Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

piatok 6. januára 2017

RUMBELLE - Vianočná rozprávka III. 6. kapitola


Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
6.kapitola
  Vianočná rozprávka III.
Symboly

   Strhol svoj pohľad na nad hlavou mu trepotajúcu sa  vílu..
  - Niekto tu chce skončiť pripichnutý ihličím o môj slávnostne prestretý stôl?! – namieril na drobnú svetielkujúcu postavičku svoj ostrý necht na ukazováku.
  - Hm, hm... ak dovolíte, pane, začali by sme radšej oblátkami. Víly na špízi sa nikde v okolí počas Štedrej večere nekonzumujú... pokiaľ viem. Ale zas potrebujem ten... cesnak a med. Sľubujem, že vás ním nebudem potierať, ani následne pečatiť bozkom to miesto...- ozvala sa radšej rýchlo Belle.
  Zabralo to.
  - Bozk?! Nevravela si, že... – oponoval, ani nevedel či od strachu, či zo zvedavosti, či z túžby. Zhasla mu všetky tri predpoklady.
  - To bol len žart. Iba malé deti matka vždy... pobozká na čielka... pomazané medom, aby boli poslušné a dobré. – hľadala rýchlo výhovorky.
  - Pokojne mu tam ten bozk vraz! Čo nevidíš, že sa správa ako také veľké decko?! – zašemotila víla, schovávajúca sa jej zas pri uchu.
  To sa však už Belle červenala viac, ako chcela a pátrala v pamäti, čo všetko by ešte na štedrovečernom stole nemalo chýbať, aby zahnala svoje myšlienky na bozkávanie a jeho na zažínanie prvej sviečky na stromčeku. A všetky tie rozbláznené myšlienky, čo tu lietali splašenejšie ako malá všetečná a prostoreká víla.
   Tá spásonosná prišla skôr, ako sa drobná postavička len-len že stihla premiestniť späť na vrcholček stromčeka a zabrániť, aby chúďa Belle nechtiac dostala poza uši, ako sa k nej rozbehol s napriahnutou labou. Sotva pribrzdil. 
   S nečakane rozžiarenými očami naň pohliadla.
  - Viete, pane, podľa tradícií sa nesmie pri príprave štedrovečernej hostiny zažíhať nijaké svetlo. Až keď už je všetko dôkladne pripravené. - pozorovala, ako mu rozovretá dlaň pomaly klesá len kúsok od jej vlasov. Neodvážil sa k nim priblížiť. Ale ťahalo ho. Priťahovalo neviditeľnou silou, až takmer na okamih pripustil, že to krásne žieňa má tiež nejaké kúzelné schopnosti.
  Ďakovala predkom za ich múdrosť, hoci pripravovať stôl po tme nebolo ktovie-čo. Ale aspoň na neho nedovidela a nestrhla sa vždy pri pohľade na tú vráskavú šedivú, zlobou rozorvanú tvár a cholericky sa metajúce telo. Bolo jej jasné, že víla má pravdu a tento tu sa skôr správa ako veľké, nedospelé, rozmaznané a nevychované decko, než ako muž, dokonca Temný pán, ale pochopila aj to, že to večná samota a temnota učinili z neho to, čím je. A uznala aj, že sa v jej prítomnosti snaží... 
   Díval sa na ňu, a bol rád, že pozabudla, že môže, a aj číta, jej myšlienky. Trochu ho to zamrzelo, trochu zabolelo, trochu sa zahanbil. Je čas prestať sa zabávať a ukázať jej, že aj v ňom je skrytý muž. Len ako? Čím? Silou? Mocou? Ovládaním... Hej, sebaovládaním. Predsavzal si, že sa nedá vyprovokovať ani jej slovami a ani tým dotieravým chrobákom s drzou škraňou. 
  Roztvoril dlaň. S malým krčiažkom medu. Spoznala ho hneď podľa vône a nerozpakovala sa strčiť doň prst a obliznúť. 
   - Kvetový? Lipový? Nie, nie...horský! Váš zámok je predsa uprostred hlbokých hôr. Celkom iste je to horský med. Iba ten je taký silný a sladký až skoro páli na perách. Nože skúste. – skôr ako sa spamätal, dotkla sa mu prstom spodnej pery a nechala tam odtlačok mäkkého bruška zvedavého prstu. Nemýlila sa. Pery nemá ako zviera. Aj on ich má jemné a...
  Stál tam s medom na perách a váhal, či jej zas nevynadá, prípadne ju rovno nedonúti si ten neporiadok na jeho tvári upratať. Samému mu to prišlo smiešne a ani si neuvedomil, roztiahol pery do mierneho úsmevu. Ona si to všimla hneď. Hej, bolo to od nej bláznivé, takto provokovať, ale usmieva sa. Nehnevá sa.
  Ako sa zachovať?!
   Stačilo mu čítať návod z jej myšlienok. Usmievať sa. Nehnevať sa. Ovládať sa...
  Rozmazal si med perou po pere, ale lepkavosť mu nesedela, hľadal v hromade nápojov ten správny, v ktorom sa z tej sladkej hrôzy umyje.
  - Presne tak. Pán domu má mať prípitok. Som zvedavá, čo nám budete priať... si budete priať. - opravila sa tichšie, vidiac, ako sa načahuje za karafou s vínom a neunúva sa hľadať k nej pohár. Beztak boli všetky plné a dvakrát dvanásť apoštolov zatiaľ márne čakalo, kým si ich uctia.
  - Prípitok? Želať si niečo? Nebude tých želaní už na dnes trochu veľa, drahá? – skúsil naťahovať čas, lebo za celý svoj život nikdy nijaké vianočné prípitky neprednášal.
  - Je Štedrý deň. Ktorý iný by mal byť štedrejší aj na priania a úprimne myslené slová? – prikyvkávala hlavou a tešila sa, čo povie.
  Ako ju nesklamať? Preblesklo zas hlavou jemu.
  Pochopila, že mu bude treba asi pomôcť.
  - Najlepšie je hovoriť zo srdca a otvorene. O tom, čo práve cítite... O tom, ako si prajete, aby sme boli zdraví a šťastní a stretli sa tu v rovnakom počte aj o rok...- skúsila napovedať, ale premeniac si svoje slová na drobné, takmer si ich zľakla.
  „Čo cítim? Med a medovinu. Všetko je sladké... Cítim, že mi je teplo, že mi dochádza dych aj slová...že mi prevraciaš nielen jedáleň, ale celé moje vnútro naruby...cítim, že ma zalieva pot a cítim, že sa mi ruka trasie a obávam sa, že hlas sa bude tiež...“
  Stála tam krásna aj v šere potemnelej izby. Akoby svietila. Očami, letmým úsmevom. Nervóznymi prstami, očakávaním, že už konečne niečo povie!
  - Prajem si...prajem ti... prajem nám, vám... tu všetkým prítomným, s výnimkou tej hnusnej okrídlenej dotieravej... -
   -  Ale no tak...- skočila mu do preslovu.
  - Dobre, tak ale len pre dnešok. Prajem všetkým zdravie, šťastie... - hlas sa zasekol, lebo ďalšie slovo, čo mu prinieslo na jazyk bola "láska" ...a predsa práve tú jej tak zdehonestoval ešte vo veži, ako úplnú ničotnosť.
  -  ...hojné božské požehnanie...- napovedala. - ...a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnuť. – nechávala sa uniesť odnepamäti vstrebávaným otcovým preslovom. 
  - Aká smrť? Kašlem na jej kráľovstvo! Nemám záujem! Mám s ňou uzavretú nevypovedateľnú dohodu. Som nesmrteľný a tak si to prajem zachovať! – rozčertil sa zas. 
  - Ty možno, ale ja som len človek. – odvážila sa mu ticho pripomenúť. 
  Stiahol sa. Má pravdu. Čo ak zostarne? Zošedivie? A zomrie? Nie, „čo ak“!  Celkom iste sa to stane! To sa nesmie stať! 
  - Trasiete sa, pane... – prichytila mu ruku s karafou, z ktorej už vyčľapkávala medovina.
  - Drž... Stoj!... Nikam nechoď!... Som tu hneď! – zadal príkazy a zmizol v dyme.
  Zostala stáť a bezradne sa dívala okolo seba. Kam zmizol? Prečo?  Zas niečo nenávratne pokazila? Víla zhora všetko videla a počula, ale aj ona sama teraz len pomykala ramienkami a čakala, kedy a ako a s čím sa tu objaví. Dúfajúc, že nezmizol navždy. Zľakol sa? To jej na Temného pána nesedelo...

domiceli



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára