OUAT
57. kapitola
pristrihnuté
krídla 4.
Zdola...
Aj by rovno vyhrnula rukávy, ale na tričku s krátkymi, to veľmi nešlo. Čím menej
bude vymýšľať, tým skôr to bude mať. Nabrala vzduch do pľúc, kiežby to šlo s chuťou,
ale tá sa nasať veľmi nedala. Nebolo z čoho. Z koho. Zahryzla si zvnútra do
pery a prižmúrila oči. Konečne dala všetkému voľný priebeh a začala sa cítiť
sama sebou. Tak, nie celkom sama sebou. Ten zvláštny pocit v žalúdku nebol celkom od
hladu. To celé telo protestovalo z absťáku. Dá to. Musí to dať. Chce. Aj kvôli takýmto ilegálnym ránam...
- Zvonček? - pristavil ju zvuk na ceste k miestu činu.
Odložila náklad z kúpeľky, vyhodnotila, či
trhnúť dverami, či dvihnúť slúchadlo, či otvoriť vchodové dvere drnčiakom. Tak postupne odzadu.
- Áno, prosím...?! - ozvala sa do slúchadla.
- Ja
len, či si neodišla...- smial sa zdola, ale ani netušil, ako príjemne jej znel
ten hlas.
A ako jej už teraz chýba, hoci vypadol z bytu
pred dvoma minútami. Jeho hlas, jeho dotyky, bozky aj ten sarkastický smiech, ako ju zas nachytal.
- Ty si cvok, Robert. Úplný blázon. - vyznala
slúchadlu lásku a hrdo položila.
- Blázon do teba...- zamrmlal si pod nos,
počujúc, že nič nepočuje a ľutujúc, že to nepočuje, vlastne ani veľmi
neľutujúc, lebo to z neho vyšlo ani nevedel prečo a netušil prečo a nejaký si
mimo, Robert. Ako pekne z jej úst znelo to cez sieť rozchrapčané
"Robert". Ješita, ješitný.
Vyhadzoval si kľúče a tanečným krokom
odchádzal.
- Už ste si rozmysleli to rozmnoženie? - kričala za ním žena z
prízemia.
Tam musia zásadne v každom vchode ubytovávať práve takéto nepríjemné
ksichty. Ale jemu dnes nič nevadí. To si predsavzal.
Otočil sa a zazvonil kľúčmi.
- Už sa na tom pracuje. - žmurkol na babu a
tá si poklepkala na čelo.
- Blázon je to. Zas ju tam vymkol, chuderu
samú. Čo je toto za vtáka?! - napravila záclonku, umelú orchidejku, mačku,
natáčky a cúvla o meter do kresla, vystlaného štyrmi vankúšmi pod zadkom, aby z neho videla na chodník.
Privoňala k handre, ale nič. Ronia iste perie
aj tie. Handry na dlážku majú raziť prinajlepšom potuchlinou. Asi nie v každej
domácnosti. S uspokojením ju namočila do studenej vody, lebo teplú ráno minuli.
-
Zvonček? -
Ale už sa usmiala. Nastavila líškavý hlas.
- Ešte
stále som neodišla a nikdy ani neodídem! Mám tu dosť piškót, aj kávy, nič mi tu
nechýba. Leda ak ty... - zašemotila do slúchadla polcolovo trubkovsky a čakala
niečo milé z druhej strany na oplátku.
Iba ticho. A znova cŕŕŕn.
- No, dofrasa! Asi som sa práve "zdôverila"
poštárovi, alebo roznášačke letákov...- zhrozila sa a stlačila tlačítko na
otvorenie vchodu. Radšej odstúpila odo dvier, akoby ju niekto mohol vymáknuť.
Nie, ona s tou debilnou maznavou vetou nemá nič spoločné...
Ktosi klope? Preletela chodbu. Jasné, vzal si
kľúče. Skúša ju. Stlačila kľučku. Zamkol ju? Zamkol. Dnes jej to ani tak veľmi
nevadilo. Ale prečo klope?
Nenápadne mrkla do kukátka. Tma. Jasné. Hrá sa
s ňou. Nevydržal to bez nej ani pár minút. Je späť. Ale ak začne: "Kozliatka, kozliatka otvorte, ja som vaša mamička...",
tak ho prizabije! Mrkla pod tričko. Nie, ešte nemusí nosiť podprsenku. Vypla
hruď. Nič moc, ale... Ani tak si nijaké "kozliatka" dovoľovať nebude!
Oprela
sa o dvere a čakala, čo vymyslí. Klop. Klop. Klop. Nič moc originálne.
Odklopkala mu späť. No, to je už len úchvatný nápad. Nebol úchvatný, len
spontánny.
V zámke zašramotilo. Prekvapenie? Chce ju
prekvapiť. Tak potom obojstranne. Po špičkách prekĺzla do kuchyne, zozbierala cestou
pár piškót zo zeme a zatajila sa za kuchynskými dverami.
Vchodové dvere sa pomaly otvárali. A zase opatrne pribuchli. Takmer nečujne. Veď len počkaj, ako ťa ja prekvapím. Preložila piškótovú muníciu z ruky do ruky.
Zaťala
pery od vzrušenia. Lopatky zabudli na otlačenie, na zadku nič nezostalo a aj
ten stôl by vzala na milosť.
Už počuje kroky. Už vidí tieň.
S piškótami nad hlavou, ktorými ho mienila
zas počastovať, zamrzla v znehybnení.
Pocítila náraz o stenu.
- Tak tebe tu nič nechýba! Fľandra jedna
nevďačná! A čo ja?! Ani ja ti nechýbam?! - pritlačilo sa jej spotené predlaktie
muža pod bradu a takmer jej vyrazilo dych. Z dlane jej povypadali piškóty.
Jedna po druhej.
Uvoľnil tlak, aby ju následne opätovne vrazil
do steny. Márne vyšvihla dlane, aby sa pokúsila zbaviť sa jeho mučiacej ruky. Bezmocne
škrabkala po koži. Tvár, ktorej patrila, sa škerila do jej vystrašených
očí a užívala si nadvládu. Mala pocit, že zamdlie.
Zdrapil ju za tričko a odlepil od steny. Nemal problém kopancom odsunúť stoličku a vrapiť ju na ňu. Bola ako bábka. Bez
vlastnej vôle, paralyzovaná strachom. Odsunul druhú, otočil ju chrbtom, dosadol
na ňu a pritiahol sa k nej, aby sa jej zaryl skoro do kože pod kolenami.
- Takže mladej tu nič nechýba. - zopakoval. - Ani naša
dohoda, bublinka?! - siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ bublifuk.
Vidiac, že sa
nebráni, odšrófoval ho a fúkol jej do tváre pár dúhových pripomienok. Pozorne
zatvoril a usadil uprostred stola. Poobzeral sa okolo seba. Rozhádzané piškóty,
škvrny od kávy...
- Ale, ale! Nevyzerá to veľmi na romantický večer vo dvojici, ale ako ťa
poznám, vieš byť pekná dračica. Tento bordel by sa na teba aj podobal. -
chmatol ju za sánku a pritiahol k tvári.
- Si prachobyčajná šľapka! Nič viac, než
malá kurvička. A budeš trpko ľutovať, že si ma niekedy stretla, bublinka. - oblizol si oba kútiky úst.
Priťahoval prsty ako zverák. Necítila bolesť. Cítila len strach. Ako sa sem
dostal?! Jasné. Šperhák. V tom je doma. Obrazy desnej minulosti a ešte hroznejšej prítomnosti sa jej spájali v hnusnej tvári tohto típka.
- Dodržím našu...dohodu... - vykoktala.
Rozosmial sa.
- To si teda píš! Dohráš si
svoje divadielko pekne do konca. -
Zašmátral v druhom vrecku.
- Nie, prosím... prosím, toto už nie.
Sľubujem,... že urobím všetko... - zhrozila sa z vecí, čo vytiahol.
Pridobre to
poznala. Jej vnútro sa roztrepotalo a chcelo sa vrhnúť k ďalšej dávke, rozum
však kdesi z úzadia kričal o pomoc.
Nemala šancu. Zdrapol jej ruku.
Omdlela.
- Nezabudni, čo si mi sľúbila, Ronia. Prosím.
- zaškemral predtým, než otvoril dvere od bytu.
Neodpovedala mu. Podhodila malého,
prispávajúceho jej na boku a tvárila sa vážne. Do poslednej chvíle verila, že
tá ženská tu nebude. Ok, nech sa zliezajú kde chcú, ale v ich byte nie! To by
pre ňu mohol urobiť. A pre malého. Jeho zdravie je prvoradé. Potrebuje čisté,
pokojné prostredie.
Myslela si svoje, ale mlčala.
Vtiahla dnu, nechajúc ho mocovať sa s taškami.
Tentokrát aspoň igelitky, namiesto odpadkových vriec.
- Bublííí...- spozoroval na stole v kuchyni
malý bublifuk.
- Prečo mu stále kupuješ tie bublifuky?! Už
minule, keď si ho nechal pred dverami, to bolo riadne nezodpovedné! Čo keby ho
malý nájde ako prvý, otvorí, vypije... hrôza pomyslieť...- konečne sa Ronia
rozrečnila, vyzliekajúc malého z nemocnicou páchnúcich vecí a hádzala ich ku kúpeľňovým
dverám.
Nevenoval
jej pozornosť. Tie sprosté tašky nechceli stáť, vysýpalo sa z nich všetko,
nestíhal vracať, čo zvraciavali.
- Mamka spraví čajík. Dobrý, sladký, nie ako
tie patoky v kakanej nemocnici...- hladkala malého spotenú hlávku a striasala veci aj zo seba. Konečne doma.
Malý nespúšťal očká z bublifuku.
Zobral ho na ruky. Kde je Em?! Zašitá v izbe?
Nemá odvahu sa Ronii ukázať? Ale milé, že malému pripravila darček. Počkať...
Pohol sa za sestrou. Stála na prahu, vo dverách
kuchyne. Spoza jej pleca videl...
- Tak,
prosím...toto si chcel?! - zasyčala nevrelo a uhla, aby videl lepšie.
Za kuchynským stolom s hlavou na ňom a pažami
spustenými pod, ležalo bezvládne telo. Vedľa spotených vlasov akási drogová výbava.
Pod nohou mu zachrupčala piškóta.
- Em, Em...prečo?! - prižmúril oči, aby radšej nič
nevidel.
domiceli
dobre, konečne zase nejaká akcia :)
OdpovedaťOdstrániť