OUAT
58. kapitola
pristrihnuté
krídla 4.
Páli...
Držal ju oboma rukami. Cítil, ako mu vlhne
pod prstami, ale nemal odvahu pohliadnuť smerom k...jej dnu. Prázdnemu, aj tentokrát. Vnímal iba odraz, ktorému sa nedalo vyhnúť a ktorý sa nedal zachytiť. To, čo držal v ruke, akoby nebolo a je to, čo je v odraze hrubého skla. Alebo ešte lepšie iluzórne až za ním. Paradoxne sa obe šálky dotýkali, ale...
Obrie neumyteľné
okná zmatňoval prach zvonku a šlendriánska robota upratovačky z jeho strany.
Vernisáž otvorilo zapadajúce slnko. Má pár minút, aby sa mohol vyhovárať,
prečo mu zas práve takto skrkvalo tvár.
- Odkedy si bordelár? - vyhrabávala sa spod
stola s podivne narovnanými hárkami narýchlo zozbieraných papierov, čo minútu predtým zhodila, pri
pokuse vyložiť si nohy.
Pripadal jej taký masívny, veľký, pevný, skoro ako vo
filmoch. Domino efekt jej rázne vysvetlil, že veľkosť je priamo úmerná klzkosti
povrchu a vyložené nohy na stôl nepatria. Ani také pekné, ako má ona. Zbierala ďalej, pomenovávala každú vec novým nepublikovateľným menom, opečiatovávajúc zápis do matriky jej tresknutím hore na stôl.
Nevenoval
jej pozornosť. Ani papierom, čo sa hromadili za posledné dni.
Zodvihla ešte nejaké perá a kancelárske
potreby, ktorým by asi funkciu ani neuhádla. A to už čoskoro má vysokú školu za sebou. Možno. Raz.
Ustrnula. Zazdalo sa jej, že za dverami jeho
šéfky je rušnejšie, tak sa nenápadne premiestnila k svojim veciam. Narovnávať
kýble a tyče portvišov bolo rovnako zaujímavé, ako sa dívať na jeho chrbát. Doteraz sa vždy tešil, keď tu trávila čas. Upratovania...čo tam po náplni práce.
- Večer mám čas. Nezájdeme do... neviem,
vyber niečo, ja sa prispôsobím. - odložila handru, rozpaky aj hrdosť.
- Nemám... -
- Čo pre dnešok zas?! - skočila do vyhováračiek. - Čas? Náladu? Guráž?
Alebo pán poručík vymyslel nové priťažujúce okolnosti, ktoré ho uväznia v jeho
nekončiacej depke? Ak ťa nevyhodila doteraz, tak to už neurobí. Prestaň sa ľutovať. Dofrasa! Zadrelo mi čosi za necht...- strčila ho do úst a skúsila vysať nepríjemnosť. Keby to šlo, aj tú vo svojom hlase. Nešlo.
Aj by sa strčila pred neho, aby ju bral na
vedomie, ale stál tak tesne pri okne, že jej ženská prapodstata by to nedala.
Vyštartovala aspoň po tej šálke.
- Uvarím ti kávu. - rozhodla o jeho pitnom
režime a vytrhla mu ju z rúk.
Až teraz sa k nej konečne natočil. Nepovedal
nič, len natrčil ukazovák k šálke. Pochopila. Držiac ju medzi palcom a ukazovákom,
kývajúcu sa a ohrozenú na živote vracala mu ju znechutená.
- Je puknutá. Nedá
sa...už nanič použiť. - obhajoval svoje gesto.
Prišlo jej ho ľúto. Tak žensky, nematkovsky. Využila to po svojom. Pritiahla sa v mžiku k
nemu a ovila ho, ako to šlo. Pritlačená medzi sklo a jeho telo, prižmúrila oči.
- Ale
ja som multifunkčne využiteľná. Dlab na robotu, vypni a poď si dnes trochu
užiť. Sľubujem, že to bude stáť za to...- pritlačila sa ešte trochu práve v
mieste a v momente, keď sa dvere na kancelárii otvorili. Nestačila sa vysúkať a
zaujať pozíciu upratovačky čakajúcej, kým skončí porada, aby to tu dala do poriadku
pred ďalšou smenou.
Odvlnila sa k nástrojom.
On sa ani nepohol. Odzačiatku ho nezaujímal výsledok
celého vykonštruovaného procesu o jeho fatálnom zlyhaní. Všetky tie výsluchy a trápne otázky a posmešné úškľabky. Jedno oddelenie, druhé, tretie z mesta a teraz ešte čerešnička na torte, ale vždy lepšia čerešňa z dovozu, ako kyslé ksichty ostatných - kvázi domácich kolegov.
Žena vo dverách uvoľnila cestu inej. Tá tretia ju vôbec nezaujímala. Takáto nie je pre ňu konkurencia. Ale tá mladá s vrkočom...a malou chutnou riťou natlačenou v džínsoch... Pomykala očami akoby jej vnútorné pochody mohol niekto začuť.
- Vy ste ešte tu, poručík? - zatvárila sa
odmerane. - Dnes vám aj tak nepoviem konečný verdikt, nemôžem, všetko ešte musí
prejsť cez centrálu. - Uvidíme sa zajtra ráno. Alebo...ste mi ešte čosi chceli?
- dvihla bradu.
Nepohol sa. Len brušká sa trochu viac
rozvibrovali, ale na vlhkej šálke to drelo.
Aj druhá pochopila, že bude potrebné vyjačať
sa na niekom inom.
-
Rebeka, či ...ako sa to vlastne voláte, vy nemáte, čo na práci?! Budem sa sťažovať
na personálnom. Váš pracovný čas a zaradenie... -
Zvyšok sa mu strácal v krikľavo žiarivom
poslednom záblesku slnka. Zatvoril oči, uši, zmysly poslal dokelu.
Blondína odstúpila od hádajúcich sa žien, ale nešla rovno k nemu.
Toto nechcela vidieť. Ale vedela, že uvidí. Vrátila sa k žene, čo pucovala žalúdok inej pucérke.
Podala ruku vyššej šarži, respektíve ju zachytila v
nejakom rozmachu, s ktorou dosiaľ za zatvorenými dverami debatovala
a fľochla pohŕdavo aj na druhú, s ktorou debatovala tá prvá.
- Tešilo ma, kontakt na mňa máte, v prípade
akýchkoľvek otázok som k dispozícii. - usmiala sa umelo, rozlúčila formálne, až
sa jej to samej páčilo.
- Dúfam, že pri zabezpečovaní jednotlivých
náležitostí už naše oddelenie nebude súčinné. - zaklincovala rozpajedená žena a
vyhrala duel. Zvrtla sa na opätku a tresla dverami.
Namierila pohľad na ryšavú. Jasné, chcela by,
aby tiež vypadla. To, čo videla pred chvíľkou, jej na profil vinníčky stačilo. Lepia sa na neho ako osy. Hnusné hmyzáčky, otravné...
Osa sa tvárila nechápavo.
- Vychladne vám voda...- precedila Emma nevrelo, aj
keď videla len prázdne vedro a pod tou krikľavo červenou záľahou iste aj prázdnu
hlavu. Kde chodí na tieto ťažko vymleté štetky?!
- Zato
tebe už akosi vrie... mlieko na brade! - kopla do kýbla a mrmlala si už len
sama pre seba. - ...čo je toto za nápad zamestnávať pri polícii sopľavé decká.
Tvári sa to ako päťkoruna v banke...- zramovala svoje saky-paky a...namierila
si to rovno k nemu.
- Tak ako? Platí to večer? - zatiahla zámerne a nahlas.
Mlčal, ale aspoň sa otočil. Emmu už dlho
nevidel. Je zvedavý, ako ho vytiahne z prúseru. Na Emmu sa vždy dalo spoľahnúť.
Emma nesklamala.
- Ó, aká smola, tu pán poručík mi sľúbil, že
dnes spolu dáme maratón jedného seriálu. Rozprávkového. To viete...Kde bolo,
tam bolo...Pre nás maloletých ideálna noc... - prekrížila bloncka ruky na hrudi.
Nadýchol sa zhlbša, ako bolo treba a pomaly
vypúšťal vzduch.
- A jéje, kráska a zviera. Len aby sa vám to
nezvrhlo na jedného ničotného trpaslíka. - premerala si sokyňu od hlavy k
pätám. Decko. Koľko môže mať? Osemnásť? Možno trochu viac. Nič spoločné so
ženou. Takáto ho nerozrajcuje, ako sa patrí.
Natočila sa k nemu. Díval sa dosť nechápavo.
Pochopila, že dnes večer nebude nijaký večer. To ju aspoň trochu uspokojilo. A ešte trochu viac to, že sa natočil k východu a vykráčal.
Obe zmeraveli.
- Musíme ...si pohnúť, aby nám nezavreli
videopožičovňu. - zobudila sa Emma pred valiacou sa prehrou v duele.
Ešte si dovolila hrdinsky potľapkať súperku
po pleci, až sa jej náradie rozšramotilo.
- Ty počuj, ty si nedáš pokoj?! Obšívaš
hentaké fúrie a pritom je na svete toľko chutných slušných dievčat...- potiahla
vrkoč na dve strany a stala si vedľa neho na posledný schod. Ruky narvala do vreciek.
Dvihol aspoň kútik úst. Chutné, slušné...
- Máš prvú sériu? - konečne prehovoril. - No,
toho OUAT... či ako sa to volá. Rozprávky mi dnes padnú dobre. - premeriaval
parkovisko hľadajúc jej hnusné žlté autíčko.
Našiel.
Kráčala za ním pomaly, dolujúc kľúče z
tesných džínsov.
Tak tento level jeho depky ešte nezažila. Tá
malá v nemocnici pod dozorom, čo sa ani
po týždni stále neprebrala, nebude len ďalšia z vymletých pekných tváričiek.
Škoda. To, čo sa dnes dozvedela, s tým, čo vie od domovskej stránky, jej do profilu jeho prípadnej životnej love
vôbec, ale vôbec nesedia. A tak by mu priala nejaký šťastný koniec... Alebo,
ešte lepšie: začiatok.
domiceli
tušila som, že to bude Emma, hoci popravde pri začiatku sa v tých ženách nedalo vyznať :D no hlavne, že máme Emmu :)
OdpovedaťOdstrániť