RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 3. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

VI.

      Sterilnosť kancelárie ma už ani neiritovala. Prenajaté priestory len kvôli forme, aby firma pôsobila vierohodne platil zadávateľ, ostatne, ako všetky výdavky s chodom.  Dva plus jedna stačí na vyvolanie ilúzie, že sme v registri živnostníkov a nevedie sa nám zle. Kovový lesk a sklo, štósy fasciklov a zásuviek, technika, ktorej netreba rozumieť, len udržiavať jej status pomocníka. Neverím na zúbkovú vílu, ale nejaká jej kolegyňa sem pravidelne musí po nociach chodiť, lebo nikdy nikde som nevidela ani zrnko prachu.

  Odomykám, skúšam nedýchať, kým sa nedostanem k oknu a nevyvetrám na poživateľnú konzistenciu vzduchu. Automaticky spúšťam siete, PC, rýchlovarnú kanvicu. Musí to tu žiť, šumieť, pukať, pípať. Mal dokonca nápad posadiť sem hostesku, čo by sa tvárila, že to všetko obsluhuje, kým sme my dvaja v teréne. Ale láska k peniazom a aj ku mne mu to rýchlo vygumovala z projektu: NAŠA FIRMA. Raz budeme mať aspoň kvalitný kávomat. Sľúbil mi to. Taliansky. Ten DOLCE neviem čo. A nebudem si filtre vyrábať z papierových kuchynských utierok. Raz.

  Márne pátram po mobile, kde mám heslá, asi zostal zas v aute. Do desiatej času dosť prelustrovať pohľadávky a pohľadať luster...

  Zaborená v netočiacom sa už kresle, s krásne ošúchaným zamatom a fľakmi po každom dotyku, s vôňou rannej kávy už aj pod viečkami, usmievam sa na ten náš. Bol to môj nápad zariadiť si kúsok kancelárie v štýle retro. Nie, že by jednotlivé vintage kúsky mali nižšiu cenu, ale ľudia sa tu potom necítia tak ošúpaní zo škrupiny ľudskosti systémom, ktorý je na ich pochop priveľmi sci-fi.

  Lenže on to videl, ako päsť na oko, tak som si retro rádio, obrázky aj truhličky postupne navláčila sem, do miestnosti pre personál a jemu nechala kancel plný predlžovačiek a minimalizmu. A ja tu mám aj luster. Geniálne oplieskaný a zájdený. Kedysi vraj visel na železničnej stanici. Sľúbili mi k nemu štýlový amplión do série, ale niekto bol šikovnejší. Adam mi sľúbil, že mi do lustra namontuje klasickú žiarovku. Zrejme aj tu bude musieť byť niekto šikovnejší. Beztak mám rada tmavé rána, zahmlené či upršané, ktoré presvecuje iba tá vôňa kávy.

  Tak mobil predsa len nezostal v aute. Duto zuní kdesi z kabáta, čo skončil prevesený cez monitor počítača. Ešteže to Adam nevidí.

  - Rozumiem. Nie...nerozumiem. Môžete mi to, prosím, zopakovať?! – nechápem celkom centrálu s jej strohou správou.  Oni zas nechápu mňa a vysvetľujú mi skôr svoj problém s nedostatkom času, než môj problém s nedostatkom informácií.

  Dlhé vážne kroky prezrádzajú Adama. Bude sa tváriť unavene a upracovane a pohľadom prosiť, aby som sa ho na večernú seansu s našim „médiom“ radšej ani nepýtala. Odkladá bundu, šál, kľúče, nejaké knihy, ktoré len prevláka sem a zas domov. Uhýba mi pohľadom, ale očividne zaregistroval moju kávu. Neustrážila som si ju. Ani kreslo. Ale márne čaká, že sa mu zložím do lona, nasadzujem okuliare a obrňujem sa písacím stolom. Vidí ma prúžkovanú cez sklo dvier. 

  - Odvolali konfrontáciu? – pýta sa s nádejou, labužnícky si vychutnávajúc moje karamelové expresso, ktoré následne vyhodnotí ako hnus a výsmech kvalitnej kávy, kým ukazovákom akože nenápadne naberie penu z okraja a rozpustí si ju s patričným pôžitkom na jazyku.

  Počkám, kým to zo seba zmije na vecku, aby s počítačmi, aj so mnou,  pracoval už rovnako sterilný. Ja formulujem správu, ktorá by ho mala podľa všetkého prekvapiť.

  - Spomínaš si na ten pahorok nad supermarketom, kde sme boli naposledy? – nechávam zámerne dramatickú pauzu. -  Tak tam nenašli nič. Analýza, povrchová aj podpovrchová, nepotvrdila nič, čo by zodpovedalo nášmu predpokladu. Vyšli sme ako totálni paranoidní blázni. – nevydržím to, skladám okuliare a mierim k nemu skontrolovať zblízka, či je alebo nie je prekvapený. Bol zamračený. Takže – prekvapený.

  - Vieš mi...po včerajšku k tomu niečo bližšie povedať?! – zadriem naostro.

  Iba záporne zakýva hlavou, ale tvári sa vážne, akoby si do čítačky vracal replay noci a aj toho „pahorkového popoludnia“.

  - Nezdržala sa. Vravela iba čosi, že sa to zhoršuje. To vraví stále.... Potom sa ma pokúsila zbaliť. To robí stále... – vracia mi aj s úrokmi, ale keďže nereagujem, pritvrdzuje.  - Nemal som chuť na bohapustú súlož, tak sme sa pomilovali a potom chvíľu hrali vadí-nevadí. Vieš, že karamel neznášam, tak prečo mi to robíš? – prst v šálke a drísty, z ktorých aj tak neviem, kde končí pravda a začína jeho suchý anglický humor, za ktorý by som vraždila.

  - Nevadí. – skúšam sa nalodiť, ale asi nevyznievam dvakrát vtipne, keď stále vážny zaloví v rifliach a podáva mi uschnutú gerberu.

  - Klameš, drahá. Vadí! Vraj to prerátala trikrát! – precedí zúrivo, párkrát zaďobká do lupienkov odumretého kvetu, obíde ma tak, aby do mňa vrazil a mizne radšej kdesi na chodbe. Už nefajčí. Bude to tam chvíľu nad popolníkom ľutovať.

  Nedáva mi to nijaký zmysel. Jediné, čo mi z toho vychádza je, že vie, ako ju šmírujeme. Len prečo po niekoľkých platných pokusoch – táto slepá stopa? To divadlo, úplne rovnaké ako predtým. Kvety, ticho. Hrob. Telo sa našlo vždy. Až...

  Adam sa vracia. Ospravedlňuje sa dvihnutým kútikom úst. Zakladá mi prameň za ucho a bol by rád, aby som ho pochopila aj bez slov. A, samozrejme, odpustila.

  Lenže ja už nie som „médium“ a toto aj tak nebola moja parketa. Vraciam mu úsmev, ale veľmi chápavý nie je.  Akoby on sám vedel čítať myšlienky.

  - Uznávam. Bol som na ňu hrubý, tak sa ani nečudujem, že sme tam, kde sme aj boli. -

  - Naozaj...  po tebe vyštartovala?! – musím sa to spýtať. 

  Záporne zakýva hlavou.

  - Je čitateľná, ale nevie úspešne flirtovať a nie je to ani dobrá manipulátorka. Navyše po toľkých rokoch a spoločnej práci...čudujem sa, že to stále nevzdáva. – kreslí mi bruškami prstov po lícach akési vrstevnice a ja v nich viem veľmi dobre čítať, že to, čo cíti ku mne, k nej nikdy nebude.

   Nie je ani taký zásadový, ako skôr obyčajný chlap. Nemá rád nič prekomplikované, ani hrané vzťahy. Na priamosť a otvorenosť v citovej oblasti si môžem pokojne vsadiť. A predsa žiarlim. A on to vie. A ho to ješitne teší. A preto provokuje.

  - Myslíš si, že keby som ju oplodnil, dá nám pokoj? – 
  Ledva ustál moje odstrčenie.

VII.

  Zvonček na vchodových dverách. Ona nikdy nezvoní.

  Tuctový policajt v uniforme s kolegom v závese, ktorého skôr zaujal najnovší model AUDIny zaparkovaný kúsok od nášho vchodu, ako oznam, s ktorým ich, ako tandem, za nami vyslali. Prvý sa pýta na jej meno. Či ju poznáme? V akom sme vzťahu. Obligátne trápne otázky, končiace neobligátne.

   - Nepodarilo sa nám vystopovať jej blízkych príbuzných, je žiadúce, aby ste nám pomohli s identifikáciou. – znie skoro zaliečavo.

  - Stalo sa ...jej... niečo? – nechápavo sa obraciam na práve prichádzajúceho Adama, ktorému sa moje nevracanie sa do kancelárie zdalo už asi pridlhé.

  - Môžete ísť, prosím, s nami? –

domiceli