RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 5. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

X.

      Tušili sme, že nás k nej nevpustia, a predsa sme si neodpustili tento „neplatný nemocničný pokus“. Paradoxne na ňom trval Adam, nie ja. Prvé, čo mi napadlo, boli ospravedlňujúce výčitky svedomia. Vravel predsa, že k nej večer dvakrát milý nebol. Viem si živo predstaviť. 

  Rozrušený stepuje pred lekárom, ale nepomohlo to. Odchádzame s dlhým nosom, len s kusými informáciami od chlapíka, ktorý sa vraj zajtra zastaví.

  Ťaháme sa k Adamovi do bytu a schod po schode strácame energiu aj náladu. V duchu riešim firmu. Formálne blbosti chodu. Budem musieť odvolať všetky konfrontácie. Ktovie dokedy.

  - Myslela som si, že ju aspoň uvidíme cez nejaké to sklo. Vieš, ako vo filmoch. Ona v strede vysvietenej miestnosti. Samé prístroje a hadičky a jej chabo zahalené biele telo...- vizualizujem.

  Strhol sa.

  - Prečo by mala byť nahá?! – pýta sa skoro s jedom.

  Zrejme aj tak nečaká odpoveď. A keby aj čakal, tak márne. Na kraviny mu zväčša neodpovedám.

  Nechám ho odomknúť aj drgnúť s jedom do dvier. Nechávam mu aj náskok, aby skontroloval, či mu zas niečo neomrmlem. Na riady a rozbordelovanú posteľ som však už zvyknutá. Na bez ladu a skladu pohádzané knihy som si vypestovala imunitu, neposkladané zvršky ma neiritujú, tak čo by ma mohlo ešte v jeho chaose, ktorému ako inteligent vládne, prekvapiť?

 Prekvapilo.

  Stál rozkročmo pred svojou posteľou. Neustlanou, ako som predpokladala. Ale akoby sa tam v noci prehnalo prinajlepšom tornádo.

  - To vyzerá na komplikovanú noc. – skúšam odľahčiť situáciu, ale plachta vydrapená zo všetkých štyroch rohov, napoly zvlečený vankúš aj obliečka na paplón a... Vidím dobre? To sú hlavičky kvetov?!  

   -  To sú gerbery?! – konštatujem neveriacky radšej šeptom.

  Stojí vážny a mračí sa.

  - Ako spávam? – pýta sa odveci a detinsky.

  Zrejme naráža na skrkvanú posteľ. Nebýva to také hrozné. Moja polovička je občas oveľa v dezolátnejšom stave.

  - Nepokojne. Mávaš nočné mory. Si spotený, odmietaš si prezliecť tričko na spanie za suché a potom sa túliš k vankúšu a tajne vzlykáš, kým zas nezačneš chrápať. –

  - Nikdy nechrápem! –

  - Chrápať vo význame, že zas zaspíš. –

  - Presne. Spávam na bruchu! Na bruchu sa nedá chrápať. Ráno som sa prebudil na lopatkách! ...Asi som chrápal. –

  Dívam sa na neho, ako na nekompletného. Na bruchu či na lopatkách. Spotený, nespotený. Ale prečo má v posteli gerbery?

  - Ten fetišizmus by som u nej aj predpokladala. Dokonca tú jednu kvetinu, čo mi po tebe poslala tiež, ale...- prepáč, máš ich plnú posteľ. – natáčam sa na neho a asi vie, že chcem vysvetlenie.

  Prehrabne si vlasy, rozloží čosi neviditeľné rukami a zúfalo na mňa pozrie.

  - Mám okno! – precedí vyslovene nešťastne. – Posledné, čo si pamätám je, že mi podala tú debilnú kvetinku, dala k nej manuál, čo ti mám povedať a buchla dverami. – ukončuje, čo už viem. Čas na doplnkové informácie. - Ráno spím na chrbte, nahý, obložený gerberami! Belle, ver mi...ja...nepijem, nefajčím, na ničom nefičím. Kde sa podela moja noc?! – z očí mu srší zúfalstvo zmiešané s nešťastnou predtuchou, že mu uniká niečo, čo nie je schopný prijať, ani pochopiť.

  Som ochotná ho prijať, aj pochopiť. Schopná asi nie. Objímam ho a nechám sa túliť a inzultovať jeho záporne krútiacou sa hlavou.

XI.

  Celé popoludnie sedí a zíza pred seba. Celý večer sedí a zíza.

  Postlala som, prevliekla duchny, vyvetrala. Nepoužíva parfum, ale viem, že tu bola. V jeho spálni bola Lili. Hnusí sa mi, že prádlo musím vziať k sebe, lebo Adam nemá pračku. Asi sa v ňom, s nechuťou síce, ale trošku pomrvím. Hnus, čo i len pomyslieť...

  - Pôjdeš so mnou. Chcem nájsť toho psíčkara. Musím sa ho spýtať na... nejaké detaily. Škoda, že nám ten pán dôležitý nenechal tie fotky...- konečne sa začína preberať z letargie.

  - Ak ťa zaujíma, či bola tiež nahá, tak bola. Ležala na chrbte a obložená gerberami. – neodpustím si iróniu.

  Končím rozstrieľaná jeho nevraživým pohľadom.

  - Ako to môžeš porovnávať?! Ako to... vôbec môžeš dať dohromady. Ja a ...ona! Nikdy, Belle! Nie, preto, že vôbec nebola môj typ, ani nie kvôli tebe, prepáč, aj kvôli tebe...ale ona... ona bola niečo ako... náš pracovný nástroj. Jeden z počítačov. Chápeš?! -  skúša sa obhájiť, ale ide na to z veľmi zlého uhla pohľadu.

  - Lili bola človek! Žena. Trochu bláznivá a mala svoj svet, ale... Mala aj svoje city! Viem, že bola nešťastne zaľúbená, tak sa láskavo o nej prestaň vyjadrovať ako o... Adam, ako môžeš?! - strácam slová.

  - Môžem! Rovno som jej povedal... a včera tiež zopakoval, že: nie! Nikdy už do tej istej rieky nevstúpim. Bodka. Ona a ja – nie! Súhlasila, rešpektovala nás dvoch a mal som pocit, že si konečne začína zvykať a... že jej to už neprekáža. Veď sme fungovali! Všetko klapalo! Firma šlapala! Došľaka, kde sa zrazu tak náhle vzal tento problém?! – plieskal nervózny do opierok obľúbeného kresla a lietal očami po celej izbe.

  - Myslím si, že to nebolo „náhle“. Posledné týždne sa všeličo zmenilo. Začala nás vodiť za nos. Čo tie nájdené a neprezradené mŕtvoly? A tie jej pračudesné gerberové rituály nad ich hrobami? –

  Aj by som sa k nemu priblížila, ale intímna vzdialenosť by našej konfrontácii s realitou nemusela prospievať.

  - Vedela, že o tom vieme. Povedala mi to. - doplnil.

  - Mali by sme sa odraziť z toho, čo ti prišla povedať a zrejme... nepovedala, lebo si ju predčasne a netaktne vyhodil. Čo sa „zhoršuje“? Adam, nestarala som sa do toho, čo je, alebo nie je stále medzi vami dvoma, dobre, zhrýza ma to odjakživa, ale verím ti. Veríš mi? Podľa mňa, nemôžeme čakať, kým sa preberie a povie nám, čo sa jej stalo. Mali by sme vedieť, prečo... – odhodlávam sa narušiť jeho obranný val.

  Prijíma moju nenápadnú inváziu do jeho lona, aj moju mäkkú hruď. Prijímam jeho láskanie, len sa čudujem jemu, že práve teraz a tu a takto.

  Adam nie je  veľký experimentátor, skôr misionársky klasik, ale táto nečakaná fotelková romantika má svoje čaro. Asi by som ani ja nezniesla dnes jeho posteľ. Ani prezlečenú a raziacu ešte mojou avivážou.

  Bez predohry ma zbavuje zvrškov aj vôle a pritom som to ja, kto preberá opraty a vezie nás na spoločnej vlne trochu tlmenej, ale predsa vášne.

  Zostávame v dvoch klbkách, naoko samostatných, ale vnútorne ešte spojení doznievaním spolupatričnosti.

  - Nemôžeš mi tak veriť, Belle...- slintá mi do husej kože pŕs a necháva ich zimiť sa, keď dobyté územie strieda s ďalším a ďalším znovu objavovaným.

domiceli