OUAT
56. kapitola
pristrihnuté
krídla 4.
Cŕŕŕn...
Voňala po káve. Chutila po piškótach.
Smrdel od kávy. A chutil... Jej.
Idiotský mobil! Driapal sa svojím otravným
zvukom kdesi z vrecka, kdesi z chodby, kdesi..., aj by si bol zahrešil, neľutujúc zadnú čas nejakého psíka, ktorú mienil zmetaforizovať, ale radšej
si znovu k nej privoňal.
Zaujímavé, aké hnusné je mlieko, zvlášť mlieko v káve,
ale ako pekne sa zráža so ženským telom. Jasné, veď telové mlieka sú už raz
také. To dnešné síce neštandardné, ale v konečnom dôsledku urobilo tú istú
službu. Voňala. Neodolateľne.
S hrôzou si začala všímať schnúcu tekutinu, čo
cez košeľu presiakla na telo, o ktoré sa stále kúsok po kúsku perami lepil a
odliepal a zas lepil... v rámci dohry, lebo predohru akosi vynechal.
- Priveľa cukru. - zhodnotila jeho bývalé
raňajky a odstrkávala ho razantne preč od seba, aby sa mohla povlaku čím skôr
zbaviť.
Skúsil jej ihneď promptne a ochotne s tým pomôcť, začnúc s
dôkladnou očistou kdesi v medzierke medzi prsiami, vnútornou stranou spodnej
pery, ale nerozhodnosť, ktorou zo strán sa ďalej vydať, a jej zhrozenie, že ju
bude nebodaj fakt oblizovať, hoci nič iné dosiaľ nerobil, ho stála pas.
Vyhostený z krajiny! S okamžitou platnosťou.
To ten blbý mobil. Už zas začal vyzváňať.
- Mal by si to zodvihnúť. - stierala pozorne,
beztak zničenou košeľou, zvyšky najskôr zo seba a následne z dlážky.
Fajn. V káve rozmočené piškóty sú iste výborný
prostriedok na lesk podlahy.
Mobil stále zvonil. Prekrútil očami a
prekrútil sa na päte..
- Stoj! Natrč spodok nohy! - prebudila sa v
nej žena.
Dlážku vytrie, ale tepovať dnes koberec v
predsieni, to teda nie.
- Zavolá tretíkrát. - držala ho za členok a
oprašovala, čo sa dalo. - Druhú nohu. - zavelila. - Tretiu!...- zažartovala.
A cúvla. Zmerčiac, ako sa spomalene zas
otáča. Asi by mu nemusela prikazovať dvakrát. Ani sa mu nemôže otočiť zadkom. Je
holá z každej strany! Spod stola naznačila, že má si dať odpich.
- Telefón! Zvoní! Štvrtýkrát! - zahovárala,
ale červeň už akosi neskryla.
Páčilo sa mu, ako sa sama dostala do
rozpakov.
- Desiatykrát.
- opravil ju a mal nie desať, sto chutí kašlať na všetky mobily sveta. - Prinajlepšom.
- znervóznel však, že to môže byť naozaj niečo dôležité, keď si telefonujúci
nedá pokoj.
- Môžeš... ísť! - povolila odlet, vidiac, ako váha.
Nie, nie, nie! Ešte si stále necíti lopatky. A
na zadku má iste prilepený košík s ovocím z námetu plastového obrusu. Alebo aj
dva. Na každej polke po dve kilá. Na stole už nikdy viac.
- Už nezvoní. - vytiahol si ju z podpalubia,
zaškratanú ako malé decko s mŕtvou košeľou v ruke, ktorá fakt vyzerala, že mu
jednu strelí za ňu, ak sa pokúsi čokoľvek zrána zopakovať.
Dívala
sa bezmocne, rozmazaná a zbozkávaná, s dosť ráznymi stopami nielen od kávy.
Nechala ho dívať sa. Za nahotu sa už nehanbila
dosť dlho a za to, čo po nej práve popísal už vôbec nie.
- ...a ten obrus treba tiež vymeniť. Dlážku
umyť. -
- Teba tiež... - žmurkol pripravený podeliť
sa s prácou fifty-fifty.
Predbehla ho.
- Výborne! Ja umyjem túto krásnu ženu a ty
tamtú škaredú kuchyňu! - odtiahla mu ruku z pása, vrapila do nej zapatlanú
košeľu a hrdo odkráčala do kúpeľne.
Zamkla.
Zas telefón. Ešte raz skontroloval spodky nôh
a potom sa predsa len k nemu vybral.
- Čo zas robíš, Robo, že mi nedvíhaš?! Zas
si si iste nenastavil budíka a chrápeš si tam spokojne ako... Buď rád, že ma
máš, inak zmeškáš do roboty! Pozri, koľko už je hodín! Keby ťa nezobudím...-
- Ronia?! ...ďakujem, ale ja už som vyše
hodiny hore. Áno, úplne hore. Hore! Hovorím ti, že som hore! Stihol som sa
naraňajkovať, dokonca som umyl dlážku v kuchyni. Hej, aj riad po sebe.
Samozrejme, mlieko je v chladničke a cukor do kávy som nenarosýpal...-
komentoval, dvíhajúc zo zeme škatuľu od mlieka, čo netrafila sama do koša, aj
zopár piškót, ktorým sa našťastie ranná oblievačka neušla. - Ďakujem, že na mňa
myslíš, sestrička. - odkopol ďalšiu pod stôl. - ...už som aj oblečený, hej,
čistá košeľa... - poprevracal v ruke tú, z ktorej už bola len handra na dlážku
a premeral svoje nahé telo od palca, kde ešte trčala nezmietnutá omrvinka
piškótky až...kam dovidel. - Jasné, Ronia. Cestou z roboty si nakúpim a uvarím
niečo poriadne. - poškrabkal si holé, hladné brucho.
Dočerta, kde sa mu tam vzala prilepená
piškóta? Mal by si oholiť brucho. Pritlačil mobil k plecu a olupoval votrelca
prischnutého pri pupku.
- Včera som si napríklad... robil... pečené
zemiaky. Aj s blanšírovanou zeleninkou. - prehodil mobil na druhé ucho a potom
zas späť, mračiac sa na z kože odraté žlté buľvy utopené v drese.
Chňapol po sáčku rozmokvanej farebnej zmesi,
ktorý zabudli dať včera do mrazáku a šmaril ho do koša.
- Hej, hej, zdravo jem. Musím schudnúť.
Strácam kondičku...- premeral si tentokrát inú časť tela, ale vzal ju blahosklonne
na milosť. - Nie, neboj sa, nenechal som kvapkať vodu v kuchyni, ani v kúpeľke...-
započúval sa, ale bolo tam ticho. - Prepáč, už musím ísť. Ujde mi autobus. Pá,
Ronia. Daj Lobkovi pusu za mňa. Dobre, nebudem ho volať Lobko...čože? Teraz? To
nevieš povedať hneď, že mám po vás prísť?! Musím si do práce po priepustku... -
ťukol a ukončil hovor mrmlúc si popod nos kadejaké zaklínadlá.
Vyliezla z kúpeľky taká mokrá a taká voňavá a
taká bezmocne nahá, že...
- No, tak, prestaň! Správaš sa ako malé
decko! Mám pár otázok... Musíme sa pozhovárať. - odtisla ho od seba.
Smrdel od kávy.
Stále chutila po piškótach.
Zahla do jeho izby a pátrala po čistých
veciach. Tričko našla, vlastné rifle boli fajn. Nohavičky narvala do vrecka.
Smutne ju pozoroval, ako mu mizne vo veciach.
- Obleč sa! Nie, osprchuj sa! Nie, nestíhaš.
Utekaj do práce a potom...po Roniu s malým. A nekrič toľko, keď telefonuješ. Celý
vchod vie, čo sa tu dnes ráno ...dialo. - stisla pery a pátrala v pamäti, či aj
sama bola taká hlučná. No, trochu hej... nasypala popola na hlavu a spravila si
vrkoč.
- Ja zatiaľ upracem a... - vstala, zatlačila
spodné prádlo ešte trochu hlbšie, aby sa trochu zamestnala, kým sa spýta. - Ronia...asi
nevie, že som späť. Však? - pozrela na neho vážne.
Prikývol.
- Vie, ale... poznáš ju, ona... - ťažko sa mu
hľadali slová.
- Radšej by som tu asi ani nemala byť. -
skonštatovala a teraz už fakt vyzerala, ako malé, nesvojprávne decko.
Bol by ju objal a upokojil, ale mala na sebe
posledné jeho čisté biele tričko.
- O tom už nechcem nikdy počuť. Sme dvaja
dospelí ľudia a či sa jej to páči, alebo nie, ja chcem, aby si zostala,
Em. -
Aspoň natiahol k nej prsty a dotkol sa líca.
- Hladko vyholená... - skúsil
zažartovať.
Capla mu po ruke takú, až to pleslo. Navyše
ho prudko otočila a sácala do kúpeľky s komentárom, ktorý bol viac ako odvážny.
- A nemiň všetku teplú vodu! Potrebujem ju na
tú dlážku v kuchyni! - pobúchala mu na dvere.
Zodvihla zopár piškót a vyhodila ich von
oknom. Vtáčiky popapajú.
- To ktoré hovädo neokrôchané, nevychované,
šľaktrafené zas nemá čo robiť?! To kto to kedy videl vyhadzovať odpadky z
okna...?! Teraz, len čo som si hlavu zmývala...- ozvali sa vtáčiky hlasom starej
susedy z prízemia.
- Hups...- opatrne a čo najtichšie privrela
okno. Pri cúvaní rozšliapla ďalšiu piškótu. Nevadí. Vymyslí iný spôsob ich
znesenia zo sveta. A z tejto kuchyne.
Takto pekne ohnutá a on musí do tej sprostej
roboty. Vytiahol z vrecka bundy nemocničnú piškótu a hodil ju smerom k nej.
Natočila sa cez pravé plece s pohľadom šelmy.
- Nemáš chuť na kávu?! - hodila po ňom hrsť,
čo práve vyzbierala. Aj s tou nemocničnou.
Má.
A keby len tušila akú...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára