Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
9.kapitola
Vianočná rozprávka III.
Prianie
Akosi sa oteplilo. Pocítila stále zaťatá
víla, s očami silno zatiahnutými viečkami a ušami zalepenými dlaňami. Ešte stále nerozdýchala to zlyhanie a potupu svojho umenia.
- Oškvŕknu ti krídla, ak tam neprestaneš
trucovať a pajediť sa. – ozvalo sa neznámym prívetivým hlasom kdesi zdola.
Povolila dlane, nadvihla viečko. V poslednej
chvíli uskočila od dotieravého plamienka, čo sa práve v tom okamihu vedľa nej
rozhorel ako posledný na obrovskom vianočnom stromčeku. Teplé žlté svetlo
ožiarilo celú miestnosť a muža.
Zniesla sa nižšie, aj ďalej, aby sa mohla
pokochať v tej vysvietenej nádhere. Všetko sa trblietalo, žiarilo. Odlesky
všetkých farieb tancovali v žltkavých kruhoch horiacich sviečok aj v hnedých
dúhovkách domáceho pána.
Až teraz mu venovala pohŕdajúci pohľad. Niečo
sa jej na ňom nezdalo. Po tme vyzeral inak. Čo tam po tom. Ona odišla...
- Nechal si ju odísť. - skonštatovala sklamane
a sadla si s rukami pod bradou na veľkú šišku, čo sa pod jej mušou
váhou ani nepohla.
Tmavovlasý muž sa len pousmial a tajomne zašepkal.
- Nenechal. Bola bosá...ďaleko by nezašla. –
žmurkol na víliu kôpku nešťastia pred sebou.
- Tak to ju asi dobre nepoznáš! – zaprela sa
rukami za chrbtom víla. - Je odhodlaná, nebojácna a vytrvalá...-
- Je bláznivá, sebavedomá a ľahkovážna...
– doplnil ju sám.
- Len sa vysmievaj! Náhodou je to hrdinka!
Kto iný by sa odvážil ísť sem, do tohto ponurého, opusteného väzenia, uprostred
pustatiny, bez živej duše, len s takým zatrpknutým, rozpajedeným a hlavatým
monštrom, ako si ty! Mohol si konečne spoznať, čo je to šťastie, láska a vôbec!
Belle mala doma všetko! Kopec jedla a pitia, hory darčekov, krásneho snúbenca
a predsa šla radšej do zimy a víchrice, aby sa pokúsila zachrániť
takého nehodného odľuda, čo si nezaslúži ani štipku jej dôvery a... dobroty...
a krásy a...nehy ...a lásky. – otočila sa mu radšej chrbtom a stiahla k sebe
chudé kolená.
- Šla si ku mne po ružu pre sestru. – opravil
naštartovanú vílu.
- To bola len zámienka. A ty to dobre
vieš, tak prestaň hľadať výhovorky! - odpapuľovala mu. - Nechal si ju odísť! – zopakovala nešťastne
druhýkrát.
Izba stíchla. Plamienky sviečok nepukotajú
ako oheň v krbe, iba tíško horia a farbia okolie do mäkších farieb,
ako sú tie skutočné.
Držal na dlani jablko od nej a v jeho lesklej
červenej šupke sa odrážal plamienok. Skúsil po ňom prejsť, ale nemohol ho už
zotrieť, skryť, ani odtajiť. Bol tam a hrial... „Ale kde je ona?“ Tvár sa
mu zatiahla nepokojom. Zámerne jej
pričaroval staré šaty, bez topánok, aby... "Naozaj by bola schopná vyraziť von
do treskúcej zimy bosá, len aby sa ho navždy zbavila?" S nádejou pozrel do
plamienka sviečky, ktorú zapálil ako prvú. Chvel sa nebadane, ako všetky
ostatné a práve on osvetľoval jablko v jeho dlani. „Že by to kúzlo
nefungovalo? Aj v tomto mala pravdu?“ Zneistel.
- Hm...hm... nehnevajte sa, prosím, že zas
otravujem, ale...- ozvalo sa za chrbtom.
Telom mu prešiel mráz a za ním horúčava
a zas ľadová voda a láva a nebol schopný sa otočiť.
- Je mi to jasné... – hlesol a tváril sa, že práve
nezúčastnene napráva ozdoby na stromčeku, ale trafil akurát tú, kde sedela
rozhodená, sklamaná víla a takmer ju zhodil z miesta. - Zabudol som na tú odmenu za imelo... budeš si
priať bielu, ružovú, prípadne čajovú ružu? Má to byť puk alebo rozvitý exemplár?
Keď som ti to sľúbil, tak svoj sľub aj dodržím... – pozrel na vílu, ako si
zúfalo malým ukazováčikom klopká na čelo, či mu to už nadobro hrabe. Pochopil. Otočil
sa.
Zatackala sa a cúvla o pár krokov
dozadu. Vo svetle všetkých tých sviečok vyzeral jej doterajší hostiteľ akosi
inak. Jeho vlasy, pleť, celkové držanie tela. Tá tma nebola až taká veľká, aby
si nevšimla ten rozdiel vtedy a teraz... Len jej jablko v hniezde jeho
prstov potvrdilo, že je to ten istý muž a predsa...
- Nie, nejde o tú ružu pre sestru. Aj tej
musím vysvetliť, že tie pohanské zaklínadlá nemôžu fungovať. Nedá sa veriť
tomu, že ak do vydlabaného jablka vložíte svoj a jej prameň vlasov
zviazaný ružovou stužkou a pridáte puk ruže a všetko to potom
zakopete na Štedrý deň pod jabloň, že sa dotyčný do vás bezmedzne zamiluje.
Skrátka sa musí s Gastonom rovno vážne pozhovárať o svojich citoch a povedať
mu pravdu. A...potom čakať, ako zareaguje. Či jej tú lásku opätuje...-
vykladala a pomaly sa blížila k nemu.
- Áno...- odpovedal, hoci sa nič nepýtala.
- Čo...čo prosím?-
- Povedal by som, že áno. – zopakoval a vytiahol
z vrecka vlastné zelené Idunnino jablko. Natrčil dlaň s ním k nej.
Keď nič nevravela, len si ho neustále pozorne
obzerala, akoby sa jej nevidel, radšej rozprával sám.
- Toto je zas darček pre teba. Ak dovolíš. To
jablko je... pre teba. – roztvoril dlaň
a čakal, že si ho vezme.
Vzala. Dotýkala sa ho opatrne. Hladkala ho
prstami, pohľadom, jej dotyky cítil, netušiac, ako je to možné. Poznal z čítania
symboliku jabĺčok vzájomne si darovaných na znak lásky, ale dosiaľ jej neprikladal váhu ani
moc. Až teraz, akoby pochopil. Až teraz to cítil.
- Nuž, nie je také krásne ako to tvoje. A nie
je iste ani také dobré a sladké... ako to tvoje. Ale ak mi sľúbiš, že ho nebudeš
pitvať a robiť s ním kadejaké bláznivé pokusy, ani ho zakopávať a nechávať
v tme a samote hniť, opustené, nechcené... a tak... tak... je celé tvoje. - rečnil,
akoby už nešlo o jablko, ale o človeka. O neho. A nie „akoby“...
- Sľubujem...- usmiala sa na jablko a následne
na neho a skôr, ako sa stihol spamätať, stala si na omrznuté bosé špičky a vtisla
mu na pery bozk.
Maličká víla by bola aj zatlieskala, ale
stále sa štverala na šišku, z ktorej ju zhodil, v šoku pozabudnúc na
to, že má aj krídla.
Len pomaly, nechtiac sa vzdával jej pier. Dopadla zo špičiek na
bosé chodidlá, ale necítila chlad. Zalievalo ju zvláštne teplo, ktorému celkom
nerozumela, ale prijala ho a tešila sa z neho.
Všimol si jej červené nohy. Luskol prstami,
aby pričaroval čižmičky.
A nič...
Skúsil znova.
Márne...
Pochopil.
- Je mi to ľúto, ale kvôli tej ruži pre
sestru budeš musieť asi vyčkať do jari. A čižmy ti idem vziať do veže
osobne. Som tu hneď...- prešiel jej prstami po líci, akoby si z toho dotyku
bral silu a vychytil sa zas preč.
Stála tam ohromená, prekvapená, dojatá a zaľúbená až po končeky už skoro omrznutých prstov. Dívala sa smerom, kam odbehol a chcelo sa jej plakať i smiať sa odrazu.
- Ak sa ma chceš spýtať, čo si to ten odľud nakoniec
prial, tak ťa sklamem. Netuším! – zhlboka sa nadychovala ustatá víla, ktorej sa
konečne podarilo doštverať sa na vrch šišky. – Bola som taká na vás nahnevaná,
že som si radšej zapchala oči aj uši, aby ma rovno nešľaktrafilo...- prevalila
sa a pocítila, že na chrbte má krídla. Capla si zhrozená zistením po čele.
Asi je toho na ňu dnes už veľa.
Belle sa len usmievala. Nech si prial
čokoľvek... iste to nebola ničotnosť, ale...
Koniec-koncov môže sa ho na to príležitostne
spýtať.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára