RUMBELLE
Zrkadlenie
nadviazanie na ff
HVIEZDNY ŠUM
9. kapitola
My......
Bolo by romantické napísať, že...
„Svitanie ich našlo schúlených v náručí...“ , ale v skutočnosti to
bolo smetiarske auto, čo sa ešte za tmy teperilo popred vilku so svojím typickým
hrmotom, blikačkami a vulgárne nadávajúcimi pracovníkmi technických
služieb, ktorým sa nejaké to vrece zas rozpadlo v ťarbavých,
s chvatom makajúcich rukách, čo chceli čím skôr oblapávať grog
v bistre u babičky.
Aj on cítil, že ak si rýchlo nevytiahne ruku
spod jej lopatiek, naskutku mu odumrie, ak sa tak ešte nestalo, lebo ani mravčenie
už necítil.
Jedinou kompenzáciou mu bol pohľad na jej
profil mierne od neho odvrátenej tváre a detailný pohľad z vtáčej
perspektívy na sektor hrudník a priľahlé okolie... Nádherný hornatý
horizont. Mal sto chutí zmapovať po jednotlivých vrstevniciach celý povrch až
k vrcholu.... Ku všetkým možným vrcholom...
Ešteže odmietal obhadzovať svoje gauče háčkovanými
dekami či inými nevkusnými rárohami, takto ju mohol prikrývať iba svojím
vlastným telom, prípadne dychom a jej tenkou košeľou, ktorej na nič nebolo
dosť a sympatické z nej boli iba ak diery...
- Tak sa pýtaj...- zaznelo tlmene, akoby si
sama sebe rozprávala zo sna, ale otázka, čo zaznela, bodla oboch priveľmi hlboko.
Až po chvíli natočila k nemu tvár
a pozerala na neho boľavo a unavene.
Nemal dostatok odvahy sa pýtať. Nedokázal by
ju zraniť. Ani slovom už nie...
Radšej sa nahol a nežne prikladajúc pery
k jej tvári, upokojoval ju týmito takmer nehmotnými dotykmi, dúfajúc, že
čokoľvek mu musí povedať, budú teraz, keď sú na to dvaja, vedieť zdolať.
- Vravela, že mi chce iba pomôcť...a na
oplátku...-
- To som mohol tušiť! – vzopäl sa
s rukou na čele predstaviac si všemožné katastrofické scenáre , kvôli ich
spoločnej, nie veľmi priaznivej minulosti, o ktorej kráska zrejme nič
netušila.
- Posadila sa tiež a pokúsila sa skryť nahotu,
ale uvidiac jeho potmehúdsky všeobjímajúci úsmev, zahalila sa iba do rumenca
a oprela tak trochu diplomaticky tak, aby nič nevidel.
Aspoň ju objal a prechádzajúc
znovu objavenou rukou, čo už "rozchodila" tŕpnutie, po jej chrbte, hľadajúc cestičku medzi hustými vlasmi
čakal, čo mu povie za jóbovú zvesť.
- Chcela, aby som jej pomohla...nájsť znovu
rodinu. Jej rodinu. Zdala sa mi úprimná a taká smutná, akoby aj ona
niekoho stratila...- odmlčala sa po chvíli kráska.
Zamračil sa.
- Vravela, že maličká je u nej, je
v poriadku, ale najskôr musíme nájsť teba, aby...asi aby sme ju mohli mať tu, v tomto zvláštnom svete.- nedopovedala určito, lebo sama nerozumela dôvodom.
Zhrozil sa. Začínalo mu dochádzať, že Belle
je len úbohým, veci neznalým sprostredkovateľom, len volavkou, aby sa dostala
k nemu a ...
- Maličká...- začal nástojčivo, ale zháčil
sa.
Odtiahol si ju od hrude a pozorne sa
zahľadel do jej očí.
- Neboj sa, srdiečko. Mám stretnutie
s ňou. Nedovolím, aby jej ublížila...len...- nevedel ako to oznámiť, ale
tušil, že musí.
Pravda bola v tomto prípade
dôležitejšia.
- Obávam sa, že maličká nie je
v poriadku. Ak si ty tu a v hrudi ti bije srdce,
ona...Pochybujem, že sa Snehová kráľovná dostala do blízkosti môjho podareného
otca a ešte viac pochybujem, že by sa dostala k jeho srdcu...
k maličkej srdcu. – sťažka prehltol a výraz tváre mal bolestný. - Je
iba jeden spôsob, ako ju udržať pri živote bez neho...- stíchol.
Nechápavo na neho pozerala.
- Ona...ona je snehová kráľovná?! – zhrozila
sa po chvíli a vytrhla sa mu z objatia. – To znamená, že maličká, ak
je u nej, tak... - koktala, prevracajúc s hrôzou z poznania, kdesi hlboko v mozgu dávno zabudnuté stránky kníh, čo kedysi prečítala.
Radšej ju rýchlo zas objal, aby sa nemusel
pozerať na jej bolesť.
- Hlavne neplač! Nesmieš plakať! Ani ty, ani
ja! Nesmie sa nijako dostať k našim slzám, inak je...- cítil ako
v jeho náručí prikyvuje, aj to ako stíska pery do seba a bojí sa mu
povedať, koľko toho už vyplakala.
Tušil to. Chápal ju. Nehneval sa na ňu za
slabosť...
Predpokladal, že ONA slzu Belle, už dávno má
a teraz jej chýba iba tá jeho, aby...
- Ja nebudem plakať! Nikdy! Moju
nedostane...- šepkal jej do vlasov a nevedel, ako sa rýchlo dostať von,
predo dvere...
Ulica bola zas tichá. Ani svitaniu sa
nechcelo povypĺňať ešte jej zákutia.
Nad kopou miniatúrnych čriepkov skla, na
ktoré včera, v šoku nad znovu objavením krásky, premenil šálku
s vodou a rozsypal po schodisku, stála vysoká postava celá
v trblietavom bielom odeve. Pozorovala črepy a hýbala nimi. Triasli
sa jej okolo volánov sukne, až na jeden. Na pohľad rovnaký, ako ostatné,
a predsa iný.
Usmiala sa a natiahla ruku k nemu.
- Človečie telo je také bezbranné. Tak ľahko
ho čokoľvek dojme... až k slzám. Vďaka, Regina, za túto tvoju ohavnú kliatbu. U nás
v Začarovanom lese by som si iste tak ľahko neporadila... – s ustupujúcou
tmou ustupoval do stratena aj jej smiech.
Zostal po nej len povlak pokrytý snehom na
chodníčku z vilky.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára