RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 4. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

VIII.

      Policajné riaditeľstvo je len prechodná zastávka. Štandardné postupy, neštandardné postupy. Zopár papierov, šušušu, vážne tváre, neveriaci Tomášovia, zopár ďalších svätých k tomu. Prakticky nikto netuší, ako sa k nám postaviť. A každý sa chce. Podozriví? Svedkovia? Podozriví svedkovia? Obete? Páchatelia? Z každého rožka troška? Kopa slov, rečí a stále netušíme, čo sa vlastne deje. Aspoň ja určite. Lustrujem Adamovu tvár, ale nie je veľmi čitateľnejšia, ako inokedy. Povie mi, až sám bude chcieť.

  - Som poverený vedením tohto prípadu. Áno, zámerne som sa vám nepredstavil. – s rukami vo vreckách staromódneho baloňáku prihovoril sa nám... kto vie kto.

  A vyzýva nás, aby sme ho zas niekam nasledovali. Nuž, konečne sa to možno aspoň trochu pohne. Čo je to „to“?

  Nášmu pridelenému sprievodcovi sa miestnosť, čo nám veľkoryso požičali a, dokonca,  vypratali od personálu, nepozdáva.

  - Pôjdeme do terénu. Pozývam vás. - urobil afektované gesto, ktoré mi k nemu nepasuje.  Smer dvere však prijímam s radosťou. Bzukot policajnej stanice vo mne vyvoláva len negatívne spomienky.

  Má zvláštny druhovetový typ humoru. Prvá veta strohý oznam, druhá buď pokus o odľahčenie situácie, navodenie pocitu neformálnosti, alebo obrana formou vtipných dvojznačných poznámok. Nevydarená forma humoru.

  Fajn, súkromné auto. Už dávno sme s Adamom nekempovali na zadných sedadlách. To spolujazdcove má zapratané fasciklami, taškou, stravou z fastfoodu a nemožnou šiltovkou pasujúcou k jeho celkovo katastrofálnemu outfitu. Pred ženou nič neschová. Prvý dojem – totálny prepad.

  Naštartoval, ale kým sme sa pohli, podal nám dozadu akúsi novotou voňajúcu zložku. Fotky a nejaké oxeroxované stránky, pravdepodobne, nemocničných záznamov. Neplatia na ne pravidlá lekárskeho tajomstva a tak?! Zrejme, na tieto nie. Všetko ešte vonia čerstvosťou a tlačiarenskou farbou.

  - Ste z brandže, dokonca, ste z úrovne, kedy vás už fotky, čo uvidíte, nemôžu veľmi vyviesť z rovnováhy a akokoľvek rozrušovať. -

  Skúša v spätnom zrkadle sledovať obe naše tváre, ale dobre vie, že si musí vybrať. Tipujem tú moju.

  S neskrývaným záujmom hľadím na dosť nekvalitné čierno-biele zábery, zrejme z akéhosi miesta činu. Podarilo sa mi dešifrovať noc, les, kopy hliny. Hej, aj telo. Až detailný záber, ešte rozmazanejší ako pôvodný, spôsobil, že sa mi fascikel roztrasie v dlani.

  - Spoznali ste ju. Je to teda ona. – neomylne zareaguje náš šofér a necháva nás vychutnávať si podané menu.

  Bola to ona.

   - To miesto je mi povedomé...-  loví z kôpky Adam niekoľko záberov a natáča ich viac do svetla.

  - Je to ten pahorok nad supermarketom. – odobrí mu sprievodca.

  - Podľa tohto, tam policajné tímy urobili prieskum. Hľadali telo, ale... – odmlčal sa.

  Ani on nechápe, prečo v jednej z dier, v rôznych hĺbkach vykopaných na mieste, ktoré sme označili, leží ona? Alebo je to len kamufláž? Na sprievodcu? Aj na mňa?!

   - Je mŕtva?! – nedá mi nespýtať sa rovno.

  - Dobrá otázka. Chcete počuť: „Žiaľ, nie.“ Alebo: „Chvalabohu, nie?“ – skúsi byť zas sarkastický.

  Nezareagovali sme. „Nie“ v oboch možnostiach nám postačuje. Lepšie sme sa zahľadeli na detaily fotiek. Na čierno-bielej má bielu tvár. Viečka zatvorené. Čmuhy budú hlina, prípadne aj krv, alebo oboje. Hlavne, že nie je mŕtva.

IX.

  - Prečo stojíme tu? – pýtam sa hlúpo, ale musím čosi vravieť, inak mi rozum nedá pokoj so svojimi konšpiračnými teóriami.

  - Sme na mieste. Nechce si kúpiť nejaké kvety? Gerbery, napríklad. – zadiera muž, pýta späť požičaný materiál a vypoklonkováva nás z auta.

  Frmol pred supermarketom nikoho nezaujíma, vieme, kam máme namierené. Ani sa nesnaží viesť nás, dáva mi prednosť. A zase kopa slov.

  -... privolaná hliadka našla v jednom zo skúšobných výkopov nehybné telo. Ten psíčkar tvrdil, že čiastočne bolo zahádzané hlinou, listami, trávou, skrátka, zrejme skryté pred zvedavými pohľadmi, ale nie dostatočne. Možno narýchlo, možno... skrátka nejaké to vyrušenie, prípad sa vyšetruje. Vráťme sa k nálezcovi onoho nechceného pokladu. Zdalo sa mu, že nájdená ...žena nevykazuje ešte známky primeraného mŕtvolného rozkladu...- čas na zamyslenie sa, či humorná vsuvka je príhodná. - ...zničil takmer všetky stopy tým, že nám ju pekne odhrabal a pokúšal sa oživovať. Zrejme. Zaradili sme ho aj medzi možných páchateľov. Kto normálny venčí psa pred štvrtou ráno?! – usmial sa na Adama.

  Ten mu úsmev vracia. A chce poštu posunúť mne. Ale ja sa nehrám. Sklamaný vracia pohľad, so stále nahodeným úsmevom, na rozrečneného muža, ktorý zjavne neskončil.

  - ...o štvrtej ráno volal, dáme mu krycie meno “psíčkar“,... – hrá sa na veľkého detektíva, -... na pohotovosť. Našli ju podchladenú, nereagovala na podnety. Z lekárskej správy vieme, že na tele mala viacero poranení, pohmoždenín a mala nedávno pohlavný styk. Nedávno znamená v čase upadnutia do kómy. Chvíľu predtým, alebo chvíľu potom. – opäť dramatická pauza.

  Zrejme na pomyselný potlesk za bravúrne zvládnutie spravodajskej relácie. Živo si predstavujem, ako by to dal Adam. Asi skoro takto isto. Majú čosi spoločného. Čosi, čo mi je na Adamovi sympatické, na tomto nie. Aké neobjektívne posudzovanie, uvedomujem si, ale...

  - Vravíte, že bola znásilnená?! – opakujem indície.

  - To vravíte vy. Ja som vravel, že lekárska správa potvrdila koitus. Či bol dobrovoľný, alebo vynútený, by nám zrejme vedela povedať len ona sama. Ale nevie. Nezachytili ste pojem: kóma? – zarypne.

  Nevenujem mu už pozornosť. Adam tuší, že sa v duchu pýtam na jeho nemiestne poznámky ráno v kancelárii.

  - Žartoval som...- skoro zapiští mojím smerom, ale muž vedľa nás zvážnie.

  - Našlo sa množstvo odtlačkov prstov. Množstvo. Naozaj veľa a ľahko identifikovateľné... Čo ste robili včera večer, respektíve v noci zhruba medzi desiatou a štvrtou hodinou rannou, pán Gold? – trapoší náš sprievodca a ja mám vážnu obavu, že mu Adam začne elegantne, do detailov vykresľovať niektoré z našich milovaní a nehanebne do partnerky pretaví našu „Lili“, dobre vediac, že ja mu to nezožeriem a tento tu akiste tiež nie. Alebo sa budem mýliť?

  Asi očakáva, že mu prinajlepšom položím ruku na plece, alebo si aspoň stanem vedľa neho na znak spolupatričnosti a dôvery, mňa však zaujímajú zvyšky kvetov, čo sa tu všade povaľujú.

  Gerbery.

  Doplo mi. Lovím z vrecka tú, čo mi dal Adam ráno. Jasné, že ma to skôr nenapadlo. Tá nie je z tých, ktoré tu rozkladala ako pietnu spomienku v čase, keď sme tu boli prvýkrát a skoro tajne ju pozorovali. Je síce zvädnutá, ale málo.

  Zohýnam sa po jednu z hlavičiek. Do série...

domiceli