RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na ff
ZRKADLENIE
6. kapitola
Záveje...
Aký paradox, venovať niekomu letmý úsmev, keď vonku zúri pravá
decembrová víchrica. Napriek tomu to urobil prv, než vykročil
z nemocničnej izby. Potom už len nevraživo zazeral po sestričkách
a zvyšku personálu, ušlo sa aj pacientom a lietačkám pri východe
rovno jednu vrazil.
Mesto pustlo, plnilo sa prazvlášnymi zvukmi
vržďavého snehu triešteného kolesami áut, šumotom chumáčov mrznúcich vločiek po
ich kapotách, či špľachotom tých nešťastných, čo dopadli na sklá horúcich
pouličných lámp a reflektorov a sklamane stekali, aby s podložím
vytvorili nechutnú mazľavú masu, čo do rána zamrzne na kosť. Aj zima, čo
ju každý nasával nozdrami mala vskutku zápach čakární v nemocnici, z ktorej
sa galupom ponáhľal späť domov.
Uvedomil si, že napriek tomu, že sa pripravil
na Ňu, na zimu, čo príde s Ňou, akoby zabudol. Nohy v poltopánkach
oziabali, za krkom sa na vlasoch, čo sa vlhkom začínali vlniť už takmer tvoril závej a špička nosa
s lalôčikmi uší dostávali neprirodzený odtieň kvalitného vína.
Pridal radšej do kroku majúc pred očami
krvavočervené výčitky na bielej vreckovke, ktorú opatrne vložila do vrecka
svojho kabáta a ktorá ho teraz omínala na svedomí i vo vrecku toho
jeho.
Ani si nevšimol, ako sa mu v závese,
presne po jeho osi pohybuje ďalšia premrznutá silueta, čo chcela pravdepodobne
zostať nepriznaná.
Zaštrngotal kľúčikmi a nenamáhajúc sa
opäť primknúť, ponáhľal sa rovno na pôjd, na konfrontáciu ďalšieho
z paradoxov.
Prežili tu spolu celý rok a predsa si
každý hľadal tajné miestečko, kde bude na chvíľu sám. A predsa si obaja
našli to isté. Pôjd. Akoby tušili, že odtiaľ je akosi bližšie k cieľu.
S baterkou vystúpal po strmých
schodíkoch, trhol závlačkou a nadvihol dvere.
Vzduch bol aj tu studený a vlhký.
Strešné okná začiernila riadna vrstva bieleho
snehu, tak si radšej pričaroval zdroj iného svetla. Aj tepla. Chvíľu si trel
skrehnuté prsty na rukách nad ohníkom v súkromnom krbe, kým vytiahol
truhlicu spomedzi dvoch trámov a nepoložil ju opatrne na inú,
s ktoviečím nepotrebným, čo tu zostalo hádam ešte po pôvodných majiteľoch.
Z kusa látky vymotal malú nádobku
a natrčil ju opatrne oproti svetlu. Na jej dne sa čosi zatrblietalo, ale
lesk mu nezlepšil náladu, skôr naopak, prehĺbil vrásky pri koreni nosa.
- Tak poďme na to, milé moje! Vonku je to pre
vás ako stvorené... – zašepkal nenávistne, odzátkoval hrdlo fľaštičky
a spravil nad ňou pár pohybov prstami.
Zo dna sa odlepili drobné snehové vločky
a pomaly sa vznášali k hrdlu a potom von.
- Rýchlo, rýchlejšie! – povzbudzoval ich, kým
sa znovu obliekal do premočeného kabáta a pohľadom pátral po nejakom tom
šále. Márne.
Zatreskol vrchnák truhličky aj dvere na
povalu a vedený niekoľkými maličkými svetielkami rázne kráčal von,
neobťažujúc sa zamykaním, po chodníčku, na chodník, smerom preč z mesta.
Silueta, doteraz pozorujúca zvláštny dym
stúpajúci zo strechy, ktorá nemala komín, prekvapená, pustila sa nenápadne za
ním...
- Bol tu. Bol tu s ňou v izbe...
Chcel byť sám, ale nakoniec odišiel. Nezdal sa byť veľmi rozrušený...teda, bol
ako vždy, poznáte ten jeho výraz rotvajlera, ktorému stúpili na územie...-
snažil sa Whale byť vtipný pred fešnou šerifkou, ale nedarilo sa mu ani
flirtovať, tobôž si získať jej priazeň.
Dívala sa na neho otrávene, celá premrznutá
z márneho pátrania po nezvestnej dcére Belle a pána Golda
a začínala mať pocit, že mu pravdepodobne naletela.
Odstrčila afektovaného doktora, zbadajúc, ako
jej Archie chce ujsť zo zorného uhla.
- Doktor Hopper! – zakričala namrzená
a Archieho zalial pot.
Zastal, posunul okuliarky, strčil ruky do
veľkých vreciek, aby ich obratom rýchlo vybral a zas posunul okuliarky
hlbšie na nos.
- Prajete si, slečna Swan? – hlas sa mu
triasol a jej to ako priznanie stačilo.
Neokolkovala a zaťala rovno.
- Čo mi viete povedať o údajnej dcére
pána Golda, respektíve jeho... jeho... priateľky, slečny French? – potriasla
blond hrivou a zabodla oči s riadne už rozmazaným make-upom do tváre
spoteného lekára.
Ten sa len nadýchol, ale stopla jeho
predpokladaný pokus o hľadanie slovného i reálneho únikového východu
– primárne i sekundárne. Schytila ho za ruku, čo sa posúvala
k okuliarom a stisla, aby si vynútila, že sa na ňu pozrie.
- Nechcem nič počuť o lekárskom tajomstve!
Uvedomte si, že tu môže ísť o život. Tá malá je v nebezpečenstve,
vonku mrzne a ...- skúšala dostať zo seba emócie, ktoré by ako matka mala mať
v malíčku, ale dnes sa jej na po prvýkrát nedarilo.
- Vy veríte, že je skutočná? – otvoril ústa
od údivu Hopper. – Belle ku mne chodila na sedenia a zdôverovala sa mi,
ale verte mi, táto jej fixácia na dieťa nie je reálna, je to skôr vec
podvedomia, zrejme vystaveného extrémnym, stres vyvolávajúcim faktorom...-
skúšal odborne kľučkovať.
- Z lekárskej správy jasne vyplýva
tehotenstvo i pôrod. – vyťahovala tromfy Emma.
- Súhlasím, ale podotýkam, pred niekoľkými
rokmi! – zdvihol prst. – Buď slečna Belle prišla minulý rok do mestečka
s dieťaťom, alebo prišla sama a na dieťa si len matne spomína,
nepodarilo sa mi zistiť príčinu jej odmietavého postoja k tejto mojej
teórii, ako psychiater som ju rešpektoval, v každom prípade trpela jeho
stratou...ale... Ale o tom dieťati nikto nikdy nepočul, nič nevie. Dieťa
nie je sneh, neroztopí sa...a toto... Akoby neexistovalo! „Prečo to nechcete
vidieť aj vy takto?! – obzeral si Archie svoj prst, aby sa Emme nemusel dívať
do očí.
Tej práve stláčal zverák srdcový sval.
- Porodila ho, musí existovať! – skríkla na
chudáka, až sa strhol a bola rada, že mu nevykričala aj vlastnú bolesť
z traumy, keď tiež porodila dieťa... a predsa pre ňu od toho momentu
neexistovalo...
Čo ak sa Belle prihodilo v minulosti niečo
podobné. Čo ak aj ona bola v inom svete a prišla o dieťa
a teraz sa márne, zatvorená v Storybrooku, s jeho prapodivnými
pravidlami, ktorým sama stále nerozumela, snaží dopátrať k pravde
a získať si dcérku späť!
Otázne je, čo s tým má spoločné pán
Gold.
Na ktorej strane stojí?! Pomáha alebo bráni...
Musí to zistiť!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára