Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 8. kapitola STRETNUTIE

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

8. kapitola

Stretnutie...

    Zmysly ho neklamali. Ktosi tu bol. Blížil sa odspodu kopca. Čas skryť sa, pritajiť, neriskovať, pozorovať...

  Postava zahalená čiastočne tmou zhlboka dýchala, unavená výstupom a ostrým lúčom baterky osvetľovala len priestor pred sebou. Stromy, skaly a sneh. Hlavne sneh. Nekonečné záveje.

  - Lovíte v mojom revíri, slečna šerifka. – vykročil spoza stromu a schytal zásah prudkým svetlom rovno do tváre, ledva sa stihol chrániť natrčenou dlaňou. – Vypnite to sprosté svetlo! Kto to kedy videl, chodiť s bubnom na zajace! – vytlačil pomedzi zomknuté pery a radšej nenápadne zoskratoval baterku sám, aby ich neprezradila privčas.

  - Prestaňte s tými vašimi trápnymi bonmotmi, pán Gold a buďte trochu viac nápomocný v pátraní. Ide predsa o vašu dcéru...- skúšala Emma márne reštartovať jediný zdroj svetla široko-ďaleko.

  Nečakane ju však strhol k sebe, zacapil jej surovo ústa ľadovou dlaňou a stiahol ju späť za strom, kde predtým sám stál.

  Vymanila sa zo zovretia a skúsila protestovať voči jeho neomalenosti.

  Nevenoval jej však už pozornosť. S očami prižmúrenými ako lovecký pes pozorne sondoval okolie vchodu do jaskyne. Až keď sa dlhší čas nič nedialo, otočil s nevôľou tvár späť k Emme.

  - Svoju dcéru si ráčim zachrániť sám, ak dovolíte, slečna Swan. – oznámil jej stroho a rovno vykročil.

 - Sledovala som vás, aby som vám pomohla...je to moja povinnosť. Náplň práce. - zaafektovala, snažiac sa márne naskočiť na jeho britký slovný vlak.  -... ale je tu niečo, čo ma zaujalo nad rámec povinností a možno to súvisí s naším pátraním...  - utrela si začervenalý nos odhadujúc, či dostatočne vzbudila jeho záujem.
  - ...s mojím pátraním! - odvrkol nevrelo.

   V tme však nedokázala odpozerať jeho poryvy tváre, tak radšej pokračovala, aby tu bez svetla, ktovie vôbec kde, nemusela zostať sama. - Sem na vrchol vedú ešte dvoje stopy. A ani jedny z nich nie sú moje, ani vaše ...a ani detské. Poviete mi, o čo tu ide?! Teda...konečne...mi začnete ...ako šerifke... dôverovať?! - dovolila si zastaviť ho prúdom reči.

  Neochotne spomalil,  zastal a zadíval sa kdesi pod nohy. Naozaj, tie stopy, ktoré pred jej príchodom prikryl vrstvou snehu, nepatrili jemu ani Emme. Boli to...stopy mužských topánok. Pomaly nadvihol oči a zadíval sa znovu pozorne na vchod do jaskyne.

  - Myslíte si, že vašu dcéru...ako to povedať... uniesol nejaký neznámy muž ? Respektíve nejaká organizovaná zločinecká banda?! Sú to totiž, podľa veľkosti  odtlačky pánskej  obuvi...– skúsila miernejšie, aby ho zbytočne nerozčúlila.

  Otočil sa k nej a pristúpil až takmer k tvári, zámerne porušiac všetky proxemické pravidlá komunikácie, navyše výhražne zdvihol prst, ako mával v takýchto chvíľach vlastnej bezradnosti a čiastočnej bezmocnosti vo zvyku.

  - Únosca chodí v hodvábnych čižmičkách na vysokom opätku, drahá šerifka...Vážte slová a závery...aby vám, náhodou, nezmrzol ten naivný úsmev na tvári! Kto len vám dal odznak tsc-tsc-tsc... – doberal si ju, ale sám si nebol stále na istom, kto ďalší má záujem byť dnes tu, na tomto mieste.

  - Žena? - prekvapene zahabkala. - Chcete povedať, že dieťa vám uniesla nejaká žena? ...Regina? – napadlo ju ako prvé  a hneď svoju prostorekosť aj oľutovala, vidiac, stále z tesnej blízkosti, ako prevrátil oči.

  - Regina nikdy... nikomu... nijaké... dieťa neukradla! Musel by som o tom niečo vedieť. Nechápem, ako z nej môžete robiť také monštrum! Rovno píšťalkára z Hamelinu! Úbohá nevinná kráľovná...- zatiahol cynicky s patričnou dávkou sarkazmu, dobre vediac, na čo Emma narážala.

  - Chcem ...vám... len... pomôcť! Chcela som pomôcť. Opakujem...Je mojou povinnosťou... – pokúšala sa získať si ho na svoju stranu, dobre vediac, že vie viac, než je ochotný jej prezradiť a tento prípad ju začínal zaujímať čoraz viac.

  - Pôsobíte skôr kontraproduktívne, drahá...vráťte sa láskavo späť do teplej kancelárie, uvarte si čaj a pomrvte sa v nejakých papieroch. Rád som sám sebe pánom a toto je môj boj! – vyprskol nervózne a už-už by použil kúzlo, aby ju odčaroval, keby ho odzadu nepripraveného, nečakane nezovreli čiesi silné ruky.

  Bola by mu automaticky  okamžite, inštinktívne,  vystrelila na pomoc, vidiac útočníka, no mesiac, doteraz trpezlivo vyčkajúc koniec sneženia, ukázal sa práve v tej chvíli a zasvietil rovno do tváre muža, čo sa nerozpakoval spacifikovať slovutného pána Golda.

  Skôr než stihla niečo povedať, dostala však ranu odzadu a zrútila sa k nohám mužov.

  Mesiac si zgustol na profile druhého z nich.

  Tentokrát dokorán otvoril oči aj ústa Gold.

domiceli