?! Musím to vedieť, aby som vedela, čo pobaliť... – skúšala  vydolovať z neho pointu dnešného rána, ale len sa potmehúdsky usmieval a tváril sa, že jej otázky nepočuje.

  Už poprekladala kadečo, aby jej vyraďovacia metóda priniesla pred oči všetky veci, čo nebudú potrebovať. To ostatné preventívne zbalí. V spálni, aj v obývačke to už prelozila, ešte chodba.

  Zodvihla zo zeme jeho sako, čo pri preletoch bytom spadlo z vešiačika. Zostalo  z neho čosi vysypané na koberčeku pri dverách. Ohla sa. Kľúče... Ale... ale tie kľúče predsa pozná. Tú kľúčenku, aj... každý z nich jednotlivo...vie od čoho sú, vie kam patria, komu patria... to sú... to je... čo to je?! Čo ten zväzok kľúčov robí tu? Čo tu robí ona?! Čo to má celé znamenať?!

  - Belle, deje sa niečo?! Celá si zbledla, srdiečko! Belle! – potriasol jej ramenom.

  Natrčila pred neho nájdené kľúče.

   Zbledol aj sám. To malo byť to prekvapenie... 

   Mala pre neho ale väčšie...

  - Adam, ja... som si spomenula. -

 

                                        Finále

                                   posledná kapitola FF ROZMRVENÉ II.

                                                                                                       Ďakujem všetkým za prečítanie...

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 59. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

59. kapitola

 

     Meral terasu tam a späť. Mobil na uchu prehadzoval z jedného na druhé, ale každý sme pri počúvaní zvyknutý len na to jedno ucho, tak aj pre neho to bol len márny pokus niečo na niečom zmeniť... Očividne chcel mať hlavne všetko rýchlo za sebou. Ale nie všetko sa dá riešiť cez signálnu sústavu éterom. A to prilievalo nervozitu do motora, čo ho dnes, nečakane,  poháňal.

  Pozorovala ho už dobrú hodinu. Nervózny bol stále, odkedy ho poznala, ale rýchlosť presúvania sa od prvého stĺpika v obvodom múriku terasy k poslednému, kopanie do ich pätiek a vyhrážanie sa neviditeľnému komunikantovi vztýčeným ukazovákom rozmykaným, pravdepodobne nesúhlasom, do bokov, sa stále stupňovalo. Telefonoval, prechádzal sa. Otočky bral prudko a skoro šmykom. Čakal na hovor, stál a díval sa niekam do záhrady. Nakopával múr. A repete. Bolo jej ho ľúto. Jeden by povedal, že nemôžeš tú istú chybu urobiť dvakrát, ale tento tu každú v živote zrejme  robí aj tretí, štvrtý a piatykrát. Pre istotu? Pravdepodobne.  

  Niečomu prikyvoval. Mobil už držal pri stehne. Akoby premýšľal a odobroval si, prípadne znovu prehrával, čo...vybavoval? Vybavil? Chcel vybaviť? Vykročil.

  Zvrtla sa k linke, akoby práve niečo doupratovávala.

  - Niečo vážne? ...respektíve dôležité?! – spýtala sa, len čo prekročil prah francúzskeho okna, lebo aj tak by jej neuveril, že nie je vôbec zvedavá. Tak načo tú informačnú agóniu predlžovať. Oprela sa o linku a čakala. Chvíľu márne. Medzitým dovrela voda v kanvici. Zaliala mu kávu, podstrčila k mobilu práve odloženému buchnutím na stôl. Asi ju bude potrebovať. Kávu aj... Emmu.

  Vzal ju na milosť. Kávu, aj Emmu.

  - Volalo mi šťastie. Chcelo sa rozlúčiť! – chlipol si a oľutoval. Čas od kempovania vody v kanvici a v jeho ústach nebol priamo úmerný jej vychladnutiu.

  - Šťastie?! Volala ti... Belle?! – podávala mu čerstvo načapovanú studenú vodu z točky vyhýbajúc sa jeho cholerickej gestike aj sprostej slovnej zásobe.

  - Čo?!... Kto?!... Čomu z mojich dvoch viet si neporozumela?! – takmer na ňu cez zuby skríkol, ale mykanie popáleného jazyka bolelo viac, než si jeho odvaha papuľovať predsavzala.

  - Tak prepáč, že som sa vôbec pýtala... – otočila sa mu zadkom a mrmlala si ďalej len popod nos, – Niekto tu dnes vstával hore vňaťkou a chudinka ústretová Emma si to zas odnesie. Kedy si už prestanú všetci zo mňa robiť osobné hromozvody?! – tretíkrát pretrela pedantne vyleštené kachličky za batériou.

  Došlo mu, že bol zbytočne odporný. Pootvoril ústa, nech sa hlúpy drzý jazyk schladí a čakal, že ho zas vezme na milosť a dá mu ešte šancu všetko vysvetliť. Rozdýchavala dlhšie, než by si bol býval prial. Ale učí sa byť trpezlivý. Treba sa naučiť byť trpezlivý. Ktovie dokedy, ale zrejme na štúdium bude zas raz po čase veľa, veľa, veľa času.

  - Veľa ľudí je nažive len preto, že je nelegálne ich zabiť... – začal sám, privoňal si zas ku káve, ale vzdal jej ďalšie ochutnávanie.

  S hrôzou sa zvrtla.

  - Volal si s... s ním?! -

  - S kým „s ním“?! – sprafrázoval zas rozčertene. - S tým, „ním“, koho meno sa... ne... vy... slo... vu... je?! Veď to povedz normálne, Emma! Nešetri ma! Neofukuj! Čo? Nemáš odvahu mi jeho meno chrstnúť do ksichtu?! Si smiešna... Kašlem vám na vášho pána profesoríka! Aj tak viem, že ste všetci na jeho strane! A mňa pokojne učiníte aj jeho vrahom! Naozaj... naozaj si myslíš, že by som bol schopný... jej takto ublížiť?! – dodal už miernejšie, až Emmu zamrzela jej nepremyslená automatická reakcia.

  Odlepila sa od linky a sadla si oproti nemu. Položila mu dlane na ruku namiesto ospravedlnenia. Cítila, ako sa chveje.

  - Prepáč, Emma. Už vstať z postele bol aj dnes hneď krok zlým smerom. Nech robím, čo robím, v poslednom čase, všetko sa obracia proti mne. Ale teraz... chystám sa urobiť niečo, čo som pôvodne nemal v úmysle, ale po rozhovore s tebou, keď som sem prišiel, za ktorý ti fakt, že ďakujem, som pochopil... skrátka, nebudem fňukať na vlastnom hrobe... – odmlčal sa, pousmial, zadíval sa niekam bokom a nakoniec dodal ako starý filozof afektovane a pateticky: - Čím viac samovrahov, tým menej samovrahov! – a preložil svoju ruku na tie jej.

  Trhlo ňou.

  - Šibe ti?! Hádam si to len nechceš hodiť?! – s hrôzou sa k nemu naklonila.

  - So všetkou úctou... to skôr tebe... - poklopkal si na čelo, - ...drahá priateľka v núdzi! Vieš koľkým ľuďom by som tým urobil radosť? A robiť radosť všetkým okolo, je nemožné! Niekedy musíš niekoho aj vytočiť, aby si urobil radosť aj sám sebe. – žmurkol na ňu.

  - Začínam sa predsa len báť. Koho... to chceš vytáčať?! – odtiahla sa zas a oprela.

  Naklonil sa on.

  - Toho, koho meno sa ne... vy... slo... vu...je! – zaškeril sa. Potriasol záporne hlavou.  – Naozaj si myslíš, že som "samovrah"?! Proti vetru sa šťať nedá, to už som pochopil. A premyslel som si to... Prepáč, zatiaľ si to nechám len pre seba. Čakám ešte jeden telefonát a potom mám nejaké stretká. Nič sa nepýtaj. Ver mi. Nemienim nikoho zakilovať, tým menej samého seba. Na to sa mám priveľmi rád. Musím si len zariadiť svoj život tak, aby... mal nejaký zmysel. Ver mi, naozaj, ver, Emma. Mám dobrý plán. Nemienim večne stonať, ani ti tu visieť na krku. Potrebujem sa otriasť a postaviť sa zas na vlastné. A ja sa otrasiem a postavím... na vlastné... – usmial sa na Emmu, aj na kávu. Vzal šálku do rúk, nadvihol ako na zdravie.

  - Čo ťa nezabije... to ťa bolí. Riadne, riadne bolí... – vyplazil káve jazyk, chlipol si a úsmev mu zostal. - ...ale, nič netrvá večne. O tom viem, žiaľ, svoje... –

  Zazvonil mobil. Schmatol ho a vytrielil zas na terasu.

  Emma sa zahľadela do dopitej šálky. Z rozprplanej usadeniny nič o budúcnosti nevyveštila.

 

 

 

   Dnes bol deň chaos. Blbec. Chaotický blbec. Všetci v byte vstávali ľavou zadnou, všetko chýbalo, najviac čisté plienky. S vreštiacim malým oveseným cez jedno plece, s ogrcanou poslednou bavlnenou plienkou cez druhé, s neumytou fľaškou pod pazuchou, nahryznutým chlebom namiesto obeda v ruke, druhou márne pátrala, kde pod kopami bielizne, diek a kadečoho navrstveného kade-tade je ten neustále bzučiaci mobil.

  - Tento byt je malý pre toľko bordelu... – márne šuškala do spotených vláskov Gideonovi a pokúšala sa ho v rôznych tóninách proklamovaných viet nejako utíšiť. Teplo, teplo, teplo, horí! Mobil sa rozbzučal  hlasnejšie, lebo z neho strhli niekoľko kusov ozdobných vankúšikov.

  - Toto je... Adam si tu zabudol svoj mobil? To sa mu nestáva... – šúchala malému po chrbátiku predlaktím a pokúšala sa mobil stíšiť, alebo rovno vypnúť, skrátka umlčať, nevyčítajúc si, že... nie je jej. – Potrebujem ticho. Potrebujeme ticho, ticho, tichúúúčko... – spievala mrnkajúcemu, natriasanému dieťaťu, nešikovne manipulujúc s rozjedovaným vibrujúcim aparátom.

  - Haló... hej, haló... už sa počujeme?! - zakričalo chrčavo z mobilu.

   Hups, asi som ho dvihla, preblesklo jej hlavou a nástojčivý hlas ju automaticky presviedčal, že najlepšie bude...nepokladať. Priložila si ho k uchu.

 - ...je tu... zlý signál, asi, nevieme sa vám dovolať, pán Gold! Haló, počujeme sa?!  Ja len toľko, že to vyšlo. Už sme s tým nepočítali, ale máme to!  Máme ho! Ako ste chcel! Haló! Haló, ste tam?! Ja len či... máme pokračovať v pláne, podľa tej našej predbežnej dohody, alebo sa niečo zmenilo... Haló!... Ja to kašlem, môžeme sa aj roztrhať... tu sa nikam nedovolám... Ideme do toho, pán Gold! Jak ste si priali... Budete maximálne spokojný. Spoľahnite sa! Dovi! Dopo! Chŕŕ...Fŕŕ...Bŕŕŕ... – ťuk. Mobil stíchol.

  Aj malý stíchol. Vážne sa jej díval do tváre. Ona sa vážne dívala na displej. Neznáme číslo. Ale zrejme len pre ňu...

  - Srdiečko, prepáč, ale nevedel som, na koľko kilogramov to má byť, tak som vzal... asi štyri rôzne veľkosti a radšej aj veľké balenia... – tlačili sa do bytu čerstvé jednorázové plienky. Naozaj tlačili. – Tento byt je malý pre toľko bordelu. – vážne sa aj on poobzeral okolo seba.

  Vidiac svoj mobil v jej rukách, trochu zneistel.

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 58. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

58. kapitola

 

     Staromládenecký byt. Staromládenecký byt?! To ťažko. Tento bol síce menší, ako obria vila na okraji mesta, tiež v istom slova zmysle "staromládenecká", ale ani tento sa nevyznačoval  štýlom, ktorý by aspoň matne pripomínal "mládenca". Ako by asi vyzeral byt "mládenca", alebo aspoň staromládenca?! Belle, nebuď zlá. Čo sú to za pochody?! Striasla ich zo seba...Mrkla bokom do postieľky, kde spokojne odfukoval Gideon. Nabagrovaný, prebalený, so slinou vytečenou vedľa dudla. Ako chlap. To už stojí za úsmev. Jej chlap. A ešte jeden... chlap. Jej chlap.

  Ešte jeden chlap sa motal ešte stále v kúpeľni. Bude ako nový. Zamyslela sa zas. S pohľadom  namiereným do stropu, kde lampa z nočného stolíka prekresľovala tienidlo do tlmenejších tieňov, než plánovala žiarovka. "Ako nový." Ako asi vyzeral starý... teda nie starý...teda, aj sa to bojí vysloviť, akoby ho len tou kacírskou myšlienkou mohla uraziť, zraniť, dotknúť sa ho... ale... teda "mladý", teda v časoch, tých starých, predpotopných, tých, kedy ho nepoznala... ani on ju. A on bol... Belle! Toto nedopadne dobre!

  Opretý o veraje skicoval si ju detailne, od pokrčených kolien, cez zopár preliačin a pár oblín, pod bradu, po sánke k uchu a späť pod pazuchu po celom ramene až k rukám založeným pod hlavou, čo si namotávali pramienky vlasov v drdole na prsty ako na natáčky.

  - Čo zaujímavé píšu dnes v stropných novinách? – stiahol si uterák z krku a pozorne ho prevesil cez okraj postieľky, aby preschol. Oprel sa o ňu rukami, ale jej obsah ho nezaujímal tak, ako obsah manželskej postele, kde mu držala miesto...

  - Ale neurazíš sa... – podoprela sa na lakte a prižmúrila oči.

  - Už teraz som naštartovaný vrátiť ti aj s úrokmi každé jedno moju maličkosť neuvážlivo podpichujúce slovo,  - vypol sa v obavách, čo za výsluch ho, pravdepodobne, čaká.

  - V tom prípade radšej prehrám kontumačne. Nijaké otázky.  – buchla sa zas o posteľ a pritiahla si prikrývku.

  Zachytil návliečku za koniec a pomaly ťahal zas k sebe. Nestihla ju ubrániť. Namotával si ju do náručia a keď ho mal plné, odhodil ju bokom, ako síce nemal vo zvyku, lebo robenie neporiadku nepatrilo k jeho základnej výbave, lenže čas bežal a ľavý bok Gideonka hlásil, že už len jeden prevrat na ten pravý a je zas hore... Usadil sa na okraj postele a len pozrel cez plece, čo ona na to.

  Ona stiahla kolená k sebe a oprela sa o čelo postele. Just nebude doliezať, ako iste čaká. Čakal. Namiesto toho sa rozhovorila. Šeptom, ale dôrazne.

  - Už ako malá som vedela, že raz stretnem niekoho, s kým budem chcieť zostať navždy. A budem presne vedieť, že ten TEN je on a spoznám ho aj v preplnenej miestnosti a uprostred rušnej ulice a nepomýlim si ho s nikým iným... A že bude len jeden... – začala zoširoka s očami zas prebiehajúcimi po strope.

  - Trochu brzdi, srdiečko, toto sa píše v každom druhom lifestajláku, vo všetkých dostupných rozprávkach a, navyše, to vám ženám, naštepia už v perinke všetky dobré aj zlé sudičky naraz. Ako pomstu za to, že ich už vaše matky otravovali s princami na bielych koňoch...– rozhodil rukami, hoci sa to dobre počúvalo, aj dobre nenápadne vkladalo svoje meno do všetkých použitých zámen.

  - Héééj, to nie je fér! Kazíš romantiku, pán profesor! Kázanie si nechaj, ja už nie som tvoja žiačka! – natiahla nohy v snahe ho dočiahnuť a aspoň palcom kopnúť. Nechal sa. Dvihol ruky, že sa vzdáva a poslušne sa prekrútil, vyštveral sa ku nej a sadol si rovnako. Chrbtom opretý o pelesť s kolenami k sebe.

  - Ja sa len dopredu bránim, lebo mám obavy, čo ti lieta tou peknou... strapatou hlavou, – načiahol sa k jej drdolu a opatrne ho rozmotával. Predstavoval si vlasy o chvíľu rozhádzané po vankúši. Aké klišé, ale aká romantika...

  - Tak peknou alebo strapatou?! – zhrozila sa vyznania a obranne natiahla obe ruky k tým jeho, ako žena, ktorá cíti, že sa jej rozpadáva účes.  Ešte sa nič nebude rozhadzovať.

