Rumbelle - ZRKADLENIE 6. kapitola BEZ POZVÁNKY...

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

6. kapitola

Bez pozvánky......

   Chvíľu mal pocit, že je čas na ľadovú sprchu. Ale to slovo ho samé o sebe iritovalo. Navyše mal vodu vo vani dávno napustenú, dokonca s pridaním levandule,  práve naopak,  na upokojujúci kúpeľ. Dávno..., v tom bol ale ten problém!

  Ponoril ruku do masy vody, aby uvoľnil štupeľ a nechal ju – iste vychladnutú, odtiecť.

  Zasyčal od bolesti, keď na koži a takmer do špiku kosti až po lakeť, pocítil jej žeravosť.

 Zaťal druhú pod miesto, kde to už nebolelo a s hrôzou sa díval ako mu koža červenie a začínajú navierať tekutinou podliate pľuzgieriky.

  - Hups! ...že by som spätným kúzlom  neodhadla teplotu vody?! – ozvalo sa mu ironicky spoza chrbta a v odraze zaroseného zrkadla uvidel ju... snehovú kráľovnú.

  Dýchla mu zozadu ponad plece na dopálenú končatinu, aby zmiernila bolesť, a palcom mu prešla po čele, kde sa už perlili veľké kvapky potu.

  Prešli ním zimomriavky. Od hlavy až k pätám.

  - Keď si chcela prísť na návštevu, stačilo sa ohlásiť. Nezvyknem čaj pripravovať vo vani, na to tu majú rýchlovarné kanvice, drahá...- precedil medzi zaťaté zuby, pokúšajúc sa pohnúť teraz už skrehnutými prstami.

  - Pokiaľ viem, nikdy si ma sem nepozval! – zabodla mu pohľad do tváre v zrkadle a to sa roztrieštilo na milión kúskov, ledva sa stihol uhnúť, aby mu nejaké neskončili v koži. – Hups...neviem sa ovládať, keď mám v blízkosti zrkadlo... –  tvárila sa, že sa ospravedlňuje, ale vyslovila to tvrdo.

  Vedel o čom točí.

  Prešiel radšej vedľa, nevenujúc jej ani pohľad. Snažil sa zachovať rozvahu. Chladnú hlavu mal paradoxne už chvíľu. Zariadil to jej dych...

  Pomaly, zámerne sa vyžívajúc v jeho očividnej neistote, prešla za ním, okolo neho a sadla si do kresla pri posteli, po jednom odhadzujúc z jeho opierok jednotlivé, vyzlečené súčasti  dnešnej garderóby.

  - Staromládenectvo ti akosi nepristane...- nadvihla kútik úst.

  - Prišla si riešiť môj rodinný stav, alebo...- tentokrát pozrel odhodlane na ňu konečne aj sám, lebo tušil, že bude ťať do živého.

  Ruka si to už odniesla.

  - Vždy si bol o krok dopredu a ani to, že tu nedisponuješ mágiou...- urobila dramatickú prestávku, ale nemohla sa pokochať, ako bledne, lebo takýto býval vždy, tak rovno prešla k veci. - ...ti nič neubralo na prefíkanosti a automatických konšpiračných asociáciách ...si zvedavý, čo tu robíme? – usmiala sa, ale chladne. Inak nevedela.

  Strhol sa, presne, ako očakávala.

  - Toto som chcela vidieť! Po tomto som celé tie veky túžila!  - zaprela sa rukami o opierky a tie, akoby napustené vodou, následne zamrznuté na kosť, začali sa jej pod prstami trieštiť ako ľad pri odmäku. – Tvoju prekvapenú tvár! Tvoju úzkosť! Asi budeš mať poriadny fandom úhlavných nepriateľov, keď si spozornel, kto všetko sa prišiel s tebou porátať... teraz, keď si nikto! Obyčajný smrteľník! – prudko vstala a zvrtla sa, aby sa rýchlo upokojila, lebo celá miestnosť sa začínala podobať na výjav zo severného pólu, práve zasiahnutého nečakanou prudkou víchricou a ľadovou smršťou.

  Jeho smrteľné telo riadne pocítilo, že je tu polonahé a mal čo robiť, aby to ustál, napriek nepohodliu.

  Zvrátila kúzlo a otočila sa zas k nemu, akoby sa pred okamihom nebolo bývalo nič stalo.

  - Mám pre teba prekvapenie...- žmurkla.

  - ...a to všetko doteraz bolo akože čo?!...prekrútil očami. Dnes ich už zažil od nej niekoľko. Mal taký...mrazivo presvedčivý pocit...

  - To „doteraz“ nebolo nič, ver mi! – oprášila mu posledný sneh z ramena a vykrúcajúc bokmi, vyparila sa v hmle.

  Zjavila sa však v okne, ktoré si násilím otvorila, vyraziac okenice.

  - Prajem ti dobrú noc, Rumpelstiltskin... Poďakuješ sa mi ráno...Zastavím sa u teba v obchode....a ...apropó, prestaň sústavne zabuchovať dvere...snáď nechceš, aby sa sem tvoje „prekvapenie“ muselo vlúpať oknom, pretože...- nedopovedala, lebo vyštartoval oproti a zapleskol jej krídla okna pred nosom, zúrivo stiahol rolety a nadôvažok zatiahol aj ťažký záves.

  - Kašlem ti na tvoje prekvapenia! – precedil nenávistne, porazený aj tak bezmocnosťou.

  Zdola sa ozvalo slabé zaklopkanie...

  - To určite!...zabudni, drahá...! – zvrtol sa a tresol dverami na kúpeľni, aby nevidel ten neporiadok, čo po nej zostal.

  Dnes si ustelie v obývačke.

domiceli