OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 53. kapitola

OUAT

53. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Kolekcia

      Skúšal kotúľať obal z mikroténových návlekov na topánky po slnečnom lúči naskenovanom na vylízanom linoleume. Drelo to. Po prvé asi preto, že obal nebol pravidelná guľka, ale skôr oblý valcovitý sploštenec a po ďalšie, cestu mu neustále vyraďovali z prevádzky noví a noví návštevníci hospitalizovaných. Mračil sa na nich a vykrivoval ústa, ale schytal len zhovievavé úsmevy pre chúďa v erárnom župančeku s kanylou pod sieťkou v rúčke. Napriamil sa a praskol zlostne obal o zem. Dve polky sa kývali do strán, ako škrupiny bez jadra. Čas zahrať si s nimi futbal. Čas vypršal. Na jednu z nich mu šliapol vytrasený deduško vypľutý z dvier  doliečováku, čo sídlil oproti.

  Dívali sa na malého a svorne čakali, že sa rozreve na celú nemocnicu. Malý stál a díval sa na čriepky plastu. Sedeli na lúči, ktorému práve nikto netienil a leskli sa. To sa mu asi páčilo, lebo hurónsky rev sa nekonal. Niekto akčný sa však po ne zohol, zozbieral ich a šmaril do smetiaka v kúte. Ten niekto s pomarančmi v sieťke lapol zablúdivšieho deduška pod pažu a vliekol k  najvzdialenejšej lavičke vo vestibule s obavou, že schytajú za neho.

  - Dneska už nič nevydrží. Všetko sa raz-dva rozpadne. - vydýchla, vstala, ohla sa po druhú polku obalu a podávala ju malému. Nemal záujem. Nedala sa gúľať, ani sa neleskla.

  Sadla si zas k nemu, čudne dnes mĺkvemu.

  Malý sa mu snažil vyškriabať sa do lona. Úspešne. Trochu zaslintané stehná. Aspoň dúfal, že sú to len sliny a nie sopel.  

  Počul, ako to v ňom chrapčí pri každom nádychu a píska pri opačnom procese. S obavou pozrel na sestru. Tá tento stav už pridobre poznala, aby mu venovala väčšiu pozornosť. Stav brata vyzeral biednejší.

  - Nevyšlo to, však? - spýtala sa a nedalo sa nevytušiť nejakú tú podvedomú nádej na odpoveď: áno.

  Neprišla nijaká konkrétnejšia odpoveď. Tváril sa, že jeho práveže zaujíma iba a len malý. Skúsila odoberací manéver, načiahla sa po dieťa a zmenila mu miestenku. Dal sa predať za dve piškóty. So štrbavým úsmevom ich mrvil mame na tepláky.

  Nahol sa a oprel lakte o kolená. Ale zízať do zeme a rátať počet pruhov v žalúziových cestách smerom k zdroju, ho dlho nebavilo.

  - Nepotrebuješ niečo dokúpiť? Alebo priniesť? Alebo... prepáč, Ronia. Viem, že chceš počuť niečo iné, ale... myslím si, že by sme to mohli skúsiť zase všetci traja. Em nás potrebuje. A ja potrebujem ju. - uzavrel a mykol hlavou, aby zachytil prvotný sestrin dojem.

  Zaťaté pery. Tak predsa sa s ňou vyspal. To sa dalo čakať. Fľandra je to, aj ňou zostane. Také majú bielu pečienku a nič ich nezadrží... Úbohý braček.

  - Nemal si to ťahať až...tam! Ale si dospelý, nebudem ti radiť. Beztak si nedáš a ...robíš jednu kravinu za druhou, Robo! Uvedomuješ si to?! - spískla a radšej postavila krpca na zem, aby ho náhodou neinzultovala miesto brata.

  Tentokrát jej poslušne prikývol. A malý to po ňom vehementne zopakoval.

  - Vidíš, aj to decko má viac rozumu ako ty! - dávala mu za príklad strapáča, ktorého začal pohyb hore-dolu hlavou náramne baviť a prikyvoval všetkým maminým kravinám.

  Ujovi na udobrenie capol do dlane ožužlanú piškótu. Nebola chutná, len biela, nemocničná. Strčil to celé do vačku rifľovej bundy a utrel o futro zvyšky nalepené na koži. Ronia potom vyperie.

  - Sľúb mi, že ak sa vrátite z nemocnice, nebudeš robiť scény. - vstal a vážne pohliadol na svojho súrodenca.

  Ronia pokrútila záporne hlavou, čím dala pokyn aj malému na opakovanie.

  - Znamená to teda, že...nie? Nebudeš?! - skúsil vylúdiť úsmev, osvietený miniatúrnou nádejou, aj keď to bol len pás z okna prepustený roletou. Preto vyznel smutne. Ale vedel aspoň jedno. Na mladšieho brášku má slabosť. Je jej jediný.

  Lapla malého, vyniesla ho v náručí vyššie než bola sama, aby aj on videl prioritu v jej živote.

  - Rob si ako chceš. Môj názor poznáš. Zajtra prines nejaké jedlo, to tu sa nedá žrať! - vylovila z veľkého vrecka županu ešte zopár vyblednutých piškót a strčila mu ich k tej prvej, overujúc, ako veľmi zaprasil bundu, a na aký program ju bude treba vyprať.

  Usmial sa. Mal aj nutkanie pobozkať nielen malého na obe líca, ale v návale nádeje aj vlastnú sestru. To ale prehodnotil. Nikdy si až takí blízki neboli a zrejme ani nebudú. Je to len o tej slabosti.

  Odchádzal povzbudený, hoci rozhovor dopadol skôr opačne. Ale veď s tým aj počítal. Potreboval to len dostať zo seba. Pozhovárať sa o tom, že čo robí, robí dobre. Zvlášť, keď o tom ani sám nebol stopercentne presvedčený. Siahol do vrecka a hodil si do úst jednu z piškót. Márne to čudo premieľal v tlame, chutilo to...nechutilo to!

  - Hulvát jeden! Papľuh nevychovaný! To aj doma takto? Pľujete žene do koša? To kde sme? U cigáňov?! - osopila sa na neho neznáma páchateľka o paličke a hrozila mu ňou nad hlavou, načapanom pri vykladaní neprehltnuteľného sústa rovno pľuvancom do koša pri kávomate.

  - Lačho ďives. Ááále... paninka zlatá, ako to môžete povedať? Tak čisto mám v kuchyni, že jesť sa z dlážky dá! To len vy gádžovia máte beľmo pred očami. - vytrčila sa z druhej strany stará známa. Skôr stará, ako známa. Žena, čo mu predpovedala hrubé prsty vodcu.

  Tá druhá to vzdala a s prežehnaniami opúšťala kolbište.

 - Mi o del tumenge pro droma sitinel...! - priala jej dobrosrdečne cigaňa, niečo ako nech jej Boh svieti na cestu, ale znelo to skôr ako zaklínadlo: ty slepaňa slepá, bodaj by... Babka o paličke pohla do kroku.

  On sa nemohol ani hnúť. Mal z nej taký zvláštny pocit. Akoby ho prenasledovala. Neprenasleduje ho? Už nechce počuť, že Em je tiež...od nich. Nie, Em nie je cigánka! 
  Lapla mu zas ruku.

  - Vyzlátiš mi ju, panáčik? - spýtala sa s nádejou.

  Díval sa do nej a predstavoval si piškóty, čo mal vo vrecku. Aj mal nutkanie z nich nabrať a položiť na dlaň. Ale...bál sa. Táto cigánka bola zvláštna. Aj sa na neho dívala zvláštne.

  - Soha tut chas? Čo ťa trápi? - líškavo zatiahla, sondujúc terén, aby mohla namotávať. Aspoň to si myslel. Mýlil sa.

  - Joj tut nakamel. - škrabkala mu čiernymi prstami po dlani. - Nechce ťa, ale dá ti, koľko budeš chcieť, ti dá. Ona je už taká...ako my všetci. - naklonila hlavu nabok. - Mukh la! Nechaj ju! - zdôraznila po chvíli výkrikom, ale akoby prosila.

  Konečne ho zobudila a trhol rukou. Radšej vydoloval nejakú bankovku a natrčil jej ju. Mal pocit, že ju sem nanominovala jeho milovaná sestra, aby mu vymyla mozog. Mukh la! Mukh la! Nie, nenechá ju! Teraz už vôbec nie! Vie, že ho potrebuje. Potrebuje ho...

  Vytrhla mu peniaze, popľula riadnou slinou a strčila do záhrenia. Cúvala.

   - Taves bachtalo! -

  Zmizla kdesi. Ako dym.

   - Nič ste jej nemali dávať. Chodí sem stále, nevieme si s ňou rady a otravuje pacientov. A vidíte. Aj vy ste jej uverili. Ako všetci. Bezmocní sú najzraniteľnejší a uveria všetkému. A hentá pliaga čierna to vie. Vždy niečo vyškomre. - šemotila za ním sestrička s táckou liekov, odhadzujúc prázdne obaly a strkajúc použité ihly do fľaše od minerálky, pozorne ju zaťahujúc, vidiac ho, ako sa vzdáva časti iste poctivou prácou zarobenej výplaty.

  Prikývol. Mala pravdu. Jedna aj druhá. Ale on má strach. Akýsi neidentifikovateľný strach.

domiceli

 

OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 52. kapitola

OUAT

52. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Túlavé...

      Jedlo mu rástlo v ústach. Kadečo v ňom rástlo a chcelo von, ale ovládal sa, nechal ju trepať o svojom kadečom a kadekom pomedzi stonásobné prežutie jednej hranolky. Tvrdila síce, že stačí len tridsaťdvakrát, ale neveril jej. Nič jej neveril. Nijakej už nikdy nebude nič veriť. Siahol na polorozpustený milkshake a podvihol ho ako na prípitok. Neskutočný hnus. Lepkavý a presladený, ako jej úsmevy.

   - Čo na mňa tak zízaš?! - mykala so sebou a hľadala ním objavené skryté vady.

  Nijaké by nenašla. Odkrývala viac, než bolo slušné, bundička rozopnutá po pupok a len dva centimetre nad ním koniec výstrihu tielka. Pritenkého, aby neodhalil, že športovú podprsenku pod ním nemá. Prečo ju vlastne minule nepretiahol?

  - Nad čím si sa zamyslel? - vytiahla mu z ruky nápoj a vážne si ho obzerala, vyhodnocujúc, akú katastrofu v jej diétnom programe asi tak spôsobí. Nápoj aj tento chlap.

  Striaslo ho. Ale nie veľmi, dnes mal krutú náladu, aj na obdobne ako Zelena uvoľnené, flirtu chtivé babenky. Tak prečo nie?

  - Zamyslel som sa, prečo sme minule neskončili u teba na izbe? - podoprel bradu dlaňou a ukradol jej poslednú hranolku, ale len preto, aby ju zapichol do síce otvoreného, ale nedotknutého kečupu.

  - Keby aj, bol si tak spitý, že by si o tom beztak netušil, aj keby k niečomu došlo. Ale blbých siláckych rečí si mal aj za dva kýble. Vieš pekne tlačiť kaleráby do hlavy. Skoro som ti aj ja uverila. - vytiahla hranolku a hodila ju cez plece za chrbát.

  Oprela si bradu obdobne, skoro sa ponad miniatúrny stolík dotýkali už nosmi.

   - Stále na to myslíš? - vyrukovala s otázkou a v očiach jej mierne zaiskrilo. Čitateľne lascívne.

  V podstate od rána...

  Na triašku a nesmelé prvé dotyky brušiek prstov so snahou zastaviť prirýchle drancovanie svojho tela. Na vôňu prinesenú zvonka, na vlasy rozhádzané po koberci medzi vypelichanými orientálnymi vzormi. Už vie, koho mu pripomínala. Ženy z obrazov Gustava Klimta. Biele, zasnené, trochu pod mrakom vlastného svedomia. Stúlené do seba a predsa poddajné a...

  - Hej, kamo! Čo si nemal ráno kakavko, nejaký si dnes totálne prispatý! Ja ti tu ponúkam reparát posledného rande a ty si kreslíš po zasvinenom stole! - prebral ho skoro krik.

  Tej druhej. Tá by neladila s koberčekom v medzichodbičke. Ale, že vôbec, vôbec nie! Zotrel, čo podvedome načmáral. Veľké tlačené E. Hádam si nič nevšimla. Hádam by mal ísť.

  - Musím už ísť. Sestra s malým sú v nemocnici, treba im nakúpiť a zaniesť a vôbec. Dnes je zlý deň. Nehnevaj sa, Zelena. Možno inokedy. - zhužval papiere aj s nedojedeným jedlom, odsunul tácku, vstal, pošmátral po vreckách, kým si uvedomil, že platil pri pulte.

  Kývol jej len bradou a odchádzal. Vrátil sa a vtisol jej pusu na spánok. Nie, nevoňala ako ona. Nebola teplá a rozochvená. Zvrtol sa rýchlejšie ako chcel a prášil preč.

  Zelena sa usmievala. Ľaľa, aký nedostupný. Tak tomu ešte stúpim na pätu! Mňa sa len tak ľahko nezbavíš... vyprevádzala ho pohľadom a nevdojak si olizovala pery. Ani si nevšimla, ako si niekto sadol na jeho miesto.

   - Tu je obsadené. Ešte som nedojedla. - osopila sa na mladú babu oproti.

   - A chutilo ti? - zatiahla tá, zaprúc obe ruky o stôl, akoby ho chcela dvihnúť a odhodiť niekde ďaleko. Pritom sa len zaprela, aby nebolo vidno, ako sa trasie.

  - Čo si to dovoľuješ, žaba jedna hubatá! Zmizni odtiaľto, nikto nie je zvedavý na tvoje drzačiny. Šteňa! -  nahla sa na nezvanú spolusediacu. - Vypadni! Vravím, že tu je obsadené! - precedila cez zuby.

  - Presne tak. - usmiala sa brunetka. - Tu ...aj tam je už obsadené! - mykla hlavou dozadu.

  Zelena zmraštila tvár. Nedochádzalo jej hneď.

  - O čom to tu trepeš? Kto vlastne si? - potriasala hlavou, až sa jej uvoľnené pramienky triasli.

- Som ten jeho "zlý deň", teší ma a ty si? - zaškľabila sa tiež.

  Zelenej doklaplo.

  - Ahá, nejaká vymletá bývalka mi tu ide tropiť žiarlivostnú scénu. No, tak si poslúž, maličká. - rozopla sa ešte viac a vypla prsia.

   Mala veľmi plnú a veľmi peknú hruď. Trochu ju to zaškrelo, mrknúc dolu na... no, skôr pubertiačka, ako zrelá žena. Vek nie je všetko. Nestačí. Tak to stačí!

   - Tak po prvé, nie som bývalka. Som momentálne v kurze a nemienim sa nechať zdegradovať nejakou postinflačnou kreatúrou, bez štipky vkusu a morálky. - vypla sa tiež, ale dalo jej to roboty držať lopatky vystužené.

  Zelena sa rozosmiala. Iba tak, drsne, nasilu. Urážky neznáša. Každý ich neznáša.

  - Počúvaš sa vôbec, dievčička? Videla si sa už dnes v zrkadle? Videla si sa vôbec niekedy v zrkadle?! O takú, ako si ty, by poručík neoprel ani bicykel. Nechaj si zájsť chuť. Zalez zas niekam do svojej ulity a nechaj normálnu ženu, aby ho urobila šťastným. - prevrhla zámerne mliečnu sračku, čo zostala z mrazeného nápoja a vyprázdnila priestor rovnako, ako svoj pohár.

  Nestihla uskočiť. Biely sajrajt jej zasvinil celý outfit. Počula už len Zelenin výsmešný hlas a sácanie do stoličiek, aby znásobila hrmot svojho víťazoslávneho odchodu.

  Nejaká brigádnička jej priniesla za hrsť servítkov. Zhrabla ich a... a smola.

  Zbytočne sa opláchla už tretíkrát, ani z tváre, ani z nohavíc sa jej nepodarilo zotrieť stopy po strete s  ryšavým asteroidom. A čo si si myslela? Čo to bol vôbec za nápad hodiť tamtej rukavicu?! Trapka si Emilie, totálna neschopná trapka. Obťahovala si kontúry portrétu v zrkadle na toaletách. A teraz? Budeš tu schnúť pod fúkačom a potom s mapami vtiahneš so stiahnutým chvostom domov. Kam domov? Nehodila si náhodou kľúče do schránky pri úteku?

  Opláchla sa štvrtýkrát.

  Kľúče akosi držali prilepené na dne schránky. Nie a nie ich vydolovať. Nepomáhali vybrané slová z oblasti vulgarizmov, ani prechod prosíkania takmer do fistuly. Bol si smiešny sám sebe, ako odhadzoval spotenú ofinu z čela a opatrne s láskou prehováral kľúčiky milučké, sladučké, dobručké a krásnučké, aby sa dali vyloviť a pomohli mu dostať sa domkov.

  Do teplúčka, do pelieška, doriti!

  - Doriti! Doriti! - zahrešil ešte zopárkrát, kým mu hrambľavé prsty dovolili dosiahnuť na dno a centimeter po centimetri vysúvať zväzok hore.

  Asi tá cigánka mala pravdu. Má hrubé prsty. Hnusné hrubé, drsné. Asi sa ich zľakla. Bol až tak drsný? Bol hnusný? Drzý? Dotieravý? Náročný? Dočerta, Emilie, kde som zlyhal, dievča... Premietal si včerajšiu noc, ale všetko sa mu zdalo akési rozmazané. Tak krehké, nehmatateľné, prchavé... "Em... kde si?"

  Má ich! Aspoň tie blbé kľúče už má v rukách. V tých hrubých. Obzeral si ruku z jednej aj druhej strany. Sú hrubé. Ale nijaký vodca z neho nebude. Družina mu utiekla... sám nemôže byť družina. "Em...kde si? Prosím, vráť sa..." Koľkokrát si to už dnes zopakoval?

  Odomkol. Niečo sa mu hneď nezdalo.

   - Ronia? Pustili vás? - zatiahol v medzierke, vidiac, že je všade akýsi poriadok.

  Ticho.

  - Emilie?! - skúsil s malou nádejou, ale svine kľúče v rukách mu dali prijasnú odpoveď, že tu nemôže byť.

  Hodil ich drsne na botník. Zhodil bundu, zhodil zas nejakú vázičku. Dlabal na to. Vtiahol do izby.

  Na parapetnej doske sa v slnku piekli žemle. Už totálne vyschnuté, s mapou džemu, scvrknutou a vpitou do striedky.

 Aj tak to boli tie najlepšie žemle na svete.

  - Tak je to teda. - doplo mu, ako sa neromanticky minuli.

  Koho by napadlo, že tá malá mu chce pripraviť raňajky... a pozvaný medzitým najedovaný z jej úteku zmizol. Chúďa Em... zahryzol, skoro si vylomiac zub do stvrdnutej žemle a s plnými ústami sa smial na dvoch bláznoch, ktorí sa asi neprestanú míňať.

  Hups! Zabehlo mu. Ale... kde je tá malá teraz?! Strúhanka v hrdle mu nešla dolu krkom. Ale hrdinsky žul ďalej... Ich prvé spoločné raňajky. To mohli byť. Asi jej tú druhú žemľu nechá. Aj to mlieko, čo už mliekom asi ani nebolo. Po oňuchaní ho vracal na tanier. Až taký hrdina zas nie je.

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 51. kapitola

OUAT

51. kapitola

Pristrihnuté krídla 4.

Lúče

      Tmolila sa. Vychutnávala ticho, teplo a pohár vody. Ráno treba vždy začať pohárom vlažnej vody. Pamäť vody. Voda si vraj pamätá. Nevedela už, čo si pamätá voda, ona mala pred očami tých zopár rán, kedy Ronia prispala a jeho raňajky, raňajky vo dvojici, boli tá najlepšia delikatesa. Nikdy nepripravil dvoje, vždy jej ponúkol svoje. Pol na pol. Iba kávu mohla celú. Vždy ju uvaril, nikdy mu nechutila.

    Mohla by dnes pripraviť raňajky na oplátku ona. Ale z čoho?! Po špičkách prešla späť do izby. Spal dolu bruchom objímajúc vankúš. Aj ju nutkalo sa znovu pritúliť, ale hlad je hlad. Potichu vytiahla "tajne uskladnené" kľúče z jeho riflí, potichu vyzbierala svoje veci po chodbe, potichu pribuchla...

    Z hlbokého nádychu vyextrahoval jej vôňu. Bol si ňou istý. Po dnešnej noci už nadobro. Kútikmi pier mu myklo, zaboril nos ešte raz do vankúša, kým prudko dvihol hlavu a zažmurkal do stíchnutej izby. Nastražil uši, či nezačuje niečo spoza dvier. Nepáčilo sa mu to ticho. Vykoptal sa z postele.

- Emilie? – skúsil šeptom. 

 "Ale hybaj, aký nežný tón aj s erotickým zafarbením dokážeš vylúdiť." Pochválil sám seba.

  Ticho sa nikdy neozýva. Chodba neprezradila ani jednu jej vec. A iste tu boli. Sám ich tu dôkladne... rozhádzal. Niečo mu v hlave zaklaplo a zabolelo to.

    Stlačil kľučku vchodových dvier. Nemýlil sa. Otvorené. Zamračil sa. Kľúče dozaista nájde v schránke.

     - Emilie... - zatiahol s povzdychom.

    Kopol do stoličky v kuchyni, drgol do stola, aby sa poddal. Prehrabol vlasy, natiahol nohy, zamračil sa na puch spod pažia. Čo tam po ňom. Je tu sám.

     Šiel navštíviť aspoň emigrovanú rýchlovarnú kanvicu do kúpeľky, aby ju vrátil domov, do kuchyne. Aspoň tú...

    Pripravenú kávu vylial do umývadla. S jedom natiahol veci, povadil sa s viacerými dvierkami skriniek, lebo tie najlepšie odvrávajú a tresol vchodovými dverami. Kľúče neriešil, vytiahne ich po ceste späť. 

  Behne za Roniou, či niečo nepotrebuje. Úplne ju vypustil z hlavy. Aj malého. Chudák krpec zasoplený... Aspoň niečo milé dnes chce vidieť.

  Nuž, čo už. Čakal romantickejšie ráno.

  Pritláčala papierové vrecko so žemľami k hrudi a hnevala sa sama na seba, že sa nepresvedčila, či v chladničke je maslo, lekvár alebo niečo, čo sa dá nababrať medzi žemle. A aj mlieko si mala overiť. A aj stav svojej peňaženky! Uškrnula sa do tlačidiel vo výťahu. Rozmazane. Rozmazná ho. Aj z centov sa dá kúzliť, keď sa chce. A ona veľmi chce. Raňajky spraví.

  Odomykať bez šramotenia veľmi nešlo. O to viac sa potešila, že je v byte ešte ticho. Nezobudila ho. Potmehúdsky sa uškrnula a skúšala to zase ako baletka. Po špičkách.

  Maslo bolo, aj džem sa našiel. Čerešňový. Zrejme ho okrem nej nikto viac nejedáva. Kávu nevarí, bude mlieko. Je mlieko? Je mlieko! Namiesto tácky nabrala všetko na plytký tanier, pooblizovala prsty, ovoňala sa preventívne a schváliac všetko,  snažila sa ladne vplávať do izby.

    Prázdna posteľ?!

- Robert? -  otočila sa smerom z izby, či ju nejak nechce prekvapiť.

  Nie, nechcel. Položila tanier na rozbordelované lôžko.

  Nikto v kúpeľke, nikto v kuchyni, nikto nikde.

  Asi si dá tú kávu. Čakala romantickejšie ráno.

  Za sestrou ho nepustili. Normálne ho odpálkovali a nasmerovali na plagát s návštevnými hodinami, nech si naštuduje a neruší personál pri výkone svojej namáhavej činnosti. Sestrička s čerstvo uvarenou kávou v dlani mu zabuchla pred nosom. Takže až medzi 14,00 – 16, 00. A môže byť rád, že nemajú karanténu! 

  Vyvrátený z lietačiek bezradne stál pred nemocnicou. Nemal chuť ísť domov, zbierať spomienky na včerajšiu noc, ukladať ich do škatule a tú nenávratne zatláčať do najzadnejšieho kúta nejakej tej skrine. Ako mohla zmiznúť po tom všetkom?! Prečo? Po tom...všetkom.

  Napchal ruky do vreciek bundy a vykročil. Neberie ani bus, prejde sa, vyventiluje...

  - No, nazdar, kámo! Už som si myslela, že si na mňa zanevrel. Čo takto raňajky vo dvojici? – funela mu zozadu do ucha vybehaná žena v jogingovej súprave a stále podupkávala na mieste, aby náhodou nevyšla z rytmu, ak jej násilné pozvanie náhodou odmietne.

  Prečo by to robil? V drdole a bez make-upu síce vyzerala nejak inak, ale zlé to nebolo. Ryšavé kudrlinky sa jej točili na spánkoch a biele zuby svietili v úsmeve doďaleka.

   - Nemám vo zvyku behať za babami. - zadíval sa na jej štíhle lýtka, neustále kmitajúce medzi jeho stojom rozkročmo.

  Jej tenisky dopadli na celú šľapu. Pohyb sa zastavil.

   - To som si všimla. Za to máš u mňa malé bezvýznamné plus. - ohla sa a ešte chvíľu vydýchavala. Páčilo sa mu, ako sa kolíše, prelamuje do bokov a vlastne sa  klania.

  Oprela mu lakeť o plece.

   - Nemám chuť na nič raw ani podobne hnusne zdravé. - zavrhla myšlienku, že k rannému behu takéto niečo patrí.

   - Mekáč to istí. - nahradil zdravé a vhodné presným opakom. -

   Široko sa usmiala.

  Postlala, vyvetrala, spratala a tanier s raňajkami nechala vysychať na parapete. S nostalgiou siahla po svojej šálke. Puknutá? Smutne na ňu zažmurkala a pohladila inkriminované miesto. Všetko sa akosi triešti. Tento byt akoby bol začarovaný! Neprajník, neprajný...

  Nemohla obsedieť. Nemohla vydržať. Ťahalo ju to preč. Keď tu nie je on, cíti sa tu osamelejšie, ako inde bez neho.

  Počkať! Čo ak volala Ronia? Čo ak je to súrne a ona alebo malý niečo potrebujú?! To je dôvod, pre ktorý tu nie je.

  Ok, neprekvapila  raňajkami, prekvapí ho...záujmom. O rodinu.

  Škoda, že mu nemôže už nič kúpiť. Aspoň lízanku. Šalieš? Alergia! Hračka je lepšia. Čo dávajú teraz v mekáči? Na to by ešte naškriabala. Naškriabe!

  Odobrila si peňaženkové suchoty a s povzdychom vykročila.

  Hodný kus. Škoda, že si nedala tie raňajky. Malému stačí hračka. Mekáč to istí.

domiceli

 

OUAT - Pristrihnuté krídla III. - 50. kapitola - FINÁLE

OUAT

50. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Kresli...

      Zamkol a kľúče manifestatívne, štrngotajúc jej nimi najskôr pred nosom, narval do predného vrecka. A pekne spokojný utľapkal. Smial sa nahlas. Ona očami, ktorými vstrebávala dobre známe staré prostredie.  Nechal ju sa znovu zňuchať s ich bytom a vtiahol do kuchyne. Voňala ešte ďalšou zo sestriných  sáčkových polievok. Na jej povrchu v malom hrnci sa už vytvorilo mastné oko. Nad linkou blikalo chabé svetlo, čo Ronia nestihla zhasnúť. Čochvíľa dobliká úplne. Aspoň zakryje inak dosť slušný neporiadok. Všade.

   - V skrini, v mojej kutici  budú čisté moje tričká, pokojne sa ponúkni. - kričal do rozcabrenej vrchnej skrinky kuchynskej linky, odkiaľ na neho zízalo kadečo, ale na sto percent vedel, že čokoládu nemajú. Nemali a ani mať nebudú. Dnes určite nie. Ale oni majú chuť akurát práve na tú čokoládu! Horúcu čokoládu! Ok, zostane len tá romantická. Na tú mal aj tak väčší zálusk odzačiatku, nebude si klamať. Nebude jej klamať. Ale ju by potešila aj tá ozajstná. Asi. Iste. Nevie... radosť by jej mal urobiť.

  Prvú a jedinú jej vtedy zarobil s marschmalowkami. Neplatný pokus. Dnes jej nezarobí žiadnu a...

  Zamrzelo ho to. Aj to, že nepočuje vodu, ako dopadá do vane. Nedopadala. Skontroloval kľúče. Stále tlačili vo vrecku.

  Sedela na kraji vane so sprchovou hadicou v ruke, s pažami pritlačenými od zimy k telu koľko vydalo.

  - Neznášam studenú vodu. - nešťastne vzozrela na muža s rýchlovarnou kanvicou v rukách.

  - Zabudol som. Majú sanitárne dni v mazutke. Pár dní nepôjde...teplá. Zohrial som niečo... čokoládu nemáme, tak... - upozornil na pariacu sa nádobu v ruke napriahnuc sa s ňou k vani. Čo-to to vydá. O čo-to nestála.

  Pokývala záporne hlavou a natiahla k nemu paže. Doriti, čo s tou kanvicou?!

  Zachoval paniku a zmizol s ňou späť do kuchyne.  Kým sa vrátil, mala oblečenú jeho košeľu. Z koša na bielizeň. S hrôzou pozoroval krikľavočervené škvrny po rúži Zeleny. Alebo Beatrix? Alebo Rebeky? Dočerta!

  Vytiahla spoza límca vlasy a prekryla inkriminované miesta.

  Bol by mu odpadol kameň od srdca, ale otočila sa s vážnou tvárou.

  - Mám rada tvoju ozajstnú vôňu. - priložila si nos k svojmu plecu a vdýchla. Niečo prerážal kvalitný parfum, čo nafasovalo celé oddelenie po záťahu, ktorého kontingent neskončil v likvidácii. Zlikvidovali si to svojsky. Veď to neboli drogy. Pre niekoho je aj parfum droga. Aj jemu sa ušlo za to, že sa nebude pýtať. Nepýtal sa. 
  - Nechceš... radšej čistú? Nejaká by podľa legendy ešte niekde...v mojej izbe mala byť.- 
   Keby prijala, zabil by dve muchy jednou ranou. Košeľa bez rúžu a posteľ v jeho izbe. "Spomaľ, máš privysokú rýchlosť...", dodalo mu vnútro, ale veľmi, veľmi nerado.

  Kývala rýchlo do strán, odkrývala a skrývala škvrny po... 
 To, čo máš na čele je pot, kámo. Stačí, že mrkne do zrkadla, ak ich aj predtým nevidela... a máš po chlebe, aj po horúcej čokoláde!

  - ...aj celý tvoj večne skrkvaný image. - natiahla konce košele siahajúce skoro do polovičky stehien, pokračujúc vo svojom vyznaní jeho nedôslednej módnej politike, ktorá sa mu, ako práve vidí, začína vyplácať.   

  - Em... - pomrvil prstami, nesvoj, či niekde nevytiahne eso z rukávu a nezabije... Ho.

  Vytiahla len niečo z náprsného vrecka, rozbalila to a strčila do úst.

  Čakal, akou metaforou konečne vyhodnotí červenkastú vzorku okolo límca. Dočkal sa.

  - Dovolil si jej bozkávať ťa. - mykla plecom, akoby to bola normálna vec, čo však asi vôbec neznamenalo, že jej to nevadí.

  - Emilie, ja... - zahabkal preklínajúc v duchu Roniu, že neprala pekne dlho a dovolila, aby sa tu tento corpus delicti vyskytol práve dnes.

  - Ale teraz je to len o tebe a o mne. - povedala rázne vytiahnutá už na špičky s nastavenou tvárou. Pery mala bezfarebné, ale mäkké, dych jej voňal po karamele.

  Nespúšťajúc ho z očí našmátrala z vrecka ďalší z cukríkov, v úzkej medzierke medzi ich telami potiahla za oba konce, aby sa odbalil a strčila mu ho do úst.

  - Karamelka. - krkvala šušiaci papierik v dlani.

  Spomenul si, mali ich na barovom pulte namiesto orieškov. Nakradli ich v tú bláznivú noc so slečnou študujúcou upratovačkou pripití do zásoby namiesto večere. V ústach cítil, ako sa mu rozpíja na jazyku, olepuje zuby a horkne spáleným cukrom. Vydržal to. Čakala, kým ju vstrebe.

  - To bola posledná, aby ti bolo jasné. Posledná, aby si vedel... - pritlačila dlaň o náprsné vrecko, aby dokázala, že je definitívne prázdne. A dvihla límec košele. Aby mu bolo jasné...

   - Posledná... - poslušne zopakoval a jej už kmitali kútiky úst.

  Ako čo najrýchlejšie z nej strhnúť tú hnusnú dobabranú košeľu? Presne podľa nápadu. Strhnúť. Rýchlo. Bránila ju, ale nie dlho. Jeho dych nerazil po karamele, skôr po túžbe zmocniť sa jej. Živelne, náruživo. Hneď.

  Vytiahol ju z kúpeľky, obúchajúc cestou tých pár decimetrov oboch o práčku, aj veraje... a ďalej sa aj tak nedostali. Podlomení obojstrannou túžbou zneužili chodbu zahádzanú vecami, čo Ronia pri balení sa nepopchala do smetného vreca povýšeného na príručnú tašku do nemocnice.. Zamotávali sa do nich a do seba, striedavo, nekoordinovane a divoko.

  Vyplašená a zmätená nečakaným spádom a aj pádom, ktorý si dlho zakazovala a odopierala, keď si neveriac sama sebe predsavzala, že tento nie... tohoto si nechá ako platonickú spomienku, že je tam niečo, niekde hlboko, čo je zakázané a také lákavé. Padla. Padli predsavzatia. Padli všetky mreže, ktoré si nastavala, aby dodržala líniu svojho platonického sna. Bol to len trápny sen. O čo krajšia je realita. O čo drsnejšia a boľavejšia a predsa krásna, drsná a boľavá tak akurát...

  Skúšala sa spod neho chvíľu vymaniť, tlačila dlane do pliec, ale vybrala si radšej olúpanie ho z jeho košele, ako zbavenie sa jeho tela na svojom.

  Nešetril jej  lopatky zodierané o koberec,  sťahoval ju pri únikoch intenzívne, dôkladne  a dôsledne späť. Uväznil ju a drsne láskal malými hrubými prstami. Dnes bude viesť. Vodca. Dnes on...

  Poddávala sa jeho vôli, bránila len naoko. Mal dostatok presvedčivých dôkazov, že sa z tohto tu už nevykrúti... v tých niekoľkých momentoch verila, že je to na doživotie.

  Na dvere niekto duto zabúchal. Ustrnuli. Zas a zas buchot.

  - Okamžite prestaňte s tým prestavovaním nábytku! Kto to má očúvať?! Už je večerný kľud! Ten treba dodržiavať! Inak zavolám na vás políciu! A tá vás zatkne! A dá do väzenia! - zakričal tlmene spoza dvier sused odspodu.

  Stúlila sa skoro do klbka, ale rozbalil si ju obratom späť. Mrmlanie suseda si už nevšímal.

  Všímal si iba ju. V matnom svetle stále nedoblikanej  neónky, čo sem hanblivo nazerala z kuchyne.

  - Zatýkam ťa. A odsudzujem... bezpodmienečne... Na domáce väzenie. Bez možnosti voľného pohybu. - díval sa na ňu, zadýchanú a ružovú, tieňovanú len piliermi jeho paží  zvrchu.

   - A nechceš radšej prestavovať ten nábytok? - skúsila poľahčujúce okolnosti.

domiceli

   

Tak, to bola posledná časť tohoto FF... Ďakujem všetkým za prečítanie. :-)