  - Ješitnou, vzťahovačnou, čo sa chcela niečo pýtať, ale stratila odvahu... – opatrne sa vracal k tomu, čo ju zaujalo, „na strope“, ale zrejme viac, ako bežné každodenné problémy, ktoré nemala problém riešiť.  Pritiahol si ju k sebe za pás, ale inak sa nedotýkal. Kým nezačne hovoriť.

  - Priťahuješ ma... – zašepkala.

  Prikývol a pritiahol o kúsok viac, ale stále jej nechal slobodu prejavu. Začala dobre. Rozprávaj, preháňaj, moje ego to tak rado počuje. Pokojne to zopakuj.

  - Priťahuješ ma. Ako je to možné, že nech som kdekoľvek, akokoľvek dlho a akokoľvek ďaleko, vždy sa vraciam k tebe? Vždy sa chcem vrátiť k tebe. Vždy sa aj vrátim... – už nedopovedala, sloboda prejavu bola trochu násilne a nečakane zrušená. Nedokázal ju za tie slová nepobozkať.

  - Vraj vesmír to zariadi tak, že k sebe priťahujeme ľudí, ktorých v živote potrebujeme. A ja potrebujem teba, Belle. Vždy som ťa potreboval. A tie časti môjho života, v ktorých si nebola, nestáli za nič... – prešiel jej opakom prstov po sánke. Nedokázala ho za tie slová nepobozkať.

  - Nezdá sa ti, že sme s tými vyznaniami trochu trápni?   - šibalsky nadvihla plecia a roztiahla pery do širokého všetečného úsmevu. Rozosmial sa tiež. Cítil to rovnako. Pokýval hlavou záporne aj kladne naraz.

  - A teraz von s pravdou. A nesnaž sa zahmlievať alebo zas zahovárať. Niečo si sa chcela pýtať. Už tuším, že sa to bude týkať veku, ty moja "trápna" puberťáčka, tak poďme, do mňa. Čo ti sadlo na nos a nedá sa to odložiť? Há?! – nenápadne nakukol do postieľky, aby jej dal najavo, že sú aj príjemnejšie veci, ako tráviť tú trochu voľného času, na ktorú si ten mladý pánko v postieľke bude o chvíľku robiť zas nárok.

  - Chcela by som vedieť... teda, predstavila som si, ako si asi vyzeral... no... – zrazu to nebolo také ľahké vysloviť nahlas. Aj keď len šeptom.

 - ...keď som bol mladý! – doplnil za ňu, ale stále sa usmieval, hoci si ona zahryzla do spodnej pery, či to predsa len nemala nechať zatvorené na sedem západov na dne truhlice... Dočerta, ešte truhly ju napadajú. A svedomie k tomu. Belle, Belle, upozorňovalo som ťa, že to nedopadne dobre. Nie, dobre, že to vytiahla.

 - ...asi tak nejak... či nemáš nejaké fotky, napríklad. –

  - Smola, fotoaparáty vynašli až sto rokov po mojom narodení! - zakýval záporne hlavou. – Možno niekde v jaskyniach na juhu Francúzska by sa medzi jaskynnými maľbami niečo malé našlo, ale tam ťa nikdy nevezmem, iste by si sa smiala, ako mi odstávali vtedy uši. – proklamoval, očividne sa baviac.

  Vo vnútri už pomenej. Naozaj nemá nič. Ani jednu jedinú fotku z detstva, ani z mladosti... Možno niečo na školských tablách, v ročenke, ale ktovie, či školy, kam chodil, ešte vôbec sú a skrývajú tieto „poklady“. Možno aj v policajných záznamoch, v kartách v sanatóriu... Sanatórium!

  - Zvážnel si. Mrzí ma to, že som ťa... vytočila.  – priložila si ruku k jeho tvári teraz ona.

  Zachytil jej ju.

  - Mojím prenatálnym životom som ťa nedávno previedol. Ukázal som ti odvrátenú stránku „pána profesora“. Predstavil som ti muža, ktorým som bol. V podobe, do akej ma vtedy sformoval alkohol a nezriadený život... – začal naozaj vážne, ale v jej očiach bolo prekvapenie. Pochopil.  – Nespomínaš si na to, však...?! Na našu tajnú cestu do tej zabudnutej protialkoholickej liečebne, na ctihodné sestričky, na muža, ktorý dúfal, že, keď sa ti otvorí, má nádej na to, aby si mu znova vstúpila do života, lebo... lebo ťa tak veľmi, tak veľmi  potreboval... – oči mu zvlhli.

 

  Dážď ich umlčal. Musel to byť dážď, lebo vonkajší svet aj doteraz poskytoval len tisícinu námetov na dialóg. Tak sa bavili každý so svojím vnútrom. Pukot kamienkov naznačil, že auto je v cieli.

  - Bude vám to stačiť tu? Železničná sa opravuje. Týmto podchodom sa dostanete rovno do vestibulu. - mrmlal taxikár, ale ani stanicu, ani podchod v hustom daždi vidno nebolo.

  Skúsia mu uveriť, ale až o chvíľu.

 Siahol do vrecka kabáta a vydoloval z neho šatku. 

   - Moja šatka. - zhodnotila trochu dementne.

  - Tomuto sa hovorí osud. Vieš, nenašiel som ju ja. Našiel ju iný, ale chvíľu ešte mohla byť so mnou... Vraciam ti ju... - šepkal a opatrne jej ju zakladal, nerozpakujúc sa nadvihnúť vlasy a preložiť rovno pozdĺž krku. - Dávajte na seba pozor... - vyslovil, keď odtiahol ruky ako popálené od nej.

  Natiahla sa k nemu, zachytila mu odvracajúcu sa tvár do studených dlaní, pritiahla si ju a doslova sa prisala o jeho pery. Nástojčivo, náruživo. Nečakane, prekvapivo. Prijal tie jej a dychtivo vpíjal jej prítomnosť, aj nečakaný útok. Obom telami prešla triaška zo spojenia, obaja sa spamätali včas...

  Ale len spomalene odliepali pery kúsok po kúsku, len opatrne otvárali oči, len po milimetroch sa ich tváre vzďaľovali od seba.

   - Vždy ťa budem ľúbiť. - povedala tak ticho, že sa to takmer dalo len odčítať z jej pier.

 Odčítal veľmi pozorne.

   - Myslím si, že som stále tam, kde som aj bol...- zopakoval vetu z rána, ale ona ju pochopila. 

   Použil len iné slová.

   Ani sa nemohol dívať, ako odchádza.

  Dážď zosilnel.

  - Nová známosť? Takmer filmový prvý bozk. - obdivne prikyvkal rozšafný taxikár, drzo dajúc na známosť, že tohto pána pozná, ale minule ho videl s inou slečnou...

  So slanou pachuťou v ústach, čo mu drzo zalievala tú sladkú, nadiktoval taxikárovi novú adresu.

  - Posledný...- odvetil a hlavou sa mu preliala balada o tom prvom, ozajstnom...

 

  Vymotala si nohy a pritiahla si ho teraz sama. S hlavou na jej teplých mäkkých prsiach sa neodvážil ani dýchať.

  Stále nemôže uveriť, že je to pravda. Vesmír ju poslal práve včas. Potrebuje ju! Iba ona je odpoveďou na všetky otázky. Iba ona dokáže vyliečiť z ničotného života, uzdraviť a spraviť z neho lepšieho človeka... Tak veľmi ju potrebuje!

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 57. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

57. kapitola

 

     Ošíval sa. Mračil. Bol skrátka nesvoj. Ale bol tu. Ešte sa opatrne obzeral, nezabudnúc na „veľkú sestru“, čo má oči všade. Za plotom jej však nebolo.

  - Je v kúpeľoch, ak hľadáš našu "vrele milovanú" susedku. Dnes tu na teba nebude zízať ako osa z bandasky.  Ale, ak ti to nevadí, až tak veľmi by som sa v tomto bode nesocializovala. Ak si spomínaš, v slovných súbojoch porazila už každého a medzitým, obávam sa,  absolvovala ďalšie kurzy na post mäsiarskeho psa. Aj tie kúpele budú len krycí manéver. Takže, ak chceš, aby tvoje ego dostalo ešte zopár kres papuľu, s radosťou ti dám jej telefónne číslo. Dala mi ho, aby som jej polievala kvety. V záhrade. A dôkladne ju o tom informovala...- vítal ho známy hlas v práve otvorených dverách.

  Privrel viečka. Jemu sa spomínalo ľahko, škoda, že niekomu inému nie...

  - Zvláštna zhoda náhod, nemyslíte, pán spisovateľ? – zagánilo prichádzajúce sebavedomie na neho spoza Emmy, ale ruky dievčatka, čo okupovalo Hookovu náruč mu dokázali v mžiku prečarovať nevôľu naštepenú pohŕdaním v očiach na úplne iný cit. Napriek tomu si pán domu neodpustil dodatok, – ...keby niekomu toto, to ako ste... ráčili dopadnúť, pán spisovateľ, - zatiahol Hook patrične ironicky, - predostriete ako námet na ďalší váš román, bude si asi klopkať na čelo. Hej... presne takto moja maličká... – roztiahol pery do širokého úsmevu, keď mu vnímavé dievča klopkalo ukazováčikom do stredu čela.

  Mlčal. Nemal čo dodať, ani čo povedať. A ani mu nemohol rozbiť rypák, ako to urobil Hook pri svojej prvej návšteve u neho... pred časom, keď hľadal „svoju“ Emmu. Karty sa obrátili. Teraz tu v cudzích dverách stojí sám, ale nehľadá niekoho. Hľadá samého seba. To najskôr. Potom... potom... ktovie. Všetko sa vždy deje z nejakého dôvodu, len by si, došľaka, už prial vedieť, aký je to dôvod! A čo tak priznať si svoj podiel viny?! Na dôvode?!

  Emma spacifikovala svojho partnera a vyslala ho aj s malou na misiu do inej časti nimi osídlenej galaxie. Odleteli dobrovoľne a s hurhajom, ktorým ho chceli očividne dobre nasrať. Stisnutými a skoro do úsmevu vytiahnutými perami sa za neho a jeho hnusne úprimný jazyk ospravedlňovala. Ukročila bokom, aby mohol vojsť. Nemohol.  Susedu by dal, aj keď si ju pamätal, že bola hnusná, že by ju ani kanibali do tomboly nechceli. Ale Hook ťal do živého... Musel to najskôr v sebe prežrieť. Chutilo to ako dva dni pokosená tráva.

   - Radšej budem ľuďom liezť na nervy, než do riti, - uzavrel s povzdychom a narval ruky do predných vreciek riflí, ako mával vo zvyku, keď... zas niečo nevyšlo. A čo? Nebodaj si čakal, že ťa tu budú vítať s otvorenou náručou? To, že ťa Emma pozvala, znamená len to, ...že ťa Emma pozvala! No, poľutuj sa, poľutuj, chudáčik... - Keby som bol vedel... ako bude... tamten  reagovať, neprídem. Radšej... – poošíval sa a díval sa kdesi bokom. Fúúú, fúúú, nikto ti bobo nepofúka?! Emma má sprej s peroxidom.

  - Nezveličuj! Nebudem Kiliana obhajovať, ale... ako si spomínam, tiež si nebol najpríjemnejší hostiteľ pod slnkom. Pod slamenou strechou! Ozaj... Ty, počuj... fakt si ju ponúkol na prenájom?! Nechápem, čo tým sleduješ... – pozorne zatvárala dvere a neustále ho očami aj posunkami posúvala krok za krokom hlbšie do útrob domu.

  Bolo to tu na neho priveľmi rozšvitorené. Priveľa ľudí. Odvykol. Netrep. Belle je s malým preč len pár dní. Dobre, týždeň. Dva. Ide na tretí... Už to prestal počítať. Nikdy si to nepočítal. Chýbala ti už hodinu po odchode a nie si pes, ktorému majiteľ len postupne vyprcháva z nozdier. Máš ju tam v plnej veľkosti aj výbave. Aj s Gideonovou plnou plienkou...

 

  Prijal pozvanie. Prijal večeru. Bez slov. Bez spoločnosti. Len s rodinnou fotkou na chladničke, pripnutou magnetkou v tvare ...preboha, to je miniatúrny vysávač?! To už ani magnetky nebývajú normálne v domoch, kde sú deti?! Foto s deťmi... Je tá malá v náručí Emmy vlastne moja vnučka, či nie je?! Priniesla mu do mozgu myšlienku lyžica fazuľovej polievky. Fazuľa nepadá ďaleko od stromu. Keby mal tak tú kúzelnú, čo by mu otvorila portál do inej dimenzie... Šak aj tu to vyzerá ako v inej dimenzii. Šťastná rodinka. Trochu strhaná Emma bez elánu, ťažký frajer Hook, tvoja-netvoja vnučka a skoro pubertiak Henry, ešte aj na fotke s očami prekrútenými takmer na chrbte. Ako by sa mu tak predstavil? „Čau, kámo, ja som ten, čo ti preťahoval nevlastnú babku, kým sa zas nevrátila k dedkovi... teraz sú si kvit. On má decko s inou, ona decko s iným. Je to cool, nie?!“  Kam ten svet len speje...

  - Nechutí ti? Nad čím dumáš, keď sa ksichtíš, akoby si žul ojazdené pneumatiky?  Mojim chutilo. Buď rád, že sa ti vôbec niečo ušlo...– zaváhala Emma s druhým chodom už na tanieri vidiac, ako mu fazule vypadávajú z lyžičky. – To ťa tak irituje naša rodinná fotka? Nie si nejaký precitlivelý?! – položila mu tanier k prvému. Tvarohové slíže. Buď Emma zabudla variť normálne jedlá, alebo mu to robí náročky, aby ho čím skôr vyštvala. Povzdychol. Darovanému koňovi na zuby nehľaď. Maslo sa spúšťalo dolu kopou a bralo so sebou na dno taniera zvyšky práškového cukru. Cítil sa rovnako. La dolce vita...

  - Kilian šiel uložiť malú, ako vždy, neveril by si, ako na nej lipne, napriek tomu... a potom pôjde na jedno točené. Pozhovárame sa. – pozvala ho dosť drsne, vytiahla z chladničky plechovku, čo jedovato zasyčala, pristávajúc medzi taniermi. Konečne niečo pre chlapa... Hrdinu. Ha-ha-ha. Akoby sa bol býval zasmial pubertiak z fotky.

   Spratávala  v obývačke. Kadečo. Zvršky, hračky, drobnosti tvoriace výplň toho, čo je medzi „Môžeš ma vieš čo...“ po „Aj ja teba...“, čiže vzťah. Tu sú ešte jasne vo vzťahu. Závidíš, čo? Nie, nikto sa ti nečuduje. A ani ťa neľutuje. Toto je Emma! Nezabúdaj!

  Krútiac si plechovku v prstoch postával pred gaučom, kým nedostal pokyn si sadnúť.

  - Ešte dám prať. Ak niečo máš...čo potrebuješ... daj, - ponúkla sa.

  - Dík, operiem si ...ručne, - žmurkol na ňu a pozdvihol jeden kútik úst.

  - Skoro by som bola zabudla na tvoj úúúchvatný suchý humor! Hahaha! –

  Už vie, po kom vie Henry tak pekne prekrúcať očami. Chlipol si lacného supermarketového piva. Škoda, že ho Hook nepozval.

  Z fotele zasyčala druhá plechovka s Emmou, čo do nej práve dopadla. Začala rovno uprostred... budúceho "pozhovárame sa". Nemárnila zbytočne čas.

  - Volala mi. Chcela vedieť, či náhodou neviem, čo je s tebou. Prečo jej nedvíhaš? Mala som za to, že ste ...takto dohodnutí, aj keď... nič debilnejšieho, ako toto oddelené bývanie, táto vaša „skúška“, či ako to nazvať, som jakživ nepočula a nevidela... – odpila si plným dúškom a oblizla obe pery. - Hnus! Prečo si jej vôbec dovolil odísť?! – klopla plechovkou o stolík, vzala z neho ovládač. Pustila sa telka ako kulisa a z rohu sa vybral na vandrovku robotický vysávač. Rovno proti nemu.

  - ...lebo... moja Belle. Vlastne, to už nebola... moja Belle. Preto. Nedívala sa na mňa tak... ako na sprostý mobil ...s ním na displeji. Nedokázali sme zrazu spolu komunikovať... na nijakú z tém. Nedokázal som ju rozosmiať. A ani naštvať tak, aby sme sa pohádali a potom... Mal som z nás pocit, že máme spoločné len to, že sme sa brali v rovnaký deň... – nadvihol nohy a zmraštil tvár.

  - To poznám! Mne nemusíš hovoriť. My s Kilianom si takto žijeme  odjakživa. A navyše ešte v dostatku! Aby som sa pochválila! Raz mám dosť ja jeho, inokedy má dosť on mňa... Ale vzťah je o kompromisoch. A... popravde, myslela som si, že medzi tebou a Belle je... vážny vzťah. –

  - Vážny vzťah?! Nie... občas sme sa aj zasmiali... – odložil svoju plechovku k tej Emminej. – Povedz, Emma, kde som urobil chybu? – zopäl ruky medzi otvorené kolená a nahol sa k nej po odpoveď. Vysávač zmenil smer. Dal sa na ústup?

  Iba záporne pokývala hlavou.

  - Nikde, Adam. Si správny chlap. Pomohol si mi v čase, keď sa o mňa nikto nezaujímal, keď sa mi každý otočil chrbtom. Nikdy ti to nezabudnem. Ale... – zaváhala, vedela, že toto sa mu nebude dobre počúvať. -  Nebudem ti klamať. Nie si jediný správny chlap na svete. A... v ňom, v ŇOM máš, žiaľ, priveľkú konkurenciu. Obávam sa, že nášho pána profesora... nemáš šancu vyšachovať, ani keby on sám urobil chybu. A on chyby nerobí... A keď, čisto hypoteticky, aj... , tak si z polien pod nohami urobí odrazový mostík a aj tak pristane na hrnci s medom... – zmenila záporné pokyvovanie na súhlasné pritakávanie.

  Áno, toto nechcel počuť. Spomalene a s povzdychom sa oprel a zaklonil hlavu.

  - Možno... keby si bola bývala... spomenula. – skúsil sa chytiť akejsi pomyselnej slamky, ale vytrhla mu ju z prstov.

  - Never tomu! Aj ona verila, že to má, ...s tebou, myslím... šancu. Svadba. Dieťa to malo potvrdiť. Ale, len si to nahovárala. Jej amnézia je pre ňu vyslobodením, ...si myslím. Inak by sa trápila a vyčítala si to. Chvíľu, nejaký čas. Vidíš, sám. Koľko to vydržala s tebou a vaším synom pod jednou strechou?  Skúsila to, to nemôžeš poprieť, ale... ON... je skrátka ON! A bodka. - vypla vysávač. Iritoval ju viac ako jeho. Natočila sa ovládačom k nemu. Takmer šťukla.  - Čo budeš robiť? – nedalo jej, nespýtať sa, napriek tomu, že jeho nastavenie videla. A aj jej dojem potvrdil.

  - Najprv si oddýchnem a potom nebudem robiť nič, - založil ruky za hlavu a usmial sa. Smutno-kyslo-horko-bôľne...

 

disclaimer: photo by Katty Lamm
 

Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 56. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

56. kapitola

 

     Stál opretý o dvere, s rukami prekríženými na prsiach a pokúšal sa odosobniť. Nebude to prvý a možno ani poslednýkrát v živote, aj keď, popravde, tento spôsob existencie ho prestal baviť už... ten predposlednýkrát. Asi by mal zájsť niekam do veštiarne a spýtať sa, čím tak nasral Bohov, že mu točia osud stále okolo jedného neprekročiteľného bodu a aj na to, ako to odčiniť, aby nemusel všetko zažívať znova a znova. 

  A znova sa baliť.

  - Nie je to presne to, čo sme si predstavovali, uznajte, fotky z mobilu... ale vzhľadom na to, že  na základe našich požiadaviek na stav nehnuteľnosti, ponúkate celkom prijateľné podmienky, čo ste aj uviedli v poslednom spätnom mejli, sme ochotní pristúpiť k podpísaniu zmluvy... aj hneď. – sklopil hlavu z oblohy stropu chlap v obleku so zakladačom pod pazuchou, pohľadom vyhľadal svojho kolegu z fachu, čo práve ohmatkával krbovú rímsu, akoby jej bol rozumel a zadíval sa na budúceho potenciálneho klienta. Hostiteľa.

  Klient- hostiteľ sa „odosobňoval“. Nezaujímali ho podmienky, aj tak mu ich vnútili, nezaujímala ho zmluva. Zaujímalo ho tak trochu iba to, ako na neho vôbec prišli... a práve teraz, keď, paradoxne, presne toto mal aj v úmysle urobiť, ale... títo ho predbehli. Aj jeho vnútorné pochody. Akým algoritmom ho diagnostikovali, že je práve v plnohodnotnej kríze, narazený o svoje chabé limity a potrebuje...vypadnúť z kola. Na dvere mu namiesto kolapsu zaklopali oni. Neznáša tieto „digitálne kúzla“, ale pre tentokrát im rád podľahol. Bombardovali ho mejlami, telefonátmi, mali ho v merku už hodný čas. Ako mohli vyčmuchať, že začal, podotýkam, iba začal premýšľať o...?! Jasné, princíp králičej nory, tej sprepadenej striebornej bubliny, v ktorej sa točí dookola a aj keď o jeho živote vie málokto, tých pár, na verejnosť vyplavených, indícií postačilo na spustenie kolotoča. Každá minca má dve strany. Nechal ju chvíľu roztočenú a teraz po nej konečne pripravený placol celou dlaňou. Je jedno, čo bude na rube a čo na líci. Nemieni tú dlaň ani dvíhať. Nie je na to vôbec zvedavý...

  Nepredám! Neprenajmem! Nedarujem! Čomu z tohto nerozumeli hneď na prvýkrát?! 

  A ako sa im podarilo uspieť na ten druhý...?! 

  Prenajmem? Nie tak celkom... Prenajmem.

  Boli takí otravní. Sú takí otravnííí.

  Nemohol sa už na nich dívať. Ani ich počúvať. Odlepil sa od verají.

  Zabočil do kuchyne. Nemal to robiť. Nemal už zabáčať nikam. Vak má pri dverách, je čas sa otočiť chrbtom. A vykročiť rovno. Za nosom.

  - Á, tu ste! Nechcete si to rozmyslieť? Uznajte, krátkodobé prenajímanie, pre ktoré ste sa nakoniec rozhodli, ako by som to povedal... tento typ zdieľania obydlia, byť len prostým hostiteľom... nie je práve vysoko lukratívny, čo sa týka financií. Dlhodobý prenájom, respektíve predaj nehnuteľnosti by vám zabezpečil kapitál, s ktorým by ste... -

  - Pýtal som sa vás niečo?! – skočil rozrečnenému pánkovi do preslovu. A preventívne aj zagánil. Pomerne dlho ho lámali na kadečo, a aj to málo, čo získali, môžu raz-dva stratiť. Hoci on stratí viac... A tak veľmi by chcel všetko! Získať. Späť!

  - V poriadku. V poriadku. Sme krok od dohody, vaše údaje máme, my, ako sprostredkovateľská pobočka firmy zdieľania obydlia všetko potrebné zariadime. Chýba nám už len adresa, kam posielať informácie o hosťoch a... –

  - Stačí, ak mi prídu peniaze na účet. Iné ma nezaujíma. Žiadne odkazy, recenzie, reklamy a podobné kraviny. To si pokojne nechajte pre seba a na seba si vytvorte aj „môj“ profil. Tento ksicht by pôsobil kontraproduktívne vzhľadom na biznis. Nemyslíte?! – zaškeril sa, čo mu vôbec nepomohlo. To museli uznať. – Akékoľvek kontakty zúžte na minimum a to minimum ešte na polovicu... alebo ešte menej. – s rukami stále prekríženými, na znak odstupu aj odporu, aspoň gánil.

  - Podmienky neumožňujú... –

  - Podmienky si strčte kam chcete. Ste dostatočne inteligentní, aspoň v to dúfam, že neukrátite o zisk mňa ani samých seba. Mýlim sa?! Mám sa obrátiť na konkurenciu?! – začal vydierať, bol by vytiahol čokoľvek, len nech sa ich už zbaví.  Chýba ti samota? Odkedy? Odkedy ju nezdieľa s ňou...

 

  Stál opretý o dvere z druhej strany a videl už len rozhýbané konáre od fára, čo medzi nimi zmizlo. Tak, to by sme mali. Stačí zabuchnúť. Kľúče majú. Sprostredkujú...

  - Mačky sa vedia o seba postarať samy. Myší je tu dosť, miláčikovia rozmaznaní! Tak sa na mňa nedívajte týmto drzým arogantným pohľadom! – natočil sa bokom, kde s nevôľou sedeli a naťahovali sa dva chlpaté exempláre, čo práve vešiakom na šaty vyhrabal spod gauča a vysadil pred domom. – A nie, že keď sa náhodou vrátim, tak tu bude mačacia farma! – natrčil na ne vešiak. Puberťácky znudene prekrútili očami a svorne ho ignorovali.

  „Náhodou vrátiš?“ Veríš v to? V čom bola táto časť života iná, ako predošlé?

    V kom...

 

  S telefónom na uchu, s rukou vo vrecku nohavíc, ležérne, po domácky, iba v košeli do pol žrde rozopnutej, s pohľadom von oknom. Chrbtom od nej.  Odpovedal, čo najmenej. Jednoslovne. Rázne. Priveľmi rázne! Občas sa pootočil a dvihol kútik úst. Áno, vie, že je tam. Vie, že ho pozoruje. Vie, že je zvedavá. Vie, že jej nestačí informácia, že podniká. Že podniká z domu. A so všeličím... To všeličo sa vysvetľuje najhoršie. Povzdychol. Ešteže na to nie je dosť času. Vypĺňajú im ho iné... denné i nočné radosti i starosti. Hlavne radosti!

  Prehodil slúchadlo z jedného ucha na druhé a zas späť. Otočil sa zas k oknu.

  - ...šlo to pomerne dobre. Mali ste pravdu, je to čudné indivíduum, stroskotanec... Možno sme mali viac pritlačiť a podarilo by sa to,  ...čím sme boli poverení, ale... Ak vám to stačí takto, nech sa páči... vy ste zadávateľ... -

  Ešte raz sa obzrel, či ho nemôže počuť. Ale nemohla. Venovala sa dieťaťu. Ako vždy...

  Dvihol aj druhý kútik úst a skončil hovor.

  - Niečo vážne? – usmiala sa s hlavou natočenou do boku, k plecu.

  - Nič dôležité. Ďalšia nudná banálna záležitosť uzavretá. A odložená ad acta. Mám rád, keď všetko vychádza podľa plánu. A ja mám plán vždy dokonale pripravený... – nahol sa k jej tvári, privoňal si k vlasom a pobozkal ju na čelo. – Napríklad teraz by som nám rád naplánoval nejaký relax. Čo povieš na wellnes? – narovnal sa. Hrdo sa vypol a ruky založil za chrbtom. Spokojný sám so sebou.

  A s osudom. A s náhodou... Pokojne sa usadil oproti nej. Už sa ani náhodou nevráti! Tu je doma! Tu bude doma! Žiadny ďalší domov už nie je...

  Veríš v to? V čom bude táto časť života iná, ako predošlé?

  V kom...