OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 57. kapitola

OUAT

57. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Zdola...

      Aj by rovno vyhrnula rukávy, ale  na tričku s krátkymi, to veľmi nešlo. Čím menej bude vymýšľať, tým skôr to bude mať. Nabrala vzduch do pľúc, kiežby to šlo s chuťou, ale tá sa nasať veľmi nedala. Nebolo z čoho. Z koho. Zahryzla si zvnútra do pery a prižmúrila oči. Konečne dala všetkému voľný priebeh a začala sa cítiť sama sebou. Tak, nie celkom sama sebou. Ten zvláštny pocit v žalúdku nebol celkom od hladu. To celé telo protestovalo z absťáku. Dá to. Musí to dať. Chce. Aj kvôli takýmto ilegálnym ránam...

  - Zvonček? - pristavil ju zvuk na ceste k miestu činu.

  Odložila náklad z kúpeľky, vyhodnotila, či trhnúť dverami, či dvihnúť slúchadlo, či otvoriť vchodové dvere drnčiakom. Tak postupne odzadu.

   - Áno, prosím...?! - ozvala sa do slúchadla.

   - Ja len, či si neodišla...- smial sa zdola, ale ani netušil, ako príjemne jej znel ten hlas.

  A ako jej už teraz chýba, hoci vypadol z bytu pred dvoma minútami. Jeho hlas, jeho dotyky, bozky aj ten sarkastický smiech, ako ju zas nachytal.

  - Ty si cvok, Robert. Úplný blázon. - vyznala slúchadlu lásku a hrdo položila.

  - Blázon do teba...- zamrmlal si pod nos, počujúc, že nič nepočuje a ľutujúc, že to nepočuje, vlastne ani veľmi neľutujúc, lebo to z neho vyšlo ani nevedel prečo a netušil prečo a nejaký si mimo, Robert. Ako pekne z jej úst znelo to cez sieť rozchrapčané "Robert". Ješita, ješitný.

  Vyhadzoval si kľúče a tanečným krokom odchádzal. 

  - Už ste si rozmysleli to rozmnoženie? - kričala za ním žena z prízemia. 

  Tam musia zásadne v každom vchode ubytovávať práve takéto nepríjemné ksichty. Ale jemu dnes nič nevadí. To si predsavzal.

  Otočil sa a zazvonil kľúčmi.

  - Už sa na tom pracuje. - žmurkol na babu a tá si poklepkala na čelo.

  - Blázon je to. Zas ju tam vymkol, chuderu samú. Čo je toto za vtáka?! - napravila záclonku, umelú orchidejku, mačku, natáčky a cúvla o meter do kresla, vystlaného štyrmi vankúšmi pod zadkom, aby z neho videla na chodník. 

  Privoňala k handre, ale nič. Ronia iste perie aj tie. Handry na dlážku majú raziť prinajlepšom potuchlinou. Asi nie v každej domácnosti. S uspokojením ju namočila do studenej vody, lebo teplú ráno minuli.

   - Zvonček? -

  Ale už sa usmiala. Nastavila líškavý hlas.

   - Ešte stále som neodišla a nikdy ani neodídem! Mám tu dosť piškót, aj kávy, nič mi tu nechýba. Leda ak ty... - zašemotila do slúchadla polcolovo trubkovsky a čakala niečo milé z druhej strany na oplátku. 

  Iba ticho. A znova cŕŕŕn.

  - No, dofrasa! Asi som sa práve "zdôverila" poštárovi, alebo roznášačke letákov...-  zhrozila sa a stlačila tlačítko na otvorenie vchodu. Radšej odstúpila odo dvier, akoby ju niekto mohol vymáknuť. Nie, ona s tou debilnou maznavou vetou nemá nič spoločné...

  Ktosi klope? Preletela chodbu. Jasné, vzal si kľúče. Skúša ju. Stlačila kľučku. Zamkol ju? Zamkol. Dnes jej to ani tak veľmi nevadilo. Ale prečo klope?

   Nenápadne mrkla do kukátka. Tma. Jasné. Hrá sa s ňou. Nevydržal to bez nej ani pár minút. Je späť. Ale ak začne: "Kozliatka, kozliatka otvorte, ja som vaša mamička...", tak ho prizabije! Mrkla pod tričko. Nie, ešte nemusí nosiť podprsenku. Vypla hruď. Nič moc, ale... Ani tak si nijaké "kozliatka" dovoľovať nebude!

  Oprela sa o dvere a čakala, čo vymyslí. Klop. Klop. Klop. Nič moc originálne. Odklopkala mu späť. No, to je už len úchvatný nápad. Nebol úchvatný, len spontánny.

  V zámke zašramotilo. Prekvapenie? Chce ju prekvapiť. Tak potom obojstranne. Po špičkách prekĺzla do kuchyne, zozbierala cestou pár piškót zo zeme a zatajila sa za kuchynskými dverami.

  Vchodové dvere sa pomaly otvárali. A zase opatrne pribuchli. Takmer nečujne. Veď len počkaj, ako ťa ja prekvapím. Preložila piškótovú muníciu z ruky do ruky.

   Zaťala pery od vzrušenia. Lopatky zabudli na otlačenie, na zadku nič nezostalo a aj ten stôl by vzala na milosť.

  Už počuje kroky. Už vidí tieň.

  S piškótami nad hlavou, ktorými ho mienila zas počastovať, zamrzla v znehybnení.

  Pocítila náraz o stenu.

   - Tak tebe tu nič nechýba! Fľandra jedna nevďačná! A čo ja?! Ani ja ti nechýbam?! - pritlačilo sa jej spotené predlaktie muža pod bradu a takmer jej vyrazilo dych. Z dlane jej povypadali piškóty. Jedna po druhej.

  Uvoľnil tlak, aby ju následne opätovne vrazil do steny. Márne vyšvihla dlane, aby sa pokúsila zbaviť sa jeho mučiacej ruky. Bezmocne škrabkala po koži. Tvár, ktorej patrila, sa škerila do jej vystrašených očí a užívala si nadvládu. Mala pocit, že zamdlie.

  Zdrapil ju za tričko a odlepil od steny. Nemal problém kopancom odsunúť stoličku a vrapiť ju na ňu. Bola ako bábka. Bez vlastnej vôle, paralyzovaná strachom. Odsunul druhú, otočil ju chrbtom, dosadol na ňu a pritiahol sa k nej, aby sa jej zaryl skoro do kože pod kolenami.

  - Takže mladej tu nič nechýba. - zopakoval. - Ani naša dohoda, bublinka?! - siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ bublifuk. 

  Vidiac, že sa nebráni, odšrófoval ho a fúkol jej do tváre pár dúhových pripomienok. Pozorne zatvoril a usadil uprostred stola. Poobzeral sa okolo seba. Rozhádzané piškóty, škvrny od kávy...

   - Ale, ale! Nevyzerá to veľmi na romantický večer vo dvojici, ale ako ťa poznám, vieš byť pekná dračica. Tento bordel by sa na teba aj podobal. - chmatol ju za sánku a pritiahol k tvári.

   - Si prachobyčajná šľapka! Nič viac, než malá kurvička. A budeš trpko ľutovať, že si ma niekedy stretla, bublinka. - oblizol si oba kútiky úst.

  Priťahoval prsty ako zverák. Necítila bolesť. Cítila len strach. Ako sa sem dostal?! Jasné. Šperhák. V tom je doma. Obrazy desnej minulosti a ešte hroznejšej prítomnosti sa jej spájali v hnusnej tvári tohto típka.

  - Dodržím našu...dohodu... - vykoktala.

  Rozosmial sa. 

  - To si teda píš! Dohráš si svoje divadielko pekne do konca. -  

  Zašmátral v druhom vrecku.

  - Nie, prosím... prosím, toto už nie. Sľubujem,... že urobím všetko... - zhrozila sa z vecí, čo vytiahol.

   Pridobre to poznala. Jej vnútro sa roztrepotalo a chcelo sa vrhnúť k ďalšej dávke, rozum však kdesi z úzadia kričal o pomoc.

  Nemala šancu. Zdrapol jej ruku.

  Omdlela.

  - Nezabudni, čo si mi sľúbila, Ronia. Prosím. - zaškemral predtým, než otvoril dvere od bytu.

  Neodpovedala mu. Podhodila malého, prispávajúceho jej na boku a tvárila sa vážne. Do poslednej chvíle verila, že tá ženská tu nebude. Ok, nech sa zliezajú kde chcú, ale v ich byte nie! To by pre ňu mohol urobiť. A pre malého. Jeho zdravie je prvoradé. Potrebuje čisté, pokojné prostredie. 

  Myslela si svoje, ale mlčala.

  Vtiahla dnu, nechajúc ho mocovať sa s taškami. Tentokrát aspoň igelitky, namiesto odpadkových vriec.

  - Bublííí...- spozoroval na stole v kuchyni malý bublifuk.

  - Prečo mu stále kupuješ tie bublifuky?! Už minule, keď si ho nechal pred dverami, to bolo riadne nezodpovedné! Čo keby ho malý nájde ako prvý, otvorí, vypije... hrôza pomyslieť...- konečne sa Ronia rozrečnila, vyzliekajúc malého z nemocnicou páchnúcich vecí a hádzala ich ku kúpeľňovým dverám.

  Nevenoval jej pozornosť. Tie sprosté tašky nechceli stáť, vysýpalo sa z nich všetko, nestíhal vracať, čo zvraciavali.

  - Mamka spraví čajík. Dobrý, sladký, nie ako tie patoky v kakanej nemocnici...- hladkala malého spotenú hlávku a striasala veci aj zo seba. Konečne doma.

  Malý nespúšťal očká z bublifuku.

  Zobral ho na ruky. Kde je Em?! Zašitá v izbe? Nemá odvahu sa Ronii ukázať? Ale milé, že malému pripravila darček. Počkať...

  Pohol sa za sestrou. Stála na prahu, vo dverách kuchyne. Spoza jej pleca videl...

   - Tak, prosím...toto si chcel?! - zasyčala nevrelo a uhla, aby videl lepšie.

  Za kuchynským stolom s hlavou na ňom a pažami spustenými pod, ležalo bezvládne telo.    Vedľa spotených vlasov akási drogová výbava.

  Pod nohou mu zachrupčala piškóta.

  - Em, Em...prečo?! - prižmúril oči, aby radšej nič nevidel.

domiceli