Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
3.kapitola
Vianočná rozprávka III.
Ona a on
Chvíľu sa obávala, že disharmonické vŕzganie
ťažkej, kovaním riadne obrnenej brány musí pobudiť aj mŕtvych v hradnej krypte,
ale len čo doznelo, v štrbinke, ktorú si spravila, nebolo počuť vôbec nič.
Odvážila sa prekĺznuť a ani sa veľmi nezľakla, keď sa brána sama
pritreskla a uväznila ju v paláci.
- Ako vidím, čas na rozmyslenie, práve zmizol
v prievane. - zhodnotila situáciu.
Oprášila ešte, čo sa dalo z pliec aj
z lemov sukne, podkasala ju a vykročila.
Domnievajúc sa, že malá víla ešte stále sedí
pritajená za jej uchom, povzbudzovala sa aspoň komentovaním svojej cesty. Krok
za krokom zvedavo hľadala, kde je majiteľ tohto temného paláca. Nikde už
nesvietila jediná sviečka. Všade tma a ticho, len šepot Belle, obratne sa
vyhýbajúcej kusom vzácneho nábytku, obchádzajúcej sochy a skvosty od
výmyslu sveta, ktorých obrysy sa ani nesnažili zastaviť ju, ani jej
neprezrádzali cestu. Tušila len, že musí nájsť schody hore, niekam do veže.
- To svetielko šlo zhora... Musí tu byť veža... Iste
sú tu desiatky veží... Nohy ma budú bolieť ako koňa, kým nájdem tú pravú... Mohla
by si mi trochu pomôcť. Ukázať mi smer nemôže byť proti vílím pravidlám... – skúšala
nalomiť malú sprostredkovateľku jej dobrodružstva.
Víla však už mala inú robotu. Dobre poznajúc
pána domu, šla sa radšej vopred presvedčiť, v akom rozpoložení sa práve nachádza.
Rozpoloženie aj ušlo. Spokojne spal rozvalený
medzi kopami nedojedených dobrôt. Nuž, romantické to nebolo, ale aspoň o niečo
bezpečnejšie. Kto spí, nehryzie. Nešteká...
- Kráska,
je to na tebe...- zašepkala a pohodlne sa usadila na krbovej rímse, čo ešte
nestačila celkom vychladnúť a do lona si naložila obrovský kus nejakého
koláča. Hoci to bola len omrvinka.
Široké schodisko bolo dobrým znamením, že
tam, kde končí, budú iste obytné priestory a v obytných priestoroch
obyvatelia. Obyvateľ. „Ako to, že na tak veľkom panstve niet nijakého
služobníctva?! Žiadne stráže, personál. Nikde nikto.“ pýtala sa sama seba.
Vykročila ráznejšie. Pred dverami zastala,
spokojná vyhodnotiac tenký prúžok svetla, čo sa črtal na prahu, ako cieľ svojej
cesty.
- A teraz čo? Mám zaklopkať? Alebo radšej
potichu vstúpiť? – zaváhala.
Víla zachytila jej ošívanie sa a kúzlom pootvorila
aj tieto dvere. Načo strácať čas formalitami a zdvorilostnými frázami s vítaním
hosťa. Nedôverčivo pozrela na muža rozvaleného na lôžku, teraz trochu v tieni
pod baldachýnom. Živo si vedela predstaviť ten preslov. Ušetrí ešte aspoň na
chvíľu svoje uši. A možno aj celú Krásku.
Tá sa prešmykla dnu. Rozmotávajúc sa z vlniaka
obzerala sa po malej, ale honosne zariadenej komnate. Ako u nich v paláci.
Drahé látky závesov, poťahov, tapisérie, obrazy, pár kusov nábytku, obrovská posteľ skrytá v baldachýne a krb.
Teplo! Oheň! Neodolala.
Zhodila z pliec stopeným zvyškom snehu
oťaženú prikrývku a natrčila ruky k dožívajúcim, ale stále
ohrievajúcim plamienkom. Tie sa akoby potešili, že konečne vidia niečo krajšie,
ako svojho pána, rozhoreli sa a osvietili dievča, ako vzácnu novú sochu,
čo dostali na Vianoce.
Víla s plnými ústami sa usmiala. Vzácna
chvíľa. On spí, ani si ho nevšimla v tej kope vankúšov a narozkladaných
tácok a jej nezaškodí, keď sa pred stretnutím zoči-voči trochu povyhrieva a líca jej očervenejú a vlasy
sa skrútia do úhľadných kučierok.
Užijú si okamih pokoja, potom pôjdu do
boja...
Kráska vidiac kreslo vystlané kožušinou
opatrne pritiahla ho bližšie k zdroju tepla, pohodlne sa usadila, vyzula
premočené čižmičky, aj úplne nemožné, do zimy nevhodné pančušky, nadvihla spodnice a natiahla pohodlne
skrehnuté, ľadové nohy k teplu. Tak krásne jej už dávno nebolo. Pokojná
pieseň pukotajúceho ohníka ju pomaly, ale isto ukolísala do spánku.
Izba stíchla.
Zúfalá víla zaklipkala viečkami. S týmto
nepočítala.
- Ale, čo už, - mávla drobnou dlaňou,
vzlietla a krúžiac chvíľu nad posteľou hľadala, z ktorého koláčika
bol ten fantastický marcipán, ktorý doteraz mlsala. Ešte jedna porcia jej
štíhlej línii neuškodí.
- Tak tu si, ty ničotná pliaga! Chcela si
oklamať mňa? Najmocnejšieho z mocných?! Há?! Tak za toto draho zaplatíš! –
zasyčalo jej nad hlavou, až sa celá roztriasla, stratila koordináciu a skončila
zovretá v dlani muža, čo sa práve prebudil a zahnal sa po nej ako po dotieravej muche.
Z posledných síl sa jej vydralo z malého
stlačeného hrdla.
- Zadrž! Zničíš všetko! Ja... ja....splnila
som svoj sľub. Priniesla som...ti dar!...- stíchla a cítila, že omdlieva.
- Čo si mi ty už len mohla priniesť?!
Nasľubovať hory-doly, naklamať o čaroch a kúzlach, o splnených prianiach,
na to by vás bolo, vy čvarga nehodná! Hmyz! Odporná háveď, škoda si aj čižmy
špiniť vašim zašiapovaním...- mrmlal do z posledných síl o život bojujúcej
tváričky.
- Tvoj dar. Splnené prianie...Tam...pri krbe...- doznelo, kým stíchla
úplne.
Povolil zovretie a jej telíčko bezvládne
dopadlo medzi kvapky medoviny porozlievanej po tácke vedľa neho. Pretočil
prázdny brúsený pohár a priklopil ju.
- S tebou sa porátam neskôr. Teatrálnejšie,
len vyčkaj! – vstal a pohol sa ku krbu, či predsa len tá krpaňa neklame a niečo
ho tam nečaká. Dary má rád. Aj splnené priania. Keby si len vedel spomenúť, čo si to vlastne bol býval prial.
Posledné hodiny mal zahmlené a akosi si nevedel na nič spomenúť.
Na krbovej rímse nič, pod krbom nič a toto?
S nedôverou zazrel miniatúrne čižmičky rozkopnuté obďaleč. Už neveril na Mikuláša.
A o prianie žiadal vílu, nie jeho.
Strhol sa, keď mu oči narazili na bosé nohy,
kopy čipiek a...
- Dievča? Mojím darom je nejaké dievčisko?!
Žena v mojom paláci?! Kto sa ju opovážil vpustiť?! Ako sa sem vôbec
dostala?! Bez môjho zvolenia? Bez môjho priania?!... Prianie? Ja že by som si
prial...ju?! – precieďal cez zuby a pohľadom prepaľoval sklenené väzenie
malej víly.
Tá sotva spamätaná, sedela skrútená pod
pohárom a dianie vpredu sa jej rozmazávalo brúseným vzorom. Iba tušila, že
on a ona sú veľmi blízko seba. Ale či sú si už aj blízki... to sa tušiť
nedalo. Len si priať...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára