RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na
ff ZRKADLENIE
10. kapitola
Protipóly...
Prvé, čo si uvedomila, bol prievan. Prievan,
ktorý doslova hučal a jeho echo sa strácalo až kdesi vysoko pod klenbou
obrovského dómu jaskyne, o ktorej ani netušila, že v blízkosti Storybrooku
vôbec je. A to tieto lesy neraz prebrodila pri rôznom pátraní...
Pri vchode bola tma, pod nohami vržďal zrejme piesok. Alebo sneh? Vo
vnútri jaskyne?!
Nasledovala ozvenu jeho krokov, ktoré vošli do
akejsi štrbiny, z ktorej jedinej vychádzal úzky sliepňavý pruh svetla a držala
sa radšej popri stene.
Svetlo nedalo na seba dlho čakať. Po niekoľkých točitých zákrutách úzka
chodbička vyústila do ďalšieho otvoreného priestoru. Bol biely, až to ťahalo
oči. Všetko v ňom bolo biele. Skaly, podlaha, i nerovnomerný, skalistý
strop. Až po chvíli si všimla, že i pomerne drahý, filigránsky vyrezávaný,
zrejme starožitný nábytok a zopár ladiacich doplnkov sú tiež jedovato
biele. Zdroj svetla sa identifikovať nedal. Bolo rovnomerné, jasné, prudké. Nič
pozemské, čo poznala, by nedokázalo takto osvetliť tento rozložitý priestor.
V strede však svetlo navyše prapodivne blikotalo, akoby sa z neho
dohora vznášali trblietky.
Opatrne vykukli poza poslednej skaly v chodbičke, ktorou prišli a všimli
si nad svetielkovaním útlu postavičku, skrčenú v podrepe, ako sa v čomsi,
čo cinkotalo a žiarilo mrví a vyťahuje
z kôpky kúsky, aby ich zas odhadzovala, doslova rozhadzovala okolo seba.
- Peu...- zašepkal dojatý Neal a radšej
prižmúril oči a oprel sa o skalu, aby ešte chvíľu mohol zostať
pritajený so svojím vlastným rozjímaním.
Uplynulo toľko rokov... Z neho sa stal dospelý muž a z jeho
malej sestričky...zostalo dievčatko. Úplne nezmenené, malé, mĺkve, drobné a skryté
samo do seba, ako keď ešte spolu chvíľu bývali pod jednou strechou obrovského
rozľahlého zámku jeho otca.
- To bude pravdepodobne stratená
dcéra pána Golda...hľadáme ju už pol dňa...- stála Emma na špičkách a dívala
sa na miesto, kde v bielom kabátiku, lemovanom kožušinou, omotaná bielym
šálom, s čiapkou rovnakej farby, pohodenou len tak vedľa seba, mrvilo sa v kôpke
lesklých predmetov dieťa.
- Pol dňa?!...ja ju hľadám už
takmer tri desiatky rokov...- povedal si iba sám pre seba muž a až teraz
sa začal obzerať, či je v miestnosti ešte niekto, okrem nich.
Vedel dobre, koho hľadá. JU. Snehovú kráľovnú, ktorá pred rokmi uniesla
jeho sestričku...
- Henry by iste naznačil, že to
dievčatko je malá Gerda z tej Andersenovej rozprávky o Snehovej kráľovnej...len
tu niečo nesedí. Tá mrcha tuším vtedy uniesla Kaya, nie Gerdu...- zaafektovala,
ale výraz tváre muža vedľa nej ju rýchlo schladil viac, ako zima, čo bola
takmer krájateľná.
- Kto je Henry?! ...Ďalší pomätený blázon či zloduch,
čo sa baví na úkor poctivých ľudí? ...Aby bolo jasno. Kaya „odvelila“ sestra
tej zločineckej kráľovnej do Zeme-nezeme, priamo do pazúrov slovutného
oligarchu kapitána Hooka, aby nestál v ceste plánom ich podarenej rodinky a komplotom,
čo zosnovali.
- Ahááá...- zatiahla Emma
sarkasticky, urazená, ako sa práve vyjadril na adresu jej syna.
Ich syna...Syna, o ktorom aj tak netuší...
- Ak tomu správne rozumiem, - pokračovala rovnakým tónom, ale ostrejšie.
- ...tak ten chlapík, čo práve napráva fasádu nášmu pánovi Goldovi bude...fakt
Hook? Myslela som si, že to len má taký zvrátený zmysel pre humor, kvôli tej
protéze...na ruke...-
- Jediný zvrátený zmysel pre
humor tu má môj otec! Rád sa totiž zabáva vytrhávaním sŕdc svojich protivníkov!
-
- Chceš povedať lámaním...ako
metaforu, však?! - opravila ho Emma miernejšie. – Lebo chudinke Belle ho zlomil
statočne. Leží v nemocnici...prežiť s Goldom nejaký čas si vyžaduje
guráž...ktorú už zrejme vyčerpala.-
- Belle je tu?! ...Ona žije?! ...Videl
som v Začarovanom lese...jej ...hrob...rakvu...- otvoril oči dokorán muž.
- Neal! – pretiekla Emme
trpezlivosť. - Strávili sme spolu dosť
dlhý čas a ja nič o tvojej minulosti neviem! ...Strieľaš si zo mňa?!
Akým právom?! ...- capla mužovi po hrudi
už naozaj napajedená Emma, považujúca jeho bľabotanie za znôšku klamstiev a prebujnelej
fantázie, ktorými sa chce vyhnúť priamej odpovedi, ktorú, dobre vie, že
očakáva. „Prečo si ma vtedy opustil?!“
Cinkotanie ustalo.
Prestali sa konečne zapodievať sami sebou a vrátili pohľad na dianie
v strede dómu.
Dievčatko sa už nehrabalo v črepoch na zemi, ale jeden úlomok sa
snažilo vložiť do obrovského zrkadla, ktoré doteraz uniklo ich pozornosti.
Možno preto, že neodrážalo okolitú realitu. Bol to akoby iba rám s popraskaným,
ešte neúplným stredom.
Kdesi zboku sa zjavila vysoká štíhla silueta ženy, pridŕžajúcej si dlhú
lesklú vlečku tiahnucu sa z rukávov vysoko na hrudi. Ďalšia sa ako ploský
had vlnila za ňou, nadvihovaná neviditeľnými spodnými prúdmi studeného vzduchu,
čo tiahol od jej postavy.
Natiahla dlaň k dievčatku a chcela ho pohladiť po vlasoch.
Maličká
cukla a zamračila sa na ženu.
- Nedotýkaj sa ma! Vieš, že to
neznášam! ...aj teba neznášam! Aj tvoje sprosté zrkadlo! – kopla do kôpky na
zemi a len mávnutie ruky kráľovnej akoby ju utlmilo, spomalilo a vrátilo
k pôvodnej činnosti.
Opäť si kvokla ku kôpke a začala sa v nej mrviť.
Biela, bledá žena si položila ustarane dlaň na čelo, pritiahla látku
šiat vyššie ku krku a unavene si sadla na kraj pohovky s očami pozorne
zapretými o dievčatko, čo jej však nevenovalo pozornosť. Ani štipku...
Sťažka
povzdychla, prižmúrila oči a pomaly sa oprela o podhlavník.
- Snehová kráľovná...osobne. -
priložil si Neal pery k uchu Emmy a škodoradostne zašepkal, vidiac
jej dokorán otvorené ústa.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára