Rumbelle - ZRKADLENIE 10. kapitola NÁDEJ

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

10. kapitola

Nádej......

      Trochu sa tackala, navlečená v jeho šatách, čo napriek všetkej snahe o uchytenie na jej útlom tele,  boli priveľké a neforemné a prefukovalo nimi.  Ale kabát so šálom i jeho horúca dlaň hriali.

  Nespúšťal ju z očí a jej výdychy meniace sa na paru v ľadovom rannom vzduchu boli tie najkrajšie nebesá, lebo prchajúce obláčiky značili jediné. Žije! Je živá... opäť živá. Nevedel sa toho pocitu nabažiť a občas silnejšie zovrel drobnú, ako v hniezde tej jeho schúlenú dlaň a vydobyl si tak jej prekvapený strhnutý pohľad a pootvorené ústa lákali k jedinému...vlastne k druhému. Po poznaní, že žije, ešte utvrdenie sa, že ho stále miluje. Stále rovnako, napriek všetkému, čo učinil.

  Len nechtiac odlepil od jej pier ústa, aby kdesi vo vreckách vydoloval kľúče od zadného východu. Opatrne prekročili prah, netušiac, aké prekvapenie ich tam môže čakať.

  Obchod bol však prázdny. Tichý, trochu chladný a zápach stariny len kde-tu prerazený umelou vôňou čohosi neidentifikovateľného, čo sa spustilo, keď okolo prešli.

  - Tento svet... – uhla sa ďalšiemu zásahu osviežovača a z tónu týchto strohých dvoch slov pochopil, že aj ona považuje za domov úplne niekde  niečo  iné.

  Podišiel k nej a zozadu ju sebecky objal, uväzniac ju v svojich pažiach a položil si spokojný, bradu na jej plece, zväčšené  vypchávkou kabáta.

  - Sľubujem, že sa čoskoro vrátime do nášho paláca a budeme všetci zase šťastní... – zašepkal jej do ucha a skúsil  medzi perami zohriať mäkký ušný lalôčik, pretože sa mu zdal premrznutý.

 Stisla plecia. Jeho nos ju šteklil výdychmi, ale zarezonovali v nej skôr jeho slová, než nežné maznanie.

  - Paláci? ...myslela som si, že nenávidíš paláce... náš domov je predsa vo vašom dome. Tvojom a Bae. Je nádherný, teplý a útulný...je to ...skrátka...domov. – skladala pomaly slová, postupne sa predsa len ponárajúc do vĺn jeho láskania.

  Mal už čo robiť, aby sa ovládol, pribrzdil a konečne sa odlepil kdesi z jamky za uchom, venujúc tomu nocou ešte nevychladnutému, citlivému a práve znovu prebudenému miestu  posledný vlhký bozk a zaboriac si prsty do hebkých vlasov, usmial sa dojatý, hľadiac jej do dúhových očí.

  - Ani netušíš, ako veľmi ťa ľúbim, Belle...- chcel dopovedať toľko vyznaní, ale...

  Zvonček nad vchodom sa rozcengal, napriek tomu, že dvere ešte neodomkol.

  - Slušnosť káže zaklopať a počkať na vyzvanie...- precedil medzi zuby a len jej dlane, čo sa premotali s jeho prstami ho zadržali pred trúfalejším prejavom.

  Stal si pred Belle, aby ju chránil, pred prípadným útokom.

  - Je tam toho, jeden vylomený zámok! Keď som sa vlámala do toho tvojho, ešte v Začarovanom lese, aby som ti oživila tú krehotinku, čo si tam nechal hniť opustenú v kobke, kým ty si sa vyparil s kliatbou, to si mi akosi neoprskal! Tak sa zdrž komentára aj teraz! – namierila na neho svoj ostrý necht, ale dlaň Belle bola rýchlejšia a tým, že zastala na mieste jeho srdca, kráľovnin ľadový šíp ho netrafil a jej zas, nečakane, neublížil.

  Stiahla sa. Nemala v úmysle ho zabiť, ani zraniť, len sa občas nedokázala ovládnuť. Potrebuje s ním predsa uzavrieť dohodu. Respektívne dokončiť predošlú...z dávnej minulosti... tak nejak nedotiahnutú.

 - Tak začni. Mal by si sa mi poďakovať, nemyslíš? - ukázala na ženu skrytú stále za jeho chrbtom.

  Pozrel na krásku, či je v bezpečí, hoci iba imaginárnom, ľutujúc, že sa nechal presvedčiť, aby ju zobral so sebou, že musí, že chce  za každú cenu zostať s ním s ním, s obavou, či ju teraz bude vedieť chrániť, ale vidiac jej letmý úsmev, ktorý mu dodával odvahu, otočil sa k bielej žene, čo mu obchod zamorovala neustále z nej padajúcou posýpkou sypkého, neroztápajúceho sa snehu.

  - Aká je cena? – spýtal sa priamo, akoby uzatváral v Začarovanom lese jednu zo svojich zmlúv.

 - Maličkosť...vskutku maličká...úplne maličká...- prezerala si nedbalo nechty kráľovná, akoby sa práve vrátila z manikúry. – Povedzme slovami mojej vzdialenej príbuznej, Čiernej paničky : „Sľúb, že mi dáš to, o čom doma nevieš...“- rozosmiala sa, ako nad dobrým vtipom.

  Zamračil sa. On nebol úbohým drevorubačom. On tušil, na čo naráža. Nervózne sa začal obzerať po obchode.

  - Bystrý chlapec! – zasyčala pobavene a urobila krok doboku.

  Za jej rozložitou sukňou sa zjavilo bledé dievčatko, celé v bielom. Ešte aj pleť sa zdala rovnakej farby ako jemná čipka jej šatôčok. Len bohaté kučeravé vlásky, čo jej v prstencoch padali na pleci boli mäkké, hnedé...

  Stálo nehybné, meravé, dívalo sa pred seba, s dvojitou kolmou vráskou nad koreňom nosa, ale, akoby nevidelo.

  Belle, klesla na kolená a on sa sklonil k nej, hoci v prvom momente chcel vystreliť a objať si dcérku. Ratoval najskôr krásku.

  Obaja sa dívali na drobné stvorenie, ako na zázrak.

  - Maličká...- zašepkali takmer dvojhlasne, keď sa spamätali z prvotného šoku.

  - Kto sú tí škaredí, smiešni, po zemi sa váľajúci ľudia, mama? – otočilo stvorenie tváričku k žene vedľa seba a hlas mu znel tvrdo, bezcitne. – Poďme! Chcem ísť hneď preč! Smrdí to tu aj je tu neznesiteľne teplo! – zakvačilo sa o sukňu a svoj pohľad otočilo k nim.

  Bol ľadový. Jej oči sa leskli ako dva vzácne vybrúsené diamanty. Rovnako síce krásne, ale aj rovnako tvrdé.

  - Sme vyrovnaní, Rumpelstiltskin! – zvolala žena a obe i s dievčatkom zmizli vo víchrici a zostala po nich len mláčka pomaly sa topiaceho snehu.

domiceli

Tak a zas koniec FF...

Viem, viem, ani tento nekončí, ako by ste chceli...

 ...ale  zas necháva priestor na iný...  :-)