RUMBELLE
Šum
hviezd
nadviazanie na ff
Rozhojdané
1. kapitola
Krídelká...
Cítil, že zámok sa práve začína prebúdzať,
hoci tu bola tma. Tu všade je tma, napriek desiatkam sviec, naskladaných jedna
vedľa druhej, napriek lesku v očiach, čo má byť dôkazom, že žije. Mal by
žiť...
Ale pripadá si ako tie sviečky. Denno-denne
ich sem stavia, aby sa díval, ako sa strácajú a menia z nádeje na
dym, keď z nich ráno nájde len pahýle bezmocne trčiaceho vosku, mementá
niekdajšieho artefaktu, do ktorého zabodne novú sviečku, novú nádej.
A zas nové sklamanie a len prsty
pripravené zovrieť nepriznaného, nedosiahnuteľného nepriateľa.
Už v koľkých vrstvách za ten čas?!
Výklenky plné vosku. Malé, sotva blikotajúce slzičky včerajších svetielok
i veľké zlatožlté slzy plameňa tých dnešných.
Stále dookola...
Jednu z nich držal ešte v ruke.
Necítil, že mu horúci vosk steká po hánkach. Díval sa skrz svetlo, ale videl
iba tmu. Úplnú tmu. Večnú tmu. Tma navždy...
Odmietal si pripustiť, že zlyhal. Svoj vzdor
však preniesol iba do valcového tela vosku a nechal v ňom odtlačky
svojich prstov, keď sviečku priliepal o torzá včerajších,
predvčerajších...aby sa stopili v prúde času, vyparili so stužkami
priesvitného sivastého dymu a zmizli v nenávratne, ako zbytočné, nič nemohúce.
Nevie zvrátiť osud. Nevie vrátiť čas.
Poslednýkrát pozrel smerom k stredu miestnosti, k obrovskému chladnému piedestálu,
kým privrel unavené oči a takmer poslepiačky, s hlavou sklonenou, ako
porazený, vykráčal z kobky, pozorne aspoň zatvoriac za sebou obrovské
okované vráta. Tajomstvo skryté...
Dlaň šúchal za sebou po stene, akoby sa
chcela vrátiť, len telo ju vlečie iným smerom.
Tak rád by sa vrátil... Všetko vrátil.
Na vrchu schodiska, za poslednými dverami, skrz
viečka presvitlo ráno. Zhlboka sa nadýchol a nepočujúc ešte džavot
z izieb, vošiel do obrovskej prázdnej dvorany, pohodlne sa usadil do
obľúbeného kresla a aspoň na chvíľu oprel hlavu o opierku, dúfajúc,
že spánok bude milosrdný a nočné mory už teraz, za svitania nevytiahne.
Márne.
- Vravel som ti predsa, že bude tu. – bolo
počuť od dvier a vytiahnutý, tmavovlasý chlapec s vážnou tvárou spomaľoval zámerne kroky, aby mu jeho malá
spoločníčka stačila.
V pridlhej nočnej košieľke, síce
podkasanej, s náručou teda plnou čipiek a chuchvalcov látky na
bruchu, ale stále sa ťahajúcou aj vzadu po koberci za ňou, urputne stískala jednou
z bacuľatých ručičiek ukazovák svojho sprievodcu, po tomto obrovskom
labyrinte a vo vyplašenom pohľade leskli sa ešte posledné neutreté slzy zo
zúfania.
Videla len obrovské tmavé kreslo, vrhajúce
strašidelný tieň, ako všetko ráno v jej spálni, keď sa náhle prebudila
a zistila, že je zrejme sama. Asi sama na celom svete. Len ona a tie obrovské
tiene.
Bae bol našťastie neďaleko.
Nepodarilo sa mu ju utíšiť, len keď jej
sľúbil, že ju zloží z privysokého lôžka a spolu nájdu toho, kto mal
byť teraz pri nej...a nebol.
Opatrne, veľkým oblúkom obišla tieň kresla,
ako živú bytosť a zastala si bokom, očami sotva v rovine stolovej
dosky.
Pozrela na Bae, na muža v kresle
a čakala.
- Asi by sme ho mali nechať spať, zlatko. Ak
ho prebudíme, bude nahnevaný a zas neprehovorí ani slovo...ako aj ty. –
doplnil po chvíli a ustarostene pozrel na svojho otca, zas unavenejšieho,
strhanejšieho, zas s novými vráskami na sinavej tvári.
Prikývla.
Povolila zovretie a podkasajúc si ešte trochu
košeľu, sadla si rovno na zadok, do naviatej látky, odhodlaná zostať tu a nespustiť zo spiaceho muža oči, aby jej
neuniklo, kedy sa sám preberie.
Bae sa ani nesnažil ju prehovárať
a kázať o studenej podlahe a dlhom čase.
Priložil si prst na pery a zašepkal.
- Tak ty tu zostaň a ja zabehnem do
kuchyne po teplé mlieko a niečo pod zub. – žmurkol na malú, ale tá mala
svoje očká s nádejou zabodnuté kdesi hore, k tvári muža v kresle a ponuky raňajkového
menu ju pramálo zaujímali.
Hľadela na neho s bázňou zmiešanou so
strachom, stále svojou malou hlávkou nechápajúc, prečo je taký, aký je. Zvonka
aj zvnútra.
Keď sa vrátil, dievčatko aj otca našiel
v rovnakej polohe, len maličká v jednej z rúčok stískalo čosi
dlhé, kovové. Kľúč.
- Kde si to vzala? – odložil chlapec hrnček s pariacim
sa mliekom na stôl a zohol sa k nej.
- Cink...- odpovedala stroho a natrčila ruku
s kľúčom na miesto na dlažbe pod kreslom.
„Zrejme mu vypadol odniekiaľ z vrecka,
keď tu nečakane zaspal...“ napadlo chlapca a v hlave sa mu v tom momente
rozkrútilo koleso dávno spriadaného plánu.
Čo sa ukrýva v podzemí tohto obrovského
zámku, kde sa len nedávno nasťahovali...
- Ukážeš mi ho? – skúsil sa k nemu
dostať podobrotky, ako mával so svojou miernou povahou vo zvyku.
Zakývala záporne hlavou a pokúšala sa
skryť ruku za chrbtom. To aj tak trochu čakal. V jej rebríčku bol na
podradnejšom mieste, ako muž s hlavou naklonenou k jednému
z pliec, s tvárou prekrytou polodlhými, zvlnenými vlasmi.
Díval sa na jej odhodlanie, ale rástlo
v ňom aj to jeho.
K tomu kľúču sa musí dostať stoj, čo
stoj. Takáto príležitosť sa už viac nemusí opakovať...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